Vysoké školy sú v hlbokej kríze, akademici ukázali, čo chcú zmeniť

Vysokoškolskí profesori a vyučujúci rozbehli kampaň Za živé univerzity.
Po iniciatívach učiteľov či aktivistov začínajú o zlej situácii v slovenskom školstve hovoriť aj vysokoškolskí vyučujúci a profesori. Tvrdia, že vysoké školy sú v hlbokej kríze. Iniciatívou Za živé univerzity by chceli vysoké školy zmeniť.
Univerzity sa podľa iniciátorov akcie uzatvárajú do seba a chýba medzi nimi dialóg. „Dnes už musíme hovoriť o hlbokej kríze vysokoškolského vzdelávania. Jej príčiny dosiaľ nie sú dostatočne analyzované a pochopené, takže nemôžu byť systémovo a koncepčne riešené,“ hovoria akademici.
Súčasnú krízu podľa nich spôsobuje aj stratégia „rozdeľ a panuj!“ – boj o počty študentov, dotácie, granty, tituly. „Žiadame systémovú zmenu fungovania našich akademických praktík vrátane financovania vysokých škôl. Konflikty záujmov, vzájomná izolovanosť a nedôvera medzi akademikmi nás nikam nedovedú,“ dodávajú.
Piatok trinásteho je podľa nich symbolicky vybratý dátum, lebo charakterizuje stav vysokého školstva.
Iniciatíva zatiaľ len predstavila problémy a to, ako by sa mohli riešiť. Ďalších podporovateľov budú hľadať až teraz.
Problém vysokých škôl je podľa iniciátorov akcie najmä v tom, že sa nehodnotí výučba, ale najmä to, koľko majú vyučujúci citácií či publikácií. Nikto sa však nepozerá, či a čo sa študenti naučia.
„Máme veľa nekvalitných docentov a profesorov, ktorí vychovávajú nekvalitných doktorov,“ hovoria iniciátori. Univerzity by mali byť podľa nich slobodné a otvorené, mali by tiež mať väčšiu sebadôveru sa ozvať vtedy, keď sa im niečo nepáči.
Ako zadefinovali hlavné problémy
1. Dlhodobá vízia a koncepcia
Slovensko nemá vypracovanú dlhodobú víziu a stratégiu rozvoja univerzitného vzdelávania, ktoré by adekvátne odrážali aktuálne, no predovšetkým budúce spoločenské potreby spojené s rastúcimi globálnymi výzvami. Súčasný stav vysokých škôl podmieňuje absencia štátnej vysokoškolskej politiky na úrovni vlády a ministerstva školstva. Nie je jasné, aké vysoké školy chceme mať a ako k nim smerovať, pokiaľ ide o:
- typy vysokých škôl, ich štruktúru a počet
- spoločenskú úlohu vysokých škôl vo vzťahu k perspektívam krajiny
- kompetencie ministerstva voči autonómii vysokých škôl
- rámcové pravidlá financovania vysokých škôl garantujúce dlhodobú perspektívu
- rešpektovanie potrieb rozvoja súkromných vysokých škôl, ktoré musia byť (a vo svete sú) integrálnou súčasťou systému vysokoškolského vzdelávania.
2. Legislatíva
Súčasný systém univerzitného života sa riadi zákonom o vysokých školách a jeho novelami. Tento zákon je mimoriadne nepružný vo vzťahu k tradičným, historicky overeným akademickým hodnotám, a pokiaľ ide o hodnoty spojené s budúcnosťou, je úplne sterilný. Prax ukázala, že nepriniesol zásadné skvalitnenie našich vysokých škôl.
Administratívne a formalizované aktivity brzdia tvorivý potenciál a kapacity pracovníkov vysokých škôl, pohlcujú obrovské množstvo času pedagógov a ubíjajú ich tvorivú energiu. Už v roku 2008 označila Európska asociácia univerzít tento model za nevhodný, pretože príliš zasahuje do právomocí vysokých škôl.
3. Systém riadenia
Spolitizované prístupy s orientáciou na krátkodobé efekty (zvyšovanie počtu absolventov vysokých škôl, okamžitý nárast publikačnej činnosti, honba za titulmi atď.) zatienili dlhodobé a strategické videnie odborných problémov vysokoškolského vzdelávania. To vedie k nezdravej a často nezmyslenej súťaži medzi školami, dokonca medzi fakultami – na úkor cieľavedomej a trpezlivej práce na ich budovaní a rozvoji.
4. Systém financovania
Súčasný spôsob financovania vysokých škôl – okrem toho, že je založený na nedostatočnom objeme zo štátneho rozpočtu – vymýšľa merateľné ukazovatele na všetky pedagogické, vedecké a ostatné činnosti. Honba za kvantitatívnymi ukazovateľmi sa doviedla do obludných rozmerov a vnáša do systému deformácie:
- Financovanie študijných odborov podľa počtu študentov nijako nepodporuje kvalitu absolventov a nevytvára dobré predpoklady na ich uplatnenie vo vyštudovaných odboroch a v praxi. Financovanie vedeckého výskumu podľa počtu doktorandov vedie k prijímaniu aj uchádzačov, ktorých vedecká kapacita nedosahuje potrebnú, medzinárodne porovnateľnú úroveň.
