Denník N

Spomienka Ľubomíra Feldeka na kauzu Slobodník: Nebedákam už nad tým, nechce sa mi k tomu vracať

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Kauza Feldek – Slobodník? Každá história má aj svoju predhistóriu. Po prvých slobodných voľbách v roku 1990 sa môj priateľ František Mikloško stal predsedom Slovenskej národnej rady a ponúkol mi platenú funkciu svojho poradcu. Hoci ako vyznávač voľnej nohy som miesto poradcu odmietol, bezplatnej kamarátskej spolupráci s ním som sa nevyhýbal.

„Založ divadlo,“ vyzval ma raz, keď sme sa stretli na ulici. „Musíme dostať Milana Sládka nazad z emigrácie.“ „Chce to aj strechu, pod ktorú by sa mohol vrátiť.“ „Tak nájdi aj tú strechu.“ Prebádal som všetky možnosti, ktoré prichádzali do úvahy – od Reduty až po Púčikove domy. Ochotne mi pri tom pomáhal aj ďalší priateľ, Ing. arch. Štefan Svetko. Napokon sa ten správny nápad zrodil, keď som navštívil Petra Kresánka, ktorý bol vtedy bratislavským primátorom. On prišiel na to, že by to mohla byť Aréna.

Vtedajšia Aréna – to bola zdevastovaná historická budova najstaršieho bratislavského divadla (vzniklo v roku 1828). V jej priestoroch už dlhší čas sídlili iba sklady a dielne Slovenskej televízie, no tá už dávnejšie dostala dotáciu, aby si vybudovala nové. Práve v tom období (v roku 1991) mali byť dostavané, tým činom mal televíznym skladom a dielňam vypršať čas prenájmu a malo byť len otázkou krátkeho času, keď pamiatkovo chránenú a iba zapožičanú budovu Arény televízia vráti pamiatkovému odboru ministerstva kultúry.

S tým, že sa moje hľadanie upriamilo na Arénu, je spojená aj veselá historka, ktorú som už viac ráz porozprával v rôznych médiách, ale rád ju porozprávam znova. Zlákal som vtedy zopár kompetentných, aby sme si šli budovu Arény spoločne pozrieť. V dožívajúcich skladoch a dielňach bol už iba vrátnik, ale toho už pred nami varovali, nesmel nikoho vpúšťať. Darmo sa predstavil primátor Kresánek. „Ľutujem, nemôžem vás vpustiť,“ krútil hlavou vrátnik. Darmo sa predstavil minister kultúry Snopko. „Ľutujem, nemôžem.“ Darmo sa predstavil aj predseda parlamentu. „Ľutujem, pán Mikloško, nejde to.“

Už by sme to vzdali, no v tej chvíli sa rozhodol vyriešiť problém Mikloškov bodyguard

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Komentáre

Teraz najčítanejšie