Najskôr degradácia (strán), potom degenerácia (demokracie)

V Spojenom kráľovstve a na Slovensku došlo približne v rovnakom čase k rovnakej situácii. Dvaja predsedovia premiérskych strán sa pre svoj spôsob vládnutia dostali pod silný tlak, aby z funkcií odišli. Kým Boris Johnson už na post šéfa Konzervatívnej strany a ministerského predsedu rezignoval, Igor Matovič odchod z vlády nepripúšťa.

Tento rozdiel nie je spôsobený tým, že by slovenský minister financií bol úplne iným typom politika ako končiaci britský premiér. Naopak, majú toho až príliš veľa spoločného. Spája ich predovšetkým skutočnosť, že verejné funkcie považujú obaja za jedinečnú príležitosť predvádzať svetu samých seba a správu vecí verejných nahradzujú osobnými exhibíciami. Aj keď to možno v Londýne nikto nenapísal, aj Johnsona vystihuje veta, ktorú o pôsobení predsedu OĽaNO sformulovala novinárka Beáta Balogová. Podľa nej ide o „vládu Matoviča, kvôli Matovičovi a pre Matoviča“.

Podobný spôsob výkonu moci priviedol oboch politikov aj k rovnakým výsledkom: ich dôveryhodnosť v očiach verejnosti výrazne klesla a rovnako padli aj politické preferencie ich strán. Ale jeden podstatný rozdiel medzi nimi je celkom zjavný. Aj keď pokles dôveryhodnosti Johnsona a jeho strany nebol ani zďaleka taký drastický ako pád dôvery voči Matovičovi a jeho partaji, porúčať sa musel iba britský premiér. Dôvod poznáme všetci – Konzervatívna strana nie je OĽaNO a Spojené kráľovstvo nie je Slovensko.

Strany, ktoré nie sú stranami

Britská Konzervatívna strana s takmer dvestotisíc členmi, s udržiavanými organizačnými štruktúrami, stáročnými demokratickými tradíciami a intenzívnym straníckym životom nemohla dopustiť, aby jej prestíž a postavenie v spoločnosti poškodzoval predseda, ktorý počas pandémie neodviedol práve špičkový politický výkon, ktorý počas lockdownu nerešpektoval nariadenia vlastnej vlády a ktorý poškodzoval stranu permanentnými osobnými škandálmi.

Vo chvíli, keď najvyššiu podporu v krajine získala opozičná Labouristická strana a konzervatívci prehrali niekoľko doplňovacích volieb v obvodoch, v ktorých tradične vyhrával ich kandidát, stranícka elita urobila, čo sa od nej očakávalo: zbavila stranu príťaže v podobe predsedu partaje. Nadhim Zahawi, jeden z Johnsonových najbližších spolupracovníkov, ministerského predsedu verejne požiadal: „Sám v hĺbke srdca vieš, čo by si mal urobiť. Urob to hneď. Krajina si zaslúži vládu, ktorá nie je iba stabilná, ale ktorá funguje slušne a zodpovedne.“

Pokiaľ ide o výsledky, Igor Matovič svojho britského kolegu nielen dostihol, ale nechal ďaleko za sebou. Pandémiu „zvládol“ tak, že na nátlak koaličných partnerov musel odísť z postu premiéra. A škandály, ktorými sa odpílil Johnson, boli iba nevinnou zábavou v porovnaní s tým, čo vyprodukoval ako predseda OĽaNO a minister financií.

Ak vedenie konzervatívcov konalo, keď ich v prieskumoch preferencií predbehla jedna strana, „vedenie“ OĽaNO je ľadovo pokojné, hoci v aktuálnych preferenciách ho predbehli štyri strany a za dva a štvrť roka prišlo o dve tretiny svojich voličov. Samotného šéfa hnutia považuje za nedôveryhodného politika približne 80 percent respondentov a jeho pôsobenie v politike hodnotí negatívne aj 44 percent voličov OĽaNO.

Skutočnosť, že napriek týmto faktom je naďalej predsedom a neexistuje ani najmenší náznak, že by to mohlo byť aj inak, svedčí o jednom: OĽaNO v skutočnosti nie je stranou. Je iba formálnou imitáciou politického subjektu. Je to združenie, ktoré nespĺňa elementárne kritériá a nároky, aké sa v demokratických a právnych štátoch kladú na politické strany. Problém však je, že okrem OĽaNO sa to isté dá povedať takmer o všetkých parlamentných stranách na Slovensku. Samotné OĽaNO je iba extrémnym prípadom všeobecnej degradácie slovenských partají.

Základná otázka preto znie, ako sme sa vlastne dostali do stavu, keď o možnosť spravovať demokratický právny štát súťažia strany a hnutia, ktoré nemajú občiansky a demokratický charakter, ktoré nie sú vytvorené a organizované na demokratických princípoch a ktoré preto nemôžu plniť poslanie, aké sa od nich očakáva? Odpoveď na ňu nepoteší nikoho, komu záleží na tom, aby Slovenská republika bola naozaj tým, čím by podľa ústavy mala byť.

Bez tradícií, kultúry a legislatívy

Ak právny rámec fungovania politických subjektov v krajinách s dlhšou demokratickou tradíciou porovnáme s tým, aká je slovenská legislatívna úprava, tak je očividné, že naša republika má aj v tomto ohľade veľmi vážny a veľmi akútny problém.

Pokiaľ ide o politické strany, naša ústava je až priveľmi lakonická. Hovorí iba toľko, že „občania majú právo zakladať politické strany a politické hnutia a združovať sa v nich“. Na inom mieste k tomu ešte dodáva, že zákonná úprava musí „umožňovať a ochraňovať slobodnú súťaž politických síl“. Zákon o politických stranách na túto ústavnú lakonickosť priamo nadväzuje a pestuje ju ako cnosť.

V jednom z najdôležitejších ustanovení sucho konštatuje, že strany a hnutia nesmú „svojimi stanovami, svojím programom alebo činnosťou porušovať Ústavu Slovenskej republiky“, a potom sa už venuje viac-menej len technikáliám: ako sa strany zakladajú, registrujú, hospodária, financujú, zanikajú a ako je ich možné rozpustiť. Ale nič, vôbec nič sa meritórne v ústave ani v zákone nehovorí o tom, aké úlohy majú strany plniť, na akých zásadách musia byť organizované, aké pravidlá sú povinné rešpektovať vo vzťahu k svojim členom či funkcionárom.

Takáto minimalistická legislatívna úprava by bola opodstatnená, keby sme boli Veľkou Britániou, krajinou so stáročnou tradíciou vysokej politickej kultúry, ktorá nepotrebuje písané pravidlá, lebo všetci rešpektujú a dodržiavajú pravidlá nepísané. My však vieme, aká je realita. Slovensko je krajina bez demokratických tradícií, bez politickej kultúry a aj bez legislatívy, ktorá by politické strany zaväzovala dodržiavať čo i len elementárne pravidlá vnútrostraníckej demokracie.

My, čo máme za sebou dva totalitné režimy a takmer polstoročnú históriu obdobia neslobody, sme si dopriali legislatívnu úpravu, ktorá vôbec neberie do úvahy, akú patologickú podobu tu nadobudli v minulosti politické strany a nimi vytvorené režimy. Predstava, že patológia je vždy len vecou minulosti, musí vydesiť každého, kto sa čo i len letmým zrakom pozrie na dnešné zloženie parlamentu a na „strany“, ktoré sa v ňom ocitli.

Čo garantuje nemecká právna úprava 

Pri pohľade na štáty s podobným historickým vývojom vidíme, že majú snahu legislatívne zabrániť tomu, aby politické strany zdegenerovali do nedemokratickej podoby. Príkladom je Španielsko, Portugalsko, ale predovšetkým nám najbližšie Nemecko.

Článok 21 nemeckej ústavy hovorí: „Politické strany sa spolupodieľajú na tvorbe politickej vôle národa. Sloboda pri zakladaní strán je garantovaná. Ich vnútorná štruktúra musí zodpovedať zásadám demokracie.“ Nemecký zákon o politických stranách tieto kľúčové vety ústavy podrobne rozvíja a konkretizuje.

Vďaka tomu sa v nemeckom prostredí považuje za samozrejmosť, že strany sú vlastne organizáciami verejnej služby. Umožňujú občanom, aby sa podieľali na tvorbe a presadzovaní ich politických názorov či politickej vôle. Poslaním strán je získavať ľudí pre aktívnu účasť vo verejnom živote – či už na miestnej, regionálnej, alebo štátnej úrovni. Ale tak, ako je v demokratickom štáte hlavným subjektom občan, jednotlivý obyvateľ, ktorého práva musia byť chránené a rešpektované, rovnako v demokratickej politickej organizácii je hlavným subjektom člen strany, ktorého práva a rozhodujúce postavenie musia byť rovnako silno chránené a rešpektované. Inak povedané: demokratické právne štáty sa poznajú podľa toho, že slúžia občanom. Demokratické strany zas podľa toho, že slúžia svojim členom, aby sa ich názory a vôľa uplatnili v politike strany a v spoločnosti.

Nemecký zákon o politických stranách garantuje členom reálnu možnosť vplývať na politiku partaje, lebo rozhodnutia, či už vecné, alebo personálne, sa prijímajú zdola nahor. Zákon preto hovorí, že územné usporiadanie strany „musí byť natoľko rozvinuté, aby jednotliví členovia strany mohli mať zodpovedajúci vplyv na prijímanie rozhodnutí strany“. Orgány strany reprezentujú svojich členov, nie sú im nadriadené a nevládnu nad nimi.

Nemecké právo nielen deklaruje, ale aj fakticky vynucuje, aby strany fungovali dovnútra i navonok demokraticky. Ak sa z výšky nemeckého zákona pozrieme na slovenskú realitu, vynorí sa pred nami obraz biedy a utrpenia.

Nie zdola nahor, ale zhora nadol

Takmer o všetkých parlamentných stranách na Slovensku sa dá povedať, že vlastné „poslanie“ vnímajú jednorozmerne. Svoju misiu považujú za splnenú, ak uspeli vo voľbách a podieľajú sa na štátnej moci. Nejakú aktivizáciu ľudí pre účasť vo verejnom živote, nejaký priestor pre členov, aby mohli vplývať na politiku a rozhodnutia strany, nejakú zásadu, že personálne návrhy a meritórne rozhodnutia sa prijímajú zdola nahor, vedenia strán suverénne ignorujú.

Členovia partaje sú pre nich iba nutné zlo. Stačí, že sú, ale nie je potrebné ich brať čo i len na vedomie, nieto ešte vážne. Bratislavským vedeniam strán nikto, a to ani ich stanovy, nebráni, aby boli organizované a riadené nedemokraticky. Stačí sa pozrieť na niekoľko príkladov z praxe.

Partaje, ktoré majú zapájať ľudí do politického či verejného života, musia byť z podstaty veci otvorené pre nových členov. Nielen v Nemecku, ale aj v ďalších krajinách je preto v zákone priamy zákaz: strany nesmú – či už dočasne, alebo trvalo – odmietať záujemcov o členstvo.

Ako je známe, na Slovensku pôsobí v parlamente i vo vláde strana (Sloboda a Solidarita), ktorá si už roky drží stály počet členov. Hlásiaci sa majú smolu, lebo na odmietnutie žiadosti uchádzača o členstvo podľa stanov SaS úplne stačí, ak má republiková rada „pochybnosti o jeho politickej alebo občianskej bezúhonnosti, alebo poctivosti jeho záujmu o členstvo“. Sme rodina mala aspoň toľko slušnosti, že si do stanov napísala: členom sa nemôže stať záujemca, „o ktorého politickej a občianskej bezúhonnosti existujú odôvodnené pochybnosti“. SaS stačí na odmietnutie už aj pochybnosť, ktorá nemusí byť ani odôvodnená.

Všetky slovenské parlamentné strany majú spoločné, že personálne a meritórne rozhodnutia prijímajú zhora nadol. Najvyšší alebo výkonný orgán rozhodne a stranícke štruktúry, nieto ešte radoví členovia, nemajú ani najmenšiu možnosť ovplyvniť obsah či podobu tohto rozhodnutia. V jednom ohľade sú dnešné strany dokonca ešte horšie ako prednovembrová štátostrana.

Komunistická strana aspoň predstierala, že rešpektuje členov vlastných štruktúr. Ak sa niekto mal stať predsedom základnej organizácie, okresného alebo krajského vedenia, museli ho formálne zvoliť členovia alebo delegáti okresných či krajských štruktúr. Naše „demokratické“ strany sú úprimne a otvorene nedemokratické, lebo vo všetkých od Smeru-SD cez SaS, Sme rodina až po ĽSNS či Republiku je to tak, že predsedov krajských a okresných organizácií menuje buď predsedníctvo, alebo priamo predseda. Väčšina parlamentných strán si do stanov dala ešte aj poistku. Ak by sa aj nejakou hlúpou náhodou okresná organizácia vymkla spod kontroly, v takom prípade – ako to sformuloval napríklad Smer-SD – predsedníctvo strany „môže rozhodnúť o zlúčení, splynutí a zániku okresných organizácií“.

O tom, ako veľmi pokročila degenerácia strán, svedčí posun, k akému došlo za posledných dvadsať rokov. V deväťdesiatych rokoch bolo ešte možné konštatovať, že niektoré strany majú svojich predsedov, ale že je aj taký predseda (ako Vladimír Mečiar), ktorý má svoje hnutie. Teraz sa to už povedať nedá, lebo dnes sú všetci predsedovia parlamentných partají v postavení šéfa HZDS: majú svoje strany. Stanovy a od nich odvodená prax viedli k tomu, že ak sa niekto stane šéfom, je prakticky nemožné, aby došlo k jeho výmene „len“ z toho dôvodu, že strane viac škodí, ako pomáha.

Stanovy, ktoré by mali všetky politické subjekty udržiavať v rámci demokratických pravidiel, túto úlohu vôbec neplnia, lebo ministerstvo vnútra nie je a ani nemôže byť strážcom ich demokratickosti. Zákon o politických stranách mu to neumožňuje. Faktický stav je preto taký, že iba od predsedu a jeho najbližšieho okolia závisí, čím strana bude. Môže byť organizovaná a pôsobiť ako sekta, ako gang či zločinecká skupina alebo ako subverzný spolok usilujúci sa o likvidáciu ústavného zriadenia. Samozrejme, môže byť aj skutočnou demokratickou stranou. Ale táto možnosť sa na Slovensku využíva iba zriedkavo.

Prečo je OĽaNO extrémny prípad

O hnutí Igora Matoviča tu už bolo spomenuté, že je extrémnym prípadom všeobecnej degradácie slovenských partají. Pozrime sa, aké sú dôvody takéhoto tvrdenia.

Ide o subjekt, ktorý mal dlhé roky iba štyroch členov, neskôr trinástich a potom opäť len štyroch. Z čoho vyplýva, že takto hermeticky uzavretý spolok v žiadnom prípade nemohol a ani nechcel aktivizovať občanov a nemá ani najmenší záujem zapájať ich do správy vecí verejných. Je zjavné, že jeho zakladateľ programovo rezignoval na základné poslanie politického subjektu a využil každú medzeru legislatívnej úpravy, aby mohol využívať všetky výhody, ktoré zákon veľkoryso poskytuje politickým subjektom. Sebe dal otec zakladateľ OĽaNO úplne všetko.

Ako jediný šéf partaje má Igor Matovič právo osobne rozhodnúť, koho prijme za člena a koho z hnutia vylúči. Čím je vysvetlený kolísajúci počet členov – lebo najskôr deviatich prijal a potom ich vylúčil. Dnes má OĽaNO údajne päťdesiatich členov, čo je dôsledok novely zákona o politických stranách, ktorú presadil Andrej Danko, keď bol vo funkcii predsedu parlamentu.

OĽaNO ako jediný politický subjekt nemá žiadne miestne organizácie ani regionálne štruktúry, pričom stanovy s nimi ani nepočítajú. Hoci pred verejnosťou sa Matovič tvári, že funkciu predsedu prijal iba preto, lebo niekto predsedom byť musí, do stanov dal to, čo nemá žiadna iná strana: „Na zvolenie a odvolanie predsedu hnutia je potrebný súhlas dvojtretinovej väčšiny prítomných členov snemu.“

O tom, ako si ctí zásadu, že o obsadení postov v orgánoch strany sa má rozhodovať zdola nahor, svedčí ustanovenie, podľa ktorého predseda „menuje jednu tretinu členov predsedníctva hnutia a odvoláva tých, ktorých menoval“. Samozrejme, že má aj právomoc, ktorú si dali takmer všetci šéfovia dnešných relevantných strán – výlučne predseda „predkladá návrh kandidátov hnutia na volené a menované funkcie v orgánoch verejnej moci na schválenie predsedníctvu hnutia“. Keby sa predsa len v predsedníctve našiel niekto, kto by robil oponenta, tak by to mohol robiť iba krátko, lebo „členovia predsedníctva hnutia sú volení alebo menovaní na 1 rok okrem predsedu hnutia, ktorý je členom predsedníctva hnutia počas celého funkčného obdobia“.

Na dôvažok je Igor Matovič vlastníkom názvu Obyčajní ľudia a nezávislé osobnosti a jeho manželka je zas majiteľkou webového sídla strany. Keď politickí komentátori hovoria o tom, že Matovič je vlastníkom OĽaNO, nejde o žiadnu metaforu, ale o konštatovanie faktu. Neexistuje preto ani najmenšia šanca, že by hnutie, ktoré predseda tak bez zvyšku vlastní, mohlo čokoľvek urobiť so svojím pánom a majiteľom. Tak ako Mečiarovo HZDS, aj OĽaNO bude vo verejnom živote dovtedy, kým si ho predseda nevezme do svojho politického hrobu.

Degradácia vedúca k degenerácii

Medzi politológmi panuje všeobecná zhoda, že činnosť politických strán je jedným z rozhodujúcich faktorov, ktoré ovplyvňujú kvalitu a funkčnosť demokracie. Podľa nedávneho prieskumu eurobarometra je s tým, ako u nás funguje demokracia, nespokojných až 67 percent Slovákov. Je to dôsledok ich základnej a opakovanej životnej skúsenosti – krajina a jej obyvatelia si už dlho pripadajú ako stranícka korisť.

Ak dve tretiny obyvateľstva žijú v presvedčení, že tu demokracia nefunguje, tak je ústavné zriadenie akútne ohrozené. Rámec pôsobenia politických strán zjavne potrebuje novú právnu úpravu, ktorá by ich zdemokratizovala, scivilizovala a nasmerovala na konanie vo verejnom záujme. Demokratické normy, ktoré platia v štáte, musia rešpektovať aj strany samotné. Inak sa z nich nestanú subjekty verejnej služby a nebudú oporou demokratického právneho štátu.

Degradácia veľkého počtu politických subjektov je dôkazom, že dnešná právna úprava je absolútne nedostatočná, lebo predsedovia poskytnutú voľnosť zneužívajú vo svoj prospech a na samoobslužné činnosti. Aj keď je zrejmé, že zmena bude ťažká, ak nie nemožná, bez nej demokracia na Slovensku napokon zdegeneruje do podoby, akú teraz majú mnohé naše politické strany a hnutia.