Vysoké školy sú v hlbokej kríze, akademici ukázali, čo chcú zmeniť

Po iniciatívach učiteľov či aktivistov začínajú o zlej situácii v slovenskom školstve hovoriť aj vysokoškolskí vyučujúci a profesori. Tvrdia, že vysoké školy sú v hlbokej kríze. Iniciatívou Za živé univerzity by chceli vysoké školy zmeniť.

Univerzity sa podľa iniciátorov akcie uzatvárajú do seba a chýba medzi nimi dialóg. „Dnes už musíme hovoriť o hlbokej kríze vysokoškolského vzdelávania. Jej príčiny dosiaľ nie sú dostatočne analyzované a pochopené, takže nemôžu byť systémovo a koncepčne riešené,“ hovoria akademici.

Súčasnú krízu podľa nich spôsobuje aj stratégia „rozdeľ a panuj!“ – boj o počty študentov, dotácie, granty, tituly. „Žiadame systémovú zmenu fungovania našich akademických praktík vrátane financovania vysokých škôl. Konflikty záujmov, vzájomná izolovanosť a nedôvera medzi akademikmi nás nikam nedovedú,“ dodávajú.

Piatok trinásteho je podľa nich symbolicky vybratý dátum, lebo charakterizuje stav vysokého školstva.

Iniciatíva zatiaľ len predstavila problémy a to, ako by sa mohli riešiť. Ďalších podporovateľov budú hľadať až teraz.

Problém vysokých škôl je podľa iniciátorov akcie najmä v tom, že sa nehodnotí výučba, ale najmä to, koľko majú vyučujúci citácií či publikácií. Nikto sa však nepozerá, či a čo sa študenti naučia.

„Máme veľa nekvalitných docentov a profesorov, ktorí vychovávajú nekvalitných doktorov,“ hovoria iniciátori. Univerzity by mali byť podľa nich slobodné a otvorené, mali by tiež mať väčšiu sebadôveru sa ozvať vtedy, keď sa im niečo nepáči.

Ako zadefinovali hlavné problémy

1. Dlhodobá vízia a koncepcia

Slovensko nemá vypracovanú dlhodobú víziu a stratégiu rozvoja univerzitného vzdelávania, ktoré by adekvátne odrážali aktuálne, no predovšetkým budúce spoločenské potreby spojené s rastúcimi globálnymi výzvami. Súčasný stav vysokých škôl podmieňuje absencia štátnej vysokoškolskej politiky na úrovni vlády a ministerstva školstva. Nie je jasné, aké vysoké školy chceme mať a ako k nim smerovať, pokiaľ ide o:

• typy vysokých škôl, ich štruktúru a počet
• spoločenskú úlohu vysokých škôl vo vzťahu k perspektívam krajiny
• kompetencie ministerstva voči autonómii vysokých škôl
• rámcové pravidlá financovania vysokých škôl garantujúce dlhodobú perspektívu
• rešpektovanie potrieb rozvoja súkromných vysokých škôl, ktoré musia byť (a vo svete sú) integrálnou súčasťou systému vysokoškolského vzdelávania.

2. Legislatíva

Súčasný systém univerzitného života sa riadi zákonom o vysokých školách a jeho novelami. Tento zákon je mimoriadne nepružný vo vzťahu k tradičným, historicky overeným akademickým hodnotám, a pokiaľ ide o hodnoty spojené s budúcnosťou, je úplne sterilný. Prax ukázala, že nepriniesol zásadné skvalitnenie našich vysokých škôl.

Administratívne a formalizované aktivity brzdia tvorivý potenciál a kapacity pracovníkov vysokých škôl, pohlcujú obrovské množstvo času pedagógov a ubíjajú ich tvorivú energiu. Už v roku 2008 označila Európska asociácia univerzít tento model za nevhodný, pretože príliš zasahuje do právomocí vysokých škôl.

3. Systém riadenia

Spolitizované prístupy s orientáciou na krátkodobé efekty (zvyšovanie počtu absolventov vysokých škôl, okamžitý nárast publikačnej činnosti, honba za titulmi atď.) zatienili dlhodobé a strategické videnie odborných problémov vysokoškolského vzdelávania. To vedie k nezdravej a často nezmyslenej súťaži medzi školami, dokonca medzi fakultami – na úkor cieľavedomej a trpezlivej práce na ich budovaní a rozvoji.

4. Systém financovania

Súčasný spôsob financovania vysokých škôl – okrem toho, že je založený na nedostatočnom objeme zo štátneho rozpočtu – vymýšľa merateľné ukazovatele na všetky pedagogické, vedecké a ostatné činnosti. Honba za kvantitatívnymi ukazovateľmi sa doviedla do obludných rozmerov a vnáša do systému deformácie:

• Financovanie študijných odborov podľa počtu študentov nijako nepodporuje kvalitu absolventov a nevytvára dobré predpoklady na ich uplatnenie vo vyštudovaných odboroch a v praxi. Financovanie vedeckého výskumu podľa počtu doktorandov vedie k prijímaniu aj uchádzačov, ktorých vedecká kapacita nedosahuje potrebnú, medzinárodne porovnateľnú úroveň.
• Financovanie podľa počtu publikácií spôsobuje bezohľadné generovanie nekvalitných monografií, článkov a príspevkov na konferencie, z ktorých mnohé sú len nepatrnou variáciou už publikovaných výsledkov – až do úrovne plagiátorstva.
• Financovanie vedeckého výskumu podľa počtu citácií sa z nástroja na zistenie vedeckej reputácie zmenilo na frašku. Vytvorilo „citačné kartely“, skupiny cyklicky sa citujúcich autorov, u ktorých neraz obsah článku nesúvisí s prácou, na ktorú odkazujú.
• Striktné prideľovanie prostriedkov na školy podľa vyššie uvedených kvantitatívnych kritérií manipuluje vysoké školy do smutne známej obdoby sociálneho darvinizmu „bellum omnium contra omnes“, v ktorej prežívajú iba pracoviská, ktoré bez škrupúľ a ohľadu na kvalitu najlepšie napĺňajú kvantitatívne kritériá.
• Súhra uvedených faktorov posilňuje izolovanosť VŠ, ich neochotu spolupracovať medzi sebou, bráni vzniku medziodborového výskumu a kombinovaných študijných programov.
• Súčasný spôsob financovania vysokých škôl neprináša ani vyššiu kvalitu, ani efektivitu a už vôbec nie spravodlivé rozdeľovanie zdrojov. Jeho dôsledkom sú preteky v „dokonalejšom napĺňaní kritérií“ a prehlbovanie deformácií.

5. Systém akreditácií študijných programov a hodnotenia pracovníkov

Súčasný systém komplexných akreditácií a akreditovania študijných programov je administratívne mimoriadne náročný, časovo a personálne neefektívny a nedostatočne transparentný. Kritériá sú formulované komplikovane a neraz sa upresňujú až počas procesu akreditovania.

Cieľ a zmysel akreditácií je nejasný, čo vyvoláva časté konflikty záujmov a rôzne postoje k  hodnoteniam. Jednoducho, akreditačný proces nemá v našom akademickom živote kredit, autoritu ani proklamované výsledky.

Formálne a kvantitatívne kritériá sa presadzujú aj pri hodnotení dizertačných prác, habilitáciách a inauguráciách. V personálnych otázkach sa nedostatočne zohľadňujú schopnosti a skúsenosti uchádzača, jeho prax či domáce a medzinárodné renomé. Kritériá neumožňujú špičkovým pracovníkom, prichádzajúcim zo zahraničia alebo z praxe, obsadiť primerané pozície.

Ukončená komplexná akreditácia ukázala, že jej pravidlá nerešpektujú rôznorodosť vysokoškolského systému a – hoci sa často volá po multidisciplinárnom prístupe – posilňujú izolovanosť a nepružnosť študijných programov. Akademická obec navzájom nedostatočne komunikuje.

Medziodborové aktivity sa redukujú na podujatia ako Týždeň vedy či Detská univerzita. Hoci majú zmysel pre širšiu verejnosť, neprispievajú k zlepšeniu spolupráce vysokoškolských pracovísk.