Najskôr degradácia (strán), potom degenerácia (demokracie)

V Spojenom kráľovstve a na Slovensku došlo približne v rovnakom čase k rovnakej situácii. Dvaja predsedovia premiérskych strán sa pre svoj spôsob vládnutia dostali pod silný tlak, aby z funkcií odišli. Kým Boris Johnson už na post šéfa Konzervatívnej strany a ministerského predsedu rezignoval, Igor Matovič odchod z vlády nepripúšťa.

Tento rozdiel nie je spôsobený tým, že by slovenský minister financií bol úplne iným typom politika ako končiaci britský premiér. Naopak, majú toho až príliš veľa spoločného. Spája ich predovšetkým skutočnosť, že verejné funkcie považujú obaja za jedinečnú príležitosť predvádzať svetu samých seba a správu vecí verejných nahradzujú osobnými exhibíciami. Aj keď to možno v Londýne nikto nenapísal, aj Johnsona vystihuje veta, ktorú o pôsobení predsedu OĽaNO sformulovala novinárka Beáta Balogová. Podľa nej ide o „vládu Matoviča, kvôli Matovičovi a pre Matoviča“.

Podobný spôsob výkonu moci priviