Pocity viny, hnevu či strach z budúcnosti. Prečo narastá klimatická úzkosť a ako pomôcť ľuďom, ktorí ňou trpia?

• Klimatická úzkosť je zdravá reakcia na nenormálnu situáciu ohrozenia, netreba ju potláčať, ale vypočuť, vravia psychologičky. 
• Podľa prieskumu z 10 krajín z roka 2021 sa až 40 percent mladých vyjadrilo, že majú pochybnosti o tom, či budú mať deti. „Ako spoločnosť by sme sa mali nastaviť na to, že rodičovstvo nie je povinnosť,“ hovorí psychologička.
• Český klimatológ Radim Tolasz označil za „oprávnené“ obavy tých ľudí, podľa ktorých sa rútime do záhuby. Dodáva však, že nemôžeme rezignovať na hľadanie riešení s výhovorkou, že „už je neskoro“. „Snažím sa byť súčasťou riešenia, čo mi prináša istú dávku optimizmu do budúcnosti,“ vraví vedec.  

Rozsiahle požiare, zničujúce záplavy po prudkých lejakoch, dlhotrvajúce suchá a vlny horúčav, vymieranie živočíšnych druhov, hordy odpadu, preľudnenie, nedostatok potravín, vojny o vodu, topiace sa ľadovce, šírenie sa patogénov, nárast hladiny morí či migrácia stámiliónov pre neznesiteľné životné podmienky.

To je len časť z čiernych scenárov viac či menej vzdialenej budúcnosti, o ktorých sa zvykne hovoriť v médiách.

Niektorí ľudia nezvládajú také správy dobre a prepadajú ich pocity smútku, úzkosti, beznádeje či zmaru, keď počujú o apokalyptických následkoch klimatickej zmeny.

Ema: hnevám sa, čo sme spôsobili

„Do určitej miery pociťujem hnev (…) na tento systém, na to, čo spôsobil, na ľudstvo samo,“ vraví vysokoškoláčka Ema. „Hneď ako sa zamyslím nad stavom tejto planéty, tak viem, že ten smútok tam je, ten smútok tam vždy už bude voči tomu, čo sa deje s našou planétou.“

Ema má dokonca pochybnosti, či sa stať matkou. „Prečo by som mala vôbec porodiť dieťa na svet, kde môže žiť veľmi zlý a strašidelný život. Ja sama sa obávam budúcnosti.“

Výpovede Emy a ďalších zachytila minulý rok Karolína Tomečková z Masarykovej univerzity v Brne v bakalárskej práci Environmentálny žiaľ a jeho vplyv na životy vysokoškolských študentov.

Prieskumy: približujeme sa zahraničiu

Ema nie je zďaleka jediná, kto trpí podobnými pocitmi. Extrémne alebo veľké obavy z vplyvu klimatickej zmeny má 39 percent obyvateľov Slovenska vo veku od 16 do 39 rokov. Ďalších viac ako 40 percent má mierne obavy a približne 15 percent má malé alebo žiadne obavy.

Vyplýva to z online prieskumu agentúry Median SK, ktorý vznikol v spolupráci s Kanceláriou prezidenta Slovenskej republiky.

Odpovede sa zbierali medzi ľuďmi od 16 do 35 rokov od 18. do 22. októbra 2021.

Podľa prieskumu „Ako sa máte, Slovensko?“ z jari tohto roka pociťuje 55 percent opýtaných smútok z devastácie prírody. Takmer 42 percent pociťuje obavy z klimatickej zmeny a viac ako štvrtina úzkosť.

Až 67 percent opýtaných uviedlo, že klimatická kríza už dnes negatívne vplýva na ich celkové zdravie.

Údaje zo Slovenska zatiaľ nekopírujú tie zo zahraničia, ale približujú sa k nim. „Klimatickou zmenou začíname byť znepokojení čoraz viac,“ vraví pre Denník N psychologička Miroslava Šudila Žilinská z Ústavu výskumu sociálnej komunikácie SAV. Odborníčka založila neformálnu iniciatívu Psycho za klímu a aktívne sa zapája aj v združení Znepokojené matky.

V apríli tohto roka sa zbierali aj údaje do výskumu Slovenská klíma 2022. „74 percent opýtaných považuje dôsledky zmeny klímy na Slovenskú republiku za závažné a 75 percent verejnosti súhlasí s tým, aby sa Slovensko usilovalo o dosiahnutie uhlíkovej neutrality,“ povedal o výsledkoch člen tímu a environmentálny sociológ Tomáš Chabada. „Problém klimatickej zmeny je podľa 64 percent obyvateľov potrebné riešiť okamžite a podľa ďalších 22 percent v tomto desaťročí. Zmenu klímy, naopak, spochybňuje menej ako 5 percent oslovených,“ dodal Chabada. Výskum realizoval tím z Katedry environmentálnych štúdií Fakulty sociálnych štúdií Masarykovej univerzity v Brne a Institutu 2050.

Podľa prieskumu z desiatich krajín sveta (Brazília, Francúzsko, Nigéria, USA a iné) prežíva veľké alebo extrémne obavy v súvislosti s klimatickou zmenou až 59 percent mladých vo veku od 16 do 25 rokov. Údaje vyšli minulý rok v časopise The Lancet Planetary Health.

„Viac ako polovica opýtaných uviedla každú z nasledujúcich emócií: smútok, úzkosť, hnev, bezmocnosť, bezradnosť a pocity viny. Viac ako 45 percent respondentov uviedlo, že ich pocity týkajúce sa zmeny klímy negatívne ovplyvňujú ich každodenný život a fungovanie,“ uvádza menovaná štúdia.

Klimatická úzkosť či klimatický smútok už prestávajú byť okrajovou témou a dotýkajú sa čoraz viac ľudí. Denník N zisťoval, ako s uvedenými negatívnymi emóciami pracovať.

Český klimatológ Radim Tolasz objasní, čo nás v budúcnosti čaká, a priblíži, aké kroky podniknúť, aby sme sa vyhli negatívnym scenárom. „Podľahnúť smútku, úzkostiam alebo panike ničomu nepomôže,“ vraví Tolasz. Vedec je vedúcim oddelenia klimatickej zmeny Českého hydrometeorologického ústavu a expertom Svetovej meteorologickej organizácie (WMO).

Klimatická úzkosť a smútok

Výrazy ako klimatická úzkosť a environmentálny žiaľ prišli do psychológie nedávno a nemajú pevné ohraničenie. Pracuje sa s tým, čo je klientovi pojmovo blízke.

O klimatickej úzkosti či smútku sa nepíše v žiadnom diagnostickom manuáli – nejde o chorobu s definovanými prejavmi.

Navyše, ľudia si pod smútkom či úzkosťou predstavujú rôzne veci. U niekoho môže do popredia vystupovať skôr smútok, u iného úzkosť a v čase sa ich pomer a podoba môžu meniť. „Nie je to ako chrípka, kde odčiarknem symptómy a viem, že ide o dané ochorenie,“ vraví Šudila Žilinská.

Hoci terminológia je rôznorodá a v tejto chvíli sa iba tvorí, predsa len medzi smútkom a úzkosťou existuje rozdiel. „Povahou úzkosti je, že nás odvádza ďaleko do budúcnosti. Žijeme očakávaním viac či menej jasnej hrozby. Ľudia s environmentálnou úzkosťou prežívajú traumu v predstihu, keď ešte reálne nenastala,“ vraví psychologička Veronika Kolejáková.

Osoby, ktoré takýmto spôsobom trpia, nedokážu žiť v prítomnosti, lebo myslia na budúcnosť, ktorá bude – podľa nich – bezútešná. „Úlohou terapeuta je udržať klientov v prítomnosti. Súčasné prežívanie si nemôžeme nechať plne obsadiť budúcnosťou,“ vraví Kolejáková.

„Environmentálna úzkosť je stavom pohotovosti, nepokoja a nabudeného tela, zatiaľ čo environmentálny žiaľ spôsobuje stav, keď sa cítime skleslo a bezmocne,“ hovorí Kolejáková o rozdieloch medzi klimatickou úzkosťou a smútkom.

Šok, hnev, depresia či pocity viny

Keď ľudia hovoria o klimatickej úzkosti či smútku (hranice nie sú ostré), spomínajú strach o budúcnosť seba i detí, hlboký smútok z ničenia prírody, hnev na spoločnosť, ktorá na klimatickú zmenu nereaguje adekvátne, či pocity viny, že k súčasnému stavu prispievajú svojím spôsobom života a nerobia dosť pre nápravu.

Trpiace osoby môžu prežívať šok, traumu, môžu mať depresiu či v krajnom prípade až samovražedné myšlienky. Môžu sa objaviť migrény či iné fyzické ťažkosti.

Vyskytujú sa aj pocity bezmocnosti, straty identity a kontroly alebo pocity fatalizmu. Ľudia si kladú otázky o vplyve klimatickej zmeny na ich životy aj to, „či život na Zemi bude žiteľný“. Tieto otázky rezonujú aj na Slovensku, lebo nárast extrémnych prejavov počasia či iných prejavov klimatickej zmeny vidno aj u nás, vraví Šudila Žilinská. „Dosť veľa ľudí si uvedomuje, že veľké oblasti zemegule nebudú v budúcnosti obývateľné a náš životný štýl sa bude musieť zmeniť, ak budeme chcieť zmierniť vplyv klimatickej zmeny,“ dodala psychologička z SAV.

Negatívne následky globálneho otepľovania a klimatickej krízy doľahli na švédsku aktivistku Gretu Thunbergovú natoľko, že keď mala 11 rokov, ťažko ochorela. „Upadla som do depresie, prestala som hovoriť a jesť. Za dva mesiace som stratila asi 10 kíl váhy,“ povedala Thunbergová v TED prednáške z roku 2018.

Nie je to len o mladých

V spomínanom článku z časopisu The Lancet Planetary Health sa až 40 percent mladých vyjadrilo, že majú pochybnosti o tom, či budú mať deti.

„Klimatická zmena (…) začína byť otázkou prežitia,“ povedal v roku 2019 o vnímaní vážnosti situácie Jakub Hrbáň, keď sa zúčastnil na proteste hnutia Fridays for Future (Piatky za budúcnosť).

Psychologička Šudila Žilinská povedala, že mladí na Slovensku majú mierne väčšie obavy z klimatickej zmeny ako ostatné vekové kategórie, ale rozhodne to nie je tak, že iní by sa netrápili.

„Táto téma nie je nevyhnutne vekovo špecifická, aj keď sa zdá, že mladých počuť najviac,“ vraví odborníčka z SAV. Podľa nej starší používajú na opis svojich obáv iné výrazy a skôr hovoria o obavách z celkového smerovania.

Podľa psychologičky Veroniky Kolejákovej majú mladí istú výhodu, že „ide o generáciu, ktorá sa nebojí vyhľadať terapiu a sú pripravení svoj problém riešiť“.

Kotvenie, pohyb, meditácia či rutina

Ak človeka prepadne klimatická úzkosť, podľa Kolejákovej vtedy pomáha kotvenie. „Ide o techniky prevzaté z behaviorálnej terapie, že daná osoba si predstavuje alebo počíta päť vecí, štyri veci, ktorých sa dotýka, tri, ktoré počuje, dve, ktoré cíti čuchom a jeden pozitívny chuťový vnem. Tieto veľmi konkrétne vnemy odkláňajú jej pozornosť od úzkosti,“ dodala odborníčka.

Odporúčajú sa aj pohybové či senzorické aktivity, ktoré „rozpúšťajú úzkosť v tele a posilňujú našu sebareguláciu, lebo pôsobia na nižšie časti mozgu, ktoré spracovávajú traumatické zážitky“, vraví Kolejáková. Podľa nej môže ísť o kreslenie, tanec, behanie či prechádzky. Takéto aktivity však fungujú len ako podpora a dlhodobo nemusia zaháňať všetky pocity úzkosti.

Keď na človeka doľahne klimatická úzkosť či žiaľ, Austrálska psychologická asociácia a kolegovia radia zaradiť do svojich aktivít pohyb, meditáciu, rutinu či veci, ktoré nám prosto robia radosť. „Odporúča sa, aby si človek vybavil príjemnú spomienku, ktorá obsahuje prvky pokoja a bezpečia, napríklad na to, ako zdolal nejaký kopec a pozeral sa zhora do krajiny. V danej chvíli mu to pomôže,“ dodala Kolejáková.

Sociálna podpora či aktivizmus

Podľa klimatickej psychologičky Wendy Greenspunovej pomáha aj istá mediálna diéta, keď človek neustále nevisí len na negatívnych správach. V takom prípade sa skľúčený neuzavrie do seba a dokáže byť v kontakte s tými, na ktorých mu záleží a môže robiť aktivity, ktoré mu robia radosť.

„Sociálna podpora je jedným z najlepších indikátorov zvládania akéhokoľvek druhu stresu,“ dodáva Greenspunová. Podľa nej pomáha aj to, ak človek presmeruje svoju pozornosť z toho, čo nedokáže ovplyvniť (klimatická zmena ako globálny problém), takže upadá do skľúčenosti či depresie, na aktivity, ktoré sú v jeho moci. Bezradnosť tak môže ustúpiť a nahradia ju pocity kontroly.

Pomáha aj aktivizmus; podľa mnohých psychológov ide o zdravý spôsob, ako reagovať na klimatickú krízu. „Než som začala so školským protestom, nemala som žiadnu energiu, nemala som priateľov a s nikým som sa nerozprávala. Len som sedela sama doma s poruchou príjmu potravy. To všetko je teraz preč, pretože som našla zmysel vo svete, ktorý sa mnohým niekedy zdá plytký a bezvýznamný,“ uviedla v tejto súvislosti švédska aktivistka Greta Thunbergová.

Grete Thunbergovej pomohol aktivizmus. Zdroj – Twitter/Greta Thunberg

Before I started school striking I had no energy, no friends and I didn’t speak to anyone. I just sat alone at home, with an eating disorder.
All of that is gone now, since I have found a meaning, in a world that sometimes seems shallow and meaningless to so many people.

— Greta Thunberg (@GretaThunberg) August 31, 2019

Ak sa úzkosť vypočuje, už nebude taká veľká

Negatívne emócie sú z evolučného hľadiska užitočné – ak by sme necítili strach, keď v diaľke zbadáme medveďa, neukryli by sme sa. Smútok či plač sú užitočné v tom zmysle, že nimi okoliu dávame najavo, že nie sme v poriadku. Tým si pýtame láskavú opateru a starostlivosť.

V podobnom duchu Šudila Žilinská hovorí, že „psychologická obec bije na poplach, že klimatická úzkosť a obavy nie sú chorobami a nemajú sa potláčať ani liečiť“. Psychologička z SAV dodáva, že ide o „zdravú a normálnu reakciu na nenormálnu situáciu ohrozenia“ (rovnako neliečime ani strach, keď zbadáme medveďa).

Aj Kolejáková vraví, že počas sedenia s terapeutkou či terapeutom by sa klimatická úzkosť klienta nemala potláčať. „Vnímam pozitívne, ak sa na sedení zhmotní. V danej chvíli ich pri tom sprevádzame a podporujeme.“

Čím viac priestoru sa klimatickej úzkosti na sedení poskytne, tým väčšia je pravdepodobnosť, že neskôr zmizne. „Ak by sme túto dôležitú emóciu negovali, neodstránime ju. Práve úzkosť sa postarala o to, aby vôbec do terapie prišli. Ak ju necháme prehovoriť, na povrch prídu aj iné témy, ktoré človeka trápia,“ dodala.

Podľa Kolejákovej platí, že „ak sa úzkosť vypočuje, už nebude taká veľká“. Psychologička vraví, že klientom sa uľaví, ak si uvedomia, že tvorí len časť z nich. „Nie sú to celí oni, je v nich aj kapacita pre odolnosť a nádej.“

Osoby, ktoré trpia klimatickou úzkosťou a snažia sa aktívne zmeniť svoj životný štýl a pôsobiť motivačne aj na ostatných, vo zvýšenej miere ohrozuje riziko vyhorenia, povedala Kolejáková a dodala, že k nemu dochádza, keď človek stratí vieru, že dokáže dostatočne napĺňať vytýčené ciele.

Kolejáková mala viacero klientov s klimatickou úzkosťou či smútkom, ale zatiaľ žiadneho z nich nemusela poslať na psychiatrické vyšetrenie, kde by sa nasadila farmakoterapia.

Podľa nej nejde o ľudí, ktorí sú klinicky úzkostní, skôr ide o „citlivých jedincov, ktorých sa viac dotýkajú existenciálne témy“. „Bezpečné terapeutické prostredie, v ktorom sa nemusia hanbiť hovoriť o svojich problémoch zo všetkých strán, ide dostatočne hlboko na to, aby im poskytlo pomoc,“ mieni psychologička Kolejáková.

Nechcú deti? Nech ich presvedčia činy politikov

Podľa Šudily Žilinskej je úlohou psychológie klásť si v prípade klimatickej krízy otázku, „ako žiť zmysluplne, ak sú naše vyhliadky nejasné“.

Psychologička hovorí, že nezáleží len na práci s jednotlivcom, ale obracať sa treba aj na komunity či školy, „aby došlo k zmene myslenia smerom k spolupráci a solidarite“.

Ak sa ľudia rozhodnú, že v súčasnej situácii nechcú mať deti, podľa Šudily Žilinskej ich nemožno odsudzovať a ich rozhodnutie by sme mali rešpektovať. „Ako spoločnosť by sme sa mali nastaviť na to, že rodičovstvo nie je povinnosť.“

Odborníčka z SAV zdôraznila, že namiesto toho, aby sme mladú generáciu nasilu presviedčali mať deti, by sme sa mali zamerať skôr na to, „nech ich presvedčia činy politikov a političiek, že je tu nádej a pracuje sa na tom, aby sa zvrátili najhoršie predpovede klimatickej krízy“. Ak ľudia uvidia, že budúcnosť nie je čierna, sami sa rozhodnú pre deti.

Podľahnúť smútku ničomu nepomôže

Český klimatológ Radim Tolasz označil za „oprávnené“ obavy tých ľudí, podľa ktorých sa rútime do záhuby. Dôrazne však dodal, že nemôžeme rezignovať na hľadanie riešení s výhovorkou, že „už je neskoro“. Taký postoj označil český vedec za prejav pohodlnosti. Tolasz by sa skôr zameral na hľadanie možností, ako si s problémom klimatickej zmeny poradiť.

„Snažím sa byť súčasťou riešenia, čo mi prináša istú dávku optimizmu do budúcnosti,“ odpovedal Tolasz na otázku, či aj on neprežíva klimatickú úzkosť. „Podľahnutie smútku, úzkosti alebo panike ničomu nepomôže.“

Klimatológ sa obrátil aj na vedeckú obec, aby zbytočne neburcovala verejnú mienku nepodloženými vyjadreniami – v roku 2010 napríklad zaznelo, že do piatich rokov bude Arktída bez ľadu.

Musíme sa adaptovať a musíme prestať emitovať

Čo hovoria aktuálne scenáre klimatického vývoja?

Tolasz považuje za pravdepodobné, že v porovnaní s predindustriálnou érou sa o 1,5 stupňa Celzia oteplí už pred rokom 2035. V polovici storočia sa budeme blížiť k 2 stupňom Celzia a na konci storočia bude globálna teplota vyššia o zhruba tri stupne Celzia. „To je optimistický, ale stále menej pravdepodobný scenár,“ vraví Tolasz. Horšie scenáre počítajú s ešte výraznejším oteplením.

Český klimatológ povedal, že by sa držal globálneho oteplenia o 3 stupne Celzia, lebo verí, že „ľudstvu sa podarí obmedziť svoje emisie a naozaj sa začneme starať o krajinu, lesy a oceány tak, aby sa koncentrácia skleníkových plynov začala znižovať“.

Už uvedené globálne oteplenie o 3 stupne Celzia bude klásť nemalé nároky na adaptáciu. Prinesie zmeny v teplotných extrémoch, prúdení či zrážkovom režime (lejaky striedané dlhým obdobím sucha, vyšší výpar vody v krajine a iné). Myslieť treba aj na chudobné a preľudnené regióny, kde budú hroziť konflikty a rozsiahla migrácia.

Hoci vplyv klimatickej zmeny bude značný, automaticky neznamená koniec sveta. Klimatologička Friederike Ottová z Imperial College London hovorí, že Zem čakajú v nasledujúcom období veľké zmeny, niektoré dokonca nezvratné, no pre BBC dodala, že „to neznamená, že svet sa skončí – musíme sa adaptovať a musíme prestať emitovať [skleníkové plyny]“.

Dodajme, že ak by sa globálne oteplilo o tri stupne Celzia, v strednej Európe by to bol dvojnásobok, teda 6 stupňov Celzia. To bude znamenať posun vegetačných pásiem o tisíc metrov nadmorskej výšky. „To, čo bolo v minulosti v nadmorskej výške 100 metrov, bude na konci storočia v nadmorskej výške 1100 metrov. Navýšia sa aj požiadavky na zavlaženie, lebo sa zvýši potenciálny výpar,“ povedal v nedávnom rozhovore klimatológ Milan Lapin z UK v Bratislave. Pribudnú dlhšie a ničivejšie suchá a vyskytovať sa budú aj silné búrky. „Niektoré plodiny nebude rentabilné pestovať,“ dodal Lapin.

Rozptýlená zodpovednosť a morálne odpustky

Značná časť slovenskej populácie nevenovala doteraz klimatickej kríze dostatočnú pozornosť, lebo ju vnímala ako geograficky a časovo vzdialený problém.

No to sa mení, lebo prejavy klimatickej krízy pociťujeme aj na Slovensku, napríklad v podobe sucha.

Apatia, ktorá plynula z geografickej a časovej vzdialenosti, tak ustupuje do pozadia a do popredia sa dostáva problém rozptýlenej zodpovednosti.

To znamená, že klimatická kríza je príliš veľký problém, aby sme s ním my niečo urobili, preto sa spoliehame na druhých, že to spravia za nás, vraví psychologička Šudila Žilinská. Lenže keď sa takto budú správať všetci a zodpovednosť medzi seba rozptýlime, nakoniec nespraví nikto nič.

Prekážkou pre zmysluplnú zmenu správania sú aj morálne odpustky, dodáva psychologička z SAV. To znamená, že nárok na morálny prehrešok ospravedlňujeme iným pozitívnym správaním. Recykláciu alebo opakované používanie rovnakého príboru tak považujeme za dôvod, aby sme si „zahrešili“ inde. Preto si doprajeme let na dovolenku alebo jazdu do práce autom, lebo žijeme v predstave, že v iných oblastiach robíme veľa dobra.

Ako znížiť emisie a žiť šetrnejšie

Ak pominieme uvedené psychologické nástrahy, vieme, aké opatrenia máme v oblasti klimatickej zmeny prijať? „Musíme sa nielen vzdať fosílnych zdrojov, ale aj zachovať a podporovať schopnosť krajiny dlhodobo absorbovať a uskladňovať skleníkové plyny v lesoch, na poliach a v oceánoch,“ vraví Tolasz. Podľa neho „ľudstvo ako celok ešte nepochopilo, že zmena klímy je problém“. Vedec vraví, že doteraz sme boli svedkami najmä politických vyhlásení alebo tlaku na jednotlivosti bez súvislostí.

To, že situácia nie je neriešiteľná, uvádza aj februárová správa IPCC (Medzivládny panel OSN o zmene klímy), ktorá spomína až 60 jednotlivých činností, ktoré možno vykonať v boji s klimatickou zmenou.

Najefektívnejšie opatrenia sa týkajú dopravy. „Život bez auta znižuje emisie skleníkových plynov v priemere o dve tony CO₂ na osobu ročne. Ak sa človek vyhne jednému diaľkovému spiatočnému letu, emisie znižuje v priemere o 1,9 tony. To zodpovedá prejdeniu viac ako 16-tisíc kilometrov typického auta z EÚ,“ zhŕňa pre portál Conversation Max Callaghan z University of Leeds. Odborník sa zaoberá tvorbou politík v oblasti klimatickej zmeny.

Z auta možno presedlať na verejnú dopravu, bicykel a v meste sa možno presúvať aj pešo. Prínosom je nielen nižšie znečistenie, lebo bicykel či chôdza majú aj zdravotné výhody.

Uhlíkovú stopu možno znižovať aj zmenou stravovacích návykov, lebo vysoké emisie sú spojené najmä s chovom oviec a hovädzieho dobytka. „Úplne vegánska strava je najúčinnejším spôsobom, ako to (zníženie uhlíkovej stopy – pozn. red.) dosiahnuť, ale značné úspory možno dosiahnuť jednoduchým prechodom z hovädzieho a jahňacieho mäsa na bravčové a kuracie,“ konštatuje Callaghan.

Ďalšie úspory možno dosiahnuť tepelnými čerpadlami či solárnymi panelmi na dome, nižšou spotrebou či nákupom lokálnych potravín, ktoré do našich potravín neletia cez pol sveta.

Úzkosť či smútok sú prirodzené reakcie na poznatky o negatívnom vplyve klimatickej zmeny na životné prostredie a ľudskú spoločnosť. Ale iba v prípade, že sa negatívnymi emóciami nenecháme úplne pohltiť, budeme môcť konať. Ako vraví klimatológ Tolasz, podľahnúť smútku, úzkostiam alebo panike ničomu nepomôže. Mnohé riešenia sú známe. Siahneme po nich?