- Financovanie podľa počtu publikácií spôsobuje bezohľadné generovanie nekvalitných monografií, článkov a príspevkov na konferencie, z ktorých mnohé sú len nepatrnou variáciou už publikovaných výsledkov – až do úrovne plagiátorstva.
- Financovanie vedeckého výskumu podľa počtu citácií sa z nástroja na zistenie vedeckej reputácie zmenilo na frašku. Vytvorilo „citačné kartely“, skupiny cyklicky sa citujúcich autorov, u ktorých neraz obsah článku nesúvisí s prácou, na ktorú odkazujú.
- Striktné prideľovanie prostriedkov na školy podľa vyššie uvedených kvantitatívnych kritérií manipuluje vysoké školy do smutne známej obdoby sociálneho darvinizmu „bellum omnium contra omnes“, v ktorej prežívajú iba pracoviská, ktoré bez škrupúľ a ohľadu na kvalitu najlepšie napĺňajú kvantitatívne kritériá.
- Súhra uvedených faktorov posilňuje izolovanosť VŠ, ich neochotu spolupracovať medzi sebou, bráni vzniku medziodborového výskumu a kombinovaných študijných programov.
- Súčasný spôsob financovania vysokých škôl neprináša ani vyššiu kvalitu, ani efektivitu a už vôbec nie spravodlivé rozdeľovanie zdrojov. Jeho dôsledkom sú preteky v „dokonalejšom napĺňaní kritérií“ a prehlbovanie deformácií.
5. Systém akreditácií študijných programov a hodnotenia pracovníkov
Súčasný systém komplexných akreditácií a akreditovania študijných programov je administratívne mimoriadne náročný, časovo a personálne neefektívny a nedostatočne transparentný. Kritériá sú formulované komplikovane a neraz sa upresňujú až počas procesu akreditovania.
Cieľ a zmysel akreditácií je nejasný, čo vyvoláva časté konflikty záujmov a rôzne postoje k hodnoteniam. Jednoducho, akreditačný proces nemá v našom akademickom živote kredit, autoritu ani proklamované výsledky.
Formálne a kvantitatívne kritériá sa presadzujú aj pri hodnotení dizertačných prác, habilitáciách a inauguráciách. V personálnych otázkach sa nedostatočne zohľadňujú schopnosti a skúsenosti uchádzača, jeho prax či domáce a medzinárodné renomé. Kritériá neumožňujú špičkovým pracovníkom, prichádzajúcim zo zahraničia alebo z praxe, obsadiť primerané pozície.
Ukončená komplexná akreditácia ukázala, že jej pravidlá nerešpektujú rôznorodosť vysokoškolského systému a – hoci sa často volá po multidisciplinárnom prístupe – posilňujú izolovanosť a nepružnosť študijných programov. Akademická obec navzájom nedostatočne komunikuje.
Medziodborové aktivity sa redukujú na podujatia ako Týždeň vedy či Detská univerzita. Hoci majú zmysel pre širšiu verejnosť, neprispievajú k zlepšeniu spolupráce vysokoškolských pracovísk.
Riešenia iniciatívy Za živé univerzity
1. Vypracovať dlhodobú víziu rozvoja vysokých škôl minimálne do roku 2030 a stratégiu jej implementácie na báze odborných interdisciplinárnych analýz a prognóz. V záujme toho zriadiť odborné pracovisko (napr. na SAV), zamerané na základný pedagogický výskum a analýzu progresívnych trendov v oblasti vzdelávania vôbec a VŠ zvlášť.
2. Revidovať vysokoškolský zákon s cieľom posilniť akademické slobody a autonómiu vysokých škôl.
3. Zmeniť systém riadenia vysokých škôl, redukovať vplyvy centralizmu, byrokratizmu, ekonomizmu, administratívneho formalizmu a politizácie.
4. Prehodnotiť financovanie vysokých škôl s cieľom dosiahnuť do roku 2030 priemer štátov Európskej únie, diferencovať ho podľa typu vysokých škôl a ich vedných odborov, diverzifikovať ho podľa kvality vzdelávacej a vedecko-výskumnej činnosti.
5. Prepracovať systém akreditácií s cieľom racionalizovať ho, odstrániť neefektívne činnosti a priblížiť ho k medzinárodným štandardom, vrátane plnoprávneho členstva Akreditačnej komisie v Európskej asociácii pre kvalitu vysokoškolského vzdelávania ENQA. Pozastaviť prebiehajúce tretie obdobie komplexnej akreditácie (roky 2014 – 2019), kým sa nedefinujú jej hodnotiace kritériá.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].