Sociológ Michal Vašečka: Skaza je už dokonaná (+ video)

Naposledy sme spolu robili rozhovor vo februári, dva dni predtým, ako Rusko napadlo Ukrajinu, a vy ste vtedy hovorili o veľmi nebezpečných trendoch v spoločnosti a vo verejnej mienke. Odcitujem vás: „Prejavuje sa to na množstve vecí, nielen v politických preferenciách, ale aj v tom, ako sa krajina stáva viac antiamerickou, proruskou, je viac pochybností o EÚ. Viac sa prejavuje aj príklon k autoritárstvu, potenciálna výmena slobody za niečo ako bezpečnosť, za menej tlaku na takzvané tradičné hodnoty.“ Zmenila ruská agresia tieto trendy?

Zase ma všetci budú mať za negativistu, ale nezmenila, aj keď to chvíľu tak vyzeralo. Určite si všetci spomenú, že niekoľko týždňov po útokoch na Ukrajinu boli mnohí ľudia zaskočení, dezinformačná scéna sa na pár dní odmlčala, mnohí ľudia začali tvrdiť, že Slovensko našlo svoju krajšiu tvár a že to vlastne nie je také zlé, ako to ukazovali čísla. Ako sociológ hovorím, že po pár týždňoch sa to vrátilo tam, kde to bolo. Je tam niekoľko zmien a poďme po číslach, aby sme nehovorili o pocitoch.

Vyšiel nový eurobarometer, ktorý bol robený už po začiatku invázie, a s demokraciou na Slovensku nie je spokojných už 69 percent ľudí. V Dánsku je nespokojných 9, v Českej republike 35. Ešte aj v tom chronicky známom Maďarsku je nespokojných 45 percent. Slovensko je bezkonkurenčne na úplne poslednom mieste v EÚ. Zároveň sme aj úplne na poslednom mieste nespokojní s demokraciou v celej EÚ. Sme úplne najnespokojnejší s prínosom členstva v EÚ pre krajinu. Tomu už nerozumiem, pretože ak niekto benefitoval z členstva v EÚ, tak to bolo práve Slovensko. Bez členstva v EÚ by sme dnes boli krajinou veľmi podobnou Srbsku a neviem, prečo tomu Slováci nerozumejú.

A čo je ešte horšie, iba 39 percent ľudí, najmenej z celej EÚ, je ochotných nechať pristúpiť ďalšie krajiny do EÚ. Napríklad krajiny západného Balkánu. Čiže tí, čo najviac benefitovali z členstva EÚ, sú najmenej prajní voči iným. Autoritárstvo je na tých istých úrovniach, ako bolo. Rozdiel je v tom, že kým pred vojnou bol Putin populárny medzi viac ako 55 percentami Slovákov, dnes je to už „iba“ 28. V susednom Poľsku sú to tri percentá. Takže čísla sú strašne vysoké a tradičné hodnoty, nech už to znamená čokoľvek, sú pre populáciu veľmi dôležité.

Hovoríte, že neviete, prečo tomu Slováci nerozumejú. Prečo podľa vás?

Nechcem sa nikoho dotknúť, ale slovenská transformácia nie je úspešná alebo neúspešná, dobrá alebo zlá, ale mám pocit, že je hlavne mimo. Homo sapiens sa vyvíjal v tom strome od Homo erectus, ale boli aj odbočky ako neandertálci. Slovenská transformácia tiež teraz odbočila na mŕtvu koľaj, kde to mimoriadne zapácha a nedá sa vrátiť späť. Teraz som povedal to, čo nemám rád na iných – pocit a intuíciu.

Musíme sa vrátiť k štandardnému spôsobu transformácie spoločnosti na pozadí transformácie celého sveta, ktorý prechádza paradigmálnou zmenou. Mení sa všetko a nevieme sa pozerať na veľa poučení z minulosti. Práve preto sa tomu treba prispôsobiť. Slovensko si nemôže povedať, že do toho vlaku nenastúpi. Áno, nadpolovičná väčšina ľudí sa v tom úplne stratila. Stratila sa v celosvetovej transformácii spoločnosti na prahu 21. storočia, čo si vyžaduje úplne iné postupy ako doteraz.

Hlavným dezinformátorom sa stal Robert Fico. Definitívne sa prestal hrať na demokratického politika, ktorý hovoril, že svet má štyri svetové strany, ale v skutočnosti mali s Kaliňákom veľmi dobré vzťahy so Spojenými štátmi. Čo toto spraví s jeho postavením?

V zahraničí je odpísaný. Môže rozprávať, čo chce, ale oficiálne aj neoficiálne stanoviská hovoria jasnou rečou – on je „pariah“ (vydedenec) medzinárodnej politickej scény a nikto s ním už nechce komunikovať. Bežný človek nevie, že keď Fico vypustil tú neuveriteľnú vetu, že na Slovensko prišiel Wehrmacht, keď prišli nemeckí vojaci chrániť náš vzdušný priestor, naši spojenci, tak Peter Pellegrini sa zaňho nemeckej veľvyslankyni ospravedlnil. Aj ľudia v Hlase vedia, že toto bolo úplne cez čiaru. A je fakt, že Nemci sú mimoriadne urazení. Sú to neoficiálne informácie, ale treba, aby to ľudia aspoň tušili.

Čiže: Fico si to veľmi pokazil, ale je otázka, či v Smere mohol postupovať inak ako sústrediť sa na veľmi nespokojných ľudí, zakonšpirovaných. Toto nebol v minulosti Smer, v minulosti to bola veľmi rozkročená strana, ktorá zhltla všetko naľavo, od stredu až po extrém. Dnes má tých umiernenejších, ľavicových, socialistických voličov skôr Peter Pellegrini a Fico sa vrhol na tú časť elektorátu, kde vie, že môže uspieť. Nikdy z toho nebude 20 percent, ale s 15 percentami môže zatočiť so slovenskou politickou scénou aj dnes.

Urobila SaS dobre, že dala Eduardovi Hegerovi ultimátum, aby odvolal Igora Matoviča z funkcie ministra financií?

Igor Matovič je najnepopulárnejší a najmenej dôveryhodný politik na Slovensku. SaS správne vychádza aj z tejto informácie. Ak sa mám ponoriť do gréckej mytológie, tak oni sú medzi Skyllou a Charibdou (dve morské obludy) a majú iba veľmi zlé a zlé riešenie. Dobré riešenie nemajú. Každý, kto sleduje vývoj preferencií, si všimol, že SaS začala mierne klesať a, naopak, PS, ktoré ani nie je veľmi prítomné v médiách, začalo posilňovať. V kuloároch sa tiež hovorí o novej politickej strane, kto všetko a prečo tam bude.

A Richard Sulík veľmi dobre vie, že ak sa to stane, tak SaS môže o rok a pol klesnúť na 5 – 6 percent. Navyše vie, že nepopulárna vláda sťahuje aj SaS. Z prísne utilitárneho hľadiska robí SaS politiku pre seba dobre. Z hľadiska celej krajiny je to, samozrejme, oveľa problematickejšie. Asi ťažko si však aj my dvaja vieme predstaviť, že by sme mali vo vláde na starosti školstvo, a keď príde k rokovaniu s odbormi, tak nás ako ministra nezavolajú. Zvládali by sme to pomerne ťažko a toto sa opakuje so železnou pravidelnosťou.

Má mať prednosť strana alebo krajina?

Samozrejme, že krajina. Nie som hovorca SaS ani ním nechcem byť, iba hovorím, že z ich pohľadu je to správne a z hľadiska krajiny to nie je bohviečo, pretože nás to približuje k problémom, ktorým sme mohli ujsť, keby vláda trvala ešte rok a pol. Ale takáto je politika. Tá sa nehrá na záujmy krajiny, ale strany hodnotia svoje možnosti. Viem si predstaviť aj to, že by to SaS dokázala obrátiť a mohla by povedať, že no ale počkajte, keď budeme mať 5 percent, tak už veľa vody nenamútime. A my práve v budúcnosti chceme veľa vody namútiť a na to potrebujeme tých 15 percent. Viem si predstaviť, že práve takto sa na vnútorných stretnutiach SaS argumentuje.

Ako to podľa vás dopadne?

Myslím si, že už je koniec a je to vybavené. Bude to vyhnívať, bude teplo, ovocie rýchlo hnije. V septembri to bude ďalej zahnívať a neviem odhadnúť, čo všetko sa stane niekedy v druhej polovici októbra, keď sa začne schvaľovať rozpočet. Ale očakávam, že vtedy už SaS bude úplne mimo hry. Pokojne môže vládu podporovať v konkrétnych veciach, ale v globále to zrejme bude pokus o menšinovú vládu, ktorá bude veľmi náročná na udržanie. Práve preto, že s touto vládou môžu ad hoc hlasovať fašisti a niekoľko ľudí z OĽaNO veľmi jasnou rečou povedalo, že to je pre nich neprijateľné. Nie je ich veľa, ale bude to stačiť na to, aby to už zrazu nešlo.

Hovorili ste, že v kuloároch sa hovorí o možnom vzniku strany. To je aká strana? Dzurinda, Mikloš?

Neviem, či aj Dzurinda, veľa sa o tom hovorí, sú tam aj ďalší hráči. A možno práve preto je také pnutie v SaS, lebo to môžu byť aj ľudia z vnútra SaS. Ale nepredbiehajme, dozvieme sa na jeseň.

Ľudia zvolili zmenu a hlasovali za OĽaNO preto, že im prekážalo, ako sa tu kradlo. Táto objednávka, aby sa to už nedialo, bola naplnená. Veci sú na súdoch, viacerí bývalí vysokopostavení verejní činitelia sú už aj právoplatne odsúdení. Prečo ľudia nie sú spokojní? 

Slováci sú celkovo nespokojní. Ako posledných 30 rokov sledujem rôzne výskumy verejnej mienky, tak máme v sebe ohromnú mieru nespokojnosti a je to taká stredoeurópska záležitosť. Susedné Rakúsko je napríklad jedna dobre fungujúca krajina s výbornými diaľnicami, najlepšími zjazdovkami na svete a Rakúšania sú stále nespokojní. Ide to asi z hĺbky habsburskej monarchie.

Podľa mňa objednávka na očistu verejného života naplnená nebola. Buďme úprimní, veľa ľudí odsúdených nie je a každý týždeň sa objavujú nepríjemné príbehy, napríklad stredajšie rozhodnutie vo veci Dobroslava Trnku. To asi viacerých zaskočilo. Neprajem Dobroslavovi Trnkovi nič zlé, nemám krvavé oči, ale priznám sa, že aj mňa to zaskočilo. Nie som teda nadšený, čakal som viac.

Druhá vec je, že mnohí ľudia sú trochu infantilní a čakajú takzvanú dokonalú očistu politického života. Bola tu veľká smradľavá bačorina, pustíme do nej prúd pramenistej vody, úplne sa to vyčíri a bude z toho pleso vo Vysokých Tatrách. No nebude. Títo ľudia sú potom strašne sklamaní.

Kováčik je odsúdený, viacerí sa priznali. 

Z pohľadu ľudí je to málo, lebo čakali nepomerne viac, a férovo poviem, že aj ja som čakal viac. To, že Dobroslav Trnka vyjde s takýmto rozhodnutím, to by mi nenapadlo. Sú iné kauzy, ktorým nerozumiem, ktoré nesledujem, lebo ma ani nezaujímajú, ale táto ma zaujala, lebo aby bol generálny prokurátor s takou silnou právomocou, akú má na Slovensku, riadený nejakým obskúrnym mafiánom, tak to sa len tak nestáva. To je značne cez čiaru. Z môjho pohľadu je to oveľa viac cez čiaru ako kauzy rozkrádania, kde lietajú milióny eur.

Vďaka nahrávke bola toto veľmi zrozumiteľná kauza. 

Presne tak.

Z hľadiska práve agendy boja proti korupcii, právneho štátu, nie je to, čo robí SaS, nebezpečné? V akejkoľvek zostave sa Peter Pellegrini dostane k moci, vyšetrovanie ďalších prípadov bude takmer isto ohrozené, pretože ohrozuje jeho a jeho straníckych kolegov.

Áno, ale nechcem nikomu krivdiť, no obávam sa, že už sa na toto nehrá a väčšina už na toto nehrá. Myslím si, že už na to nehrajú ani v samotnom OĽaNO. Nalejme si čistého vína: ak niekto ešte po najbližších voľbách očakáva, že sa tu zreprodukuje to, čo to ju teraz a nebodaj v ešte lepších konotáciách, že tam nebudú žiadne problematické strany, tak to je ako z toho jedného virálneho videa, kde hovorca polície hovorí, že to mi nevychádza. Lebo to jednoducho nevychádza. Napriek tomu, že Peter Pellegrini to nechce, tak buď sa dostane k moci Smer a Hlas s niekým, alebo to bude taká „ušmudlaná“ koalícia veľkého kompromisu.

 A v nej si Pellegrini vyšetrovania postráži. 

Áno, a bude to celé špinavé, nikto nebude spokojný. Ale zároveň ani nikto nebude veľmi nespokojný. Typický, veľmi náročný kompromis. My už predsa nehráme na to, aby tu prišli k moci sily, ktoré sa budú nesmierne pozdávať mestskému, vzdelanému a liberálnemu voličovi. Tento variant je už dávno pasé.

Ako táto koaličná kríza vplýva na verejnú mienku?

Verejná mienka prehlbuje svoju obrovskú nedôveru k inštitúciám a tá je nebývalá.

Nezachránia to ani tieto miliardy?

Nie, lebo tu nejde o to. Nedôvera je pestovaná veľmi dlho, je prejavom anómie, rozkladu normatívneho systému. Zvykli sme si na veľa vecí. Veľmi ľuďom odporúčam, aby začali hovoriť s niekým z tej takzvanej západnej Európy a povedali mu, že na Slovensku žiaden politik nemá vyššiu dôveryhodnosť ako nedôveryhodnosť. To je nebývalé. Dospeli sme do štádia, keď ľudia odkazujú politickej elite, že jej en bloc nedôverujú. A nedôverujú nášmu demokratickému systému. Tento odkaz je strašidelný a všetky tieto kroky to ešte prehlbujú. Z čísel vidno, že sa to prehĺbilo, napriek tomu, že už sme boli až na úrovni Bulharska. Nedôvera je to, čo vysvetľuje väčšinu problémov, v ktorých Slovensko uviazlo.

Politická diskusia sa tak trochu mení od protikorupčnej k protiliberálnej. Aj za rodinný balíček vlastne hlasovali konzervatívni poslanci s fašistami, ktorí sú tiež konzervatívni. Smerujeme zase ku kultúrnym vojnám?

Treba povedať, že v nich už sme. Trúfol by som si povedať, že vieme aj spätne odsledovať, kedy sa to naplno začalo – 1. decembra 2013, keď bol publikovaný pastiersky list Konferencie biskupov Slovenska na tému kultúra smrti. To bol moment, keď sa naozaj začali kultúrne vojny. Dovtedy sa liberáli a konzervatívci vedeli veľmi dobre pohádať, nerozumieť si, ale nebola to kultúrna vojna. Deväť rokov sme už uviazli v tom, že sa stred vyprázdňuje a umiernení konzervatívci a umiernení liberáli sa dostávajú do menšiny.

Všetko je veľmi vypuklé. Videli sme to aj teraz na Pohode, kde nejaká skupina liberálne mysliacich ľudí stigmatizovala človeka. Prichádzali na to mimoriadne urazené reakcie z konzervatívnej strany. Mali by sme byť veľkorysí. Začnime byť veľkorysí a začnime krotiť tých svojich. Hovorím to ako ten, ktorý bol vždy najväčší liberál medzi konzervatívcami a najväčší konzervatívec medzi liberálmi. Za posledných deväť rokov sa stalo niečo, čo je pre slovenské prostredie neprirodzené. Za posledných 20 rokov sme sa totiž naučili, že musíme robiť kompromisy.

Zrazu sem dorazila tradícia, ktorá nie je naša. Jednak z východu utiekanie sa k Putinovi a úplne nekompromisné vymedzovanie sa voči západnému svetu a druhá tradícia, ktorá prišla z USA, tradícia evanjelikárov, charizmatikov, ktorí tiež nie sú pripravení na kompromis. Mimochodom, preto v 17. storočí odchádzali z Európy, lebo neboli ochotní nasledovať príbeh Vestfálského mieru, ktorý zmieril luteránov, katolíkov. Prichádza zrazu kultúra nekompromisnosti a ďalší a ďalší sa do toho ponárajú. Zatiahnime ručnú brzdu a vráťme sa k tomu, čo tu bolo pred desiatimi rokmi. Nebol to ideál, ale vedeli sme spolu fungovať.

Sme tolerantná krajina?

Nie, Slovensko nie je tolerantná krajina a nehovorím to preto, aby som niekoho urážal. Nech zoberiem akýkoľvek výskum za posledných 30 rokov, tak Slováci vedia byť tolerantní a otvorení voči ľuďom, ktorí sa vyznačujú rovnakými charakteristikami ako oni. Je to typický znak veľmi nízkeho sociálneho kapitálu. Ste veľmi otvorení a dobroprajní, ale voči rovnakým ako ste vy. V momente ako títo ľudia majú iné charakteristiky, tak ste mimoriadne opatrní.

Je to znak starej kmeňovej spoločnosti. V minulosti to bolo evolučne výhodné, lebo keď bol niekto veľmi iný, tak vám od neho niečo hrozilo. Bolo výhodné byť opatrný a xenofóbny, ale v modernej spoločnosti sme prišli niekam inam. Slovenská spoločnosť sa neotvorila, nie je senzitívna. Veľa o tom učím a volám to rasistický paradox. Tí, ktorí sú iní, sú vyzývaní na to, aby sa stali podobní nám. A keď to robia, keď tu žijú a prirodzene sa to deje, tak vtedy sa tá skupina, ktorá na to vyzývala, zľakne a začne zvyšovať nároky. Povie, že ešte to nie je dosť, ešte zvýšte svoju snahu byť takí ako my.

Poznáme to z integrácie Rómov. Mnohí sú integrovaní do slovenského prostredia, stotožnení s tým, že sú Slováci, cítia sa tak, ale väčšina ľudí ich tak neberie a pripomína im rómskosť. Pritom sa začína stierať hranica medzi nami a nimi a oni sa stávajú nami.

Ale aj to nám prekáža. 

Aj to nám prekáža. Ľudia chcú prirodzene vidieť hranicu medzi my a oni. Je to o nedospelosti, stále je to to isté. Slovenská spoločnosť v tomto nie je úplne moderná a západná. Má to, čo sa volá parochiálna občianska kultúra, teda kultúra kmeňového spoločenstva. Zbavujeme sa jej, a pomerne rýchlo, ale je to tu.

Keď to učíte mladých ľudí, vidíte nádej?

Áno, samozrejme, sú iní. V mladej generácii vidno masívne posuny, ale bude to ešte chvíľu trvať.

To je koľko?

Ide to naprieč generáciami. Ľudia občas robia chybu, keď hovoria, že ľudia by mali dostať dobré vzdelanie a potom to už pôjde samo. Nejde tu o vzdelanie, ale o kultúrny kapitál. Všetkým odporúčam, nech si aspoň na Youtube nájdu, lebo dnes už nikto nečíta, Pierra Bourdieuho a jeho Kultúrny kapitál. Veľmi rýchlo porozumejú, že kultúrny kapitál, ktorý dostávame doma – a každý ho dostávame iný –, sa už dá iba rozvíjať. Nedá sa vybudovať v škole. Škola už iba usmerňuje. Dá sa to až postupne, v druhej generácii nejakým spôsobom niekam dostať.

Aby sme si vedeli predstaviť mentálny svet OĽaNO. Poslanec Milan Kuriak k článku o tom, že v Slovinsku zlegalizovali manželstvá osôb rovnakého pohlavia aj adopciu detí týmito pármi, napísal: „Pomätený svet speje do záhuby. Podporujú sa zvrátenosti, ohavnosti a šialenstvá. Prehnanou toleranciou a ustupovaním šliapanie po hodnotách dostalo zelenú. Je najvyšší čas, aby sme prestali ustupovať.“ Toto je aktuálne zmýšľanie akej časti parlamentu?

V parlamente je to zmýšľanie nie úplne zanedbateľnej časti. Zaprisahal som sa, že nepoviem meno bývalého premiéra Igora Matoviča, ale toto je, bohužiaľ, jeho práca, ktorú nikdy nepriznal. Teraz nejde o to, že troje volieb za sebou do parlamentu prinášal ľudí nepripravených na verejné politiky, a to hovorím najkrajšie, ako viem, ale hlavne ľudí, ktorí sú mnohí klerikálni a ktorí by v minulosti neprešli prirodzeným sitom KDH. To by ich úplne prirodzene vyfiltrovalo. Do OĽaNO sa dostali ľudia, ktorí polarizujú priestor. Mimochodom, existuje niečo ako skóre polarizácie a je zaujímavé, že na Slovensku začína stúpať.

Čo to je?

Súhrnný index, ktorý hovorí o tom, nakoľko rôzne skupiny obyvateľstva strácajú spoločný priestor. Je to metodologicky pomerne zložité a na Slovensku začal rásť. Bohužiaľ, deje sa to vo väčšine krajín západného sveta. Nožnice sa otvárajú, vyprázdňuje sa stred a ľudia sa opevňujú v barikádach na jednom alebo druhom konci. Je to strašne nebezpečné. Vždy, keď sa toto dialo v minulosti, tak sa to zle skončilo. Ale poviem aj niečo ku Kuriakovi – nepreceňujem to. Prečo to teraz všetci zdieľajú?

Prečo všetci riešia, čo napísal Leidenfrost o nejakej svadbe? Nevšímajme si to. Náš spoločný priateľ Péter Hunčík raz prišiel do maďarskej televízie a prvé, na čo sa ho pýtali, bolo, že čo zase povedal Slota. A on sa opýtal – Slota? Takého nepoznám, poznám veľa slušných ľudí na Slovensku, aj v Maďarsku, ale Slotu nepoznám. Takže nevnímajme to. Moja odpoveď teda je: Kuriak? Nie, to nepoznám.

Ešte vo februári ste hovorili, že občianska spoločnosť by mala prísť minimálne s nejakým manifestom, ako si predstavuje moderné Slovensko, a mala by vyžadovať od tej časti politikov, ktorí tvrdia, že ju zastupujú, aby to bolo napĺňané. Udialo sa niečo také? 

Neudialo sa to. A, bohužiaľ, je to obraz slovenskej občianskej spoločnosti. Sú to ľudia, ktorých považujem za mimoriadne krásnych po všetkých stránkach, ale, bohužiaľ, sú unavení, pretože to tu ťahajú 30 rokov a boli pri všetkých zásadných veciach, ktoré krajinu postihli. Po pandémii sa ukázalo, že už nevládzu. Je to všetko generácia detí 1989 a už nevládzu. Mali by sme pripraviť to, čo sa vyskytovalo v rôznych podobách v roku 1998, 2010, víziu, ku ktorej by sa vedeli prihlásiť politické strany. Urobiť potom nejaké odpočty.

Slováci sa veľakrát pýtajú, kedy bude Slovensko dobre fungovať. Mám jednoduchú odpoveď. Dobre fungujúce spoločnosti sú tie, v ktorých je v rovnováhe štátna správa, biznis a občianska spoločnosť. Je to trojnohá stolička, ktorá práve preto, že má tri rovnocenné nohy, dobre sedí. V momente, keď sa niečo stane jednej z nich, tak spoločnosť nefunguje dobre. Občianska spoločnosť musí do toho vtiahnuť politické strany a úprimne aj biznis. Slovenskému biznisu by malo byť jasné, že v zle fungujúcej spoločnosti nebudú robiť dobrý biznis.

Do akej veľkej neznámej ideme, ak sa SaS a OĽaNO nedohodnú?

Ideme do neznáma. Neviem odhadnúť, čo všetko sa stane, ale bude to ešte chvíľu vyhnívať a to je paradoxne najhorší spôsob, ako sa dopracovať k voľbám. Toto sú situácie, keď by bola ideálna úradnícka vláda. Nemám žiadne ilúzie, nepríde k tomu, ale teraz by sa dalo úplne legitímne povedať, že rozpadá sa vláda a dávame to odborníkom, technokratom, ktorí dovládnu. Bolo by to lepšie ako to vyhnívanie, ktoré nás čaká.

SaS hovorí, že ak by toto neurobila, tak škody, ktoré napácha Igor Matovič, by boli do budúcna devastačné. Čo je z dlhodobého hľadiska pre krajinu horšie? Igor Matovič alebo predčasné voľby? 

Už sú devastačné. Zo zásady sa neprikloním na žiadnu stranu a ani sa neviem úprimne rozhodnúť. Skaza je už dokonaná. Igor Matovič ukázal celému štátu, že vládnuť sa dá cez Facebook a obídením akýchkoľvek, aj tých najelementárnejších princípov verejnej politiky. A to je najstrašidelnejší odkaz, ktorý tu necháva. Mnohí zistili, že takto sa dá pokračovať. Či sa tu minie ešte jedna alebo dve miliardy, to je už paradoxne jedno.

Viem, že ekonómovia teraz zalomili rukami a že to nie je jedno, ale pozor, my už aj tak smerujeme do vážnych problémov. Máme druhé najneudržateľnejšie financie v EÚ, a ak to pôjde týmto smerom, tak naozaj budeme Gréckom EÚ a eurozóny a bude nás treba zachraňovať. Ekonómovia to naznačujú už dlho a nehovorím nič, čo by nehovorili aj oni. Krajina začala míňať spôsobom, na ktorý nemá.

Aké následky by mala vláda s podporou fašistov, čo môže byť pre OĽaNO nakoniec tiež jedna z možností?

Červená čiara už bola prekročená, ale otvorená spolupráca by legitimizovala to, čo sa ešte pred pár rokmi zdalo absolútne nemožné a úplne šokujúce. Ponorili sme sa do sveta, v ktorom už neplatí nič, čo sme ešte pred desiatimi rokmi považovali za elementárne veci. Ľudia ako Salvini, AFD alebo Le Penová mali v minulosti partnerov v Sme rodina. Dnes by už nikomu ani len nenapadlo označiť Sme rodina za problematickú stranu, okrem toho biznisového modelu, ktorý majú.

Zrazu slovenskí fašisti, ktorí sú veľmi podobní tomu, čo sa dialo v Grécku so Zlatým úsvitom a už sú nekompatibilní aj s maďarským Jobbikom, majú šancu participovať na rozdávaní kariet. To je absolútne nevídané v celej EÚ. Keby k tomu prišlo, tak Slovensko ukáže, že je hodnotovo mimo, že transformácia zaparkovala na vedľajšej koľaji. Ale je faktom, že k tomu asi nedôjde, pretože v OĽaNO sú ľudia, pre ktorých je to červená čiara, ozvali sa a jasne to už povedali aj Igorovi Matovičovi.

Čo by mala robiť prezidentka Zuzana Čaputová?

Teraz v lete nič. Nemá do toho ako vstúpiť, ale na jeseň bude musieť. Bude musieť moderovať zahnívanie a rozpad a potenciálne sa pýtať, nie navrhovať, politických aktérov, či by nebola riešením úradnícka vláda.

Toto bol zase týždeň, keď si nejakí ľudia mohli povedať, že radšej žiť v zahraničí ako na Slovensku. Chceli by ste vy žiť radšej v zahraničí? 

Veľa ľudí to hovorí, potom to neurobia. Ja som chcel odísť už z komunistického Československa, keď som sa pevne rozhodol, že tu nechcem žiť. Preto som prežil veľmi príjemné roky na gymnáziu, bol som vnútorne presvedčený, že odídem a veľmi som neriešil. O to lepšie sa mi znášali posledné roky komunizmu. Potom som neodišiel, ale vlastne som odchádzal a vracal sa. Všetky tituly mám zo zahraničia, na štyroch amerických univerzitách som strávil asi dva a pol roka svojho života, a to je pekné na súčasnom svete.

Niektorí sme, ako sa hovorí „settled in mobility“, usadení vo svojej mobilite. Je vlastne úplne jedno, kde si, dôležité je, kde si mentálne. Aj teraz nás možno sledujú ľudia v New Yorku, v Londýne, sedia na viacerých stoličkách, londýnskej a povedzme košickej, a vôbec im to neprekáža. Na obidvoch stoličkách sa cítia dobre. Už to nie je ako v 19. storočí, že „far and forever“.

Takže keď vám je ťažko, tak sa na chvíľu presuniete.

Je mi ťažko, tak sa na chvíľu vytratím. Potom mám zase Slovensko chvíľu veľmi rád a potom sa zase vytratím. Ale teraz vážnejšie. V 90. rokoch sme si často s kamarátmi robili žarty, že žiť sa tu síce nedá, ale býva sa tu dobre. Teraz ma niekedy prenikne nepríjemná myšlienka, že žiť sa tu síce naďalej nedá, ale či sa tu aj dobre býva. A skôr riešim toto.