Ruský doping v ére zahmlievania

Autor je vedúcim editorom denníka Sport

Keď niekoho nahrajú kamerou, ako sa priznáva k nekalosti, a tie zábery zbadá verejnosť, normálna reakcia by mala byť opatrná, ospravedlňujúca až kajúcna. Žijeme však ešte vo svete, kde platí takáto normalita? V priamych vzťahoch možno, ale keď ide o nepriamu konfrontáciu cez médiá, tak ako v prípade ruských atlétok a atlétov, dochádza k posunu od faktov k zahmlievaniu a vyvolávaniu pochybností: „Aj keď niekde hovoríme, že sme dopovali, nie je to pravda.“

Svetová antidopingová agentúra WADA po preverení informácií nemeckej televízie ARD a francúzskeho denníka L’Equipe z minulého decembra potvrdila, že v Rusku skutočne existuje alebo existoval centrálne riadený dopingový systém. Keďže sa pridal Medzinárodný olympijský výbor s hrozbou zákazu štartu športovcov tejto krajiny na letných hrách v Riu de Janeiro, je zrejmé, že sa šport ocitol na ďalšom medzníku nekonečnej a temnej cesty užívania nedovolených podporných prostriedkov.

Problém by nebol taký veľký, keby WADA bola takou autoritou, za akú sa vydáva. Úradnú moc má, otázka však je, či je silná aj morálne. Z antidopingu, pôvodne ušľachtilej cesty za očistou športu, sa totiž postupne stal biznis nesúci všetky atribúty dnešnej doby – prebujnená administratíva, politické záujmy a lobistický vplyv, finančné toky. Všetko stojí veľa peňazí a dobre platení manažéri a úradníci sa predsa nenechajú pripraviť o teplé miesta. Musia vyvíjať činnosť, mať kauzy, medializovať ich a tak ďalej.

Kde je dobro a zlo?

Rusom sa za týchto okolností ľahko hrá zahmlievacia šaráda. Žiadna kontrola nepristihla menovaných športovcov pri podvádzaní. Aj keby sa hneď priznali, nie sú tu dôkazy typu pozitívnej vzorky moču či inak vykonaného testu. Na nich pritom WADA až doteraz stavala argumentáciu pri udeľovaní trestov. Teraz sa opiera o iný druh vyšetrovania a za dôkaz považuje aj video, navyše z iného zdroja.

A tak sa športovci ukryjú za bariéru médií a mašinériu športového priemyslu. Nemajú pocit hanby, pretože nemusia predstupovať pred verejnosť a spovedať sa z toho, čo hovoria na nejakej nahrávke, a hovoriť v kategóriách pravda/lož. Na verejnosť sa cez noviny a televíziu môže dostať všeličo, ale keď budem zaryto zatĺkať, sila pôvodných zistení pominie.

WADA i MOV majú právo rozhodnúť podľa vlastných pravidiel, no v boji o verejnú mienku je ruská taktika účinná. Je možné, že v rámci zachovania dobrého mena a tváre bude musieť žalobca ustúpiť a uznať, že až také silné dôkazy v rukách nemá. Či už ruský riadený doping bol, alebo nebol, obvinená strana by slávila víťazstvo.

Zahmlievanie v podobe kriku „nemáte dôkazy, je to politicky motivovaný komplot“ znamená, že pozorovateľ zvonka už nevníma záležitosť ako súperenie dobra a zla, ale ako pretláčanie dvoch argumentačných blokov. Ak by si aj pozrel spomínanú nahrávku so slovným priznaním, nezbaví sa vnútorných pochybností o tom, či sa dá dopátrať pravdy.

Umenie manipulácie

Je to podobné ako s kupovaním hlasov pri voľbe usporiadateľa majstrovstiev sveta vo futbale. Je zjavné, že v prípade Ruska 2018 a Kataru 2022, ale aj Nemecka 2006 sa podvádzalo. Lenže akosi chýba kajúcne priznanie. Spory o dôkazy, kto komu zaplatil, alebo za čo ktorá pomoc a podpora bola, sa potiahnu, až kým podozrenia nevyšumia.

A tak sa pod tlakom plynúcich dní šampionáty uskutočňujú podľa sfixľovaných volieb a ani finančné odškodnenie, aké požadujú Belgicko a Holandsko za nečestné víťazstvo Ruska, nebude nápravou v pravom slova zmysle, pretože nerieši podstatu.

Podobne, ako ju nerieši spätné udeľovanie olympijských titulov. Aj preto je tu nápad nepustiť žiadneho ruského atléta do Ria. Na výstrahu, ale aj ako akt prevencie, ako sa vyhnúť riziku ďalšieho prerozdeľovania medailí. To by vytýčilo ďalší dopingový medzník.

Kam sa šport zamýšľaný ako čestné, rovné a mierové súperenie vlastne dostal? V novom miléniu je globálnych škandálov priveľa – korupcia okolo voľby Salt Lake City a ďalších olympijských miest, následná operetná čistka v MOV. Fantóm dopingu nad cyklistikou a lifestylovo povrchná televízna dráma Lancea Armstronga, ktorý teraz požaduje uznanie statusu morálneho víťaza. Zatiaľ stále ešte len poodhalenie prepletenca finančných únikov v medzinárodnej futbalovej federácii FIFA, v ktorom zďaleka nie je isté, či dlhoročný uzurpátor Sepp Blatter bude nejako potrestaný.

Vôbec sa nedá domnievať, že aj keby sa svet väčšinovo zhodol na vine Ruska ako impéria s centrálne riadeným dopingom, skončí sa aféra s jasne danými víťazmi a porazenými. Rusko je príliš silný hráč. Má vplyv, ovláda manipuláciu s verejnou mienkou, nehanbí sa, neospravedlňuje sa.

Späť k normálnosti

Doba, z ktorej sa vytráca skôr bežná normalita, kladie zvýšený nárok na duchaprítomnosť a pevnosť jednotlivca. Športový fanúšik nemusí fandiť ani WADA, ani Rusom, ale mal by hľadať v množstve informácií a výrokov pravdu, nie sa nimi nechať zavaliť a vzdať sa. To totiž strojcovia podvodov chcú – bavte sa a nechajte nás zarábať naše nečestné peniaze.

Český trojnásobný olympijský víťaz Jan Železný boj s dopingom všeobecne schvaľuje, ale inak mávne rukou – podvody boli, sú a budú. Možno, ale fatalistický postoj k dopingu (alebo korupcii) je vždy znepokojujúci. Ľahko sa potom prijímajú argumenty typu „video bolo účelovo zostrihané“ alebo „analýza vzorky v tomto laboratóriu nie je dôveryhodná“. Väčší tlak verejnosti na priznanie sa k vine pod ťarchou dôkazov je to, čo športu, dobe aj svetu pomôže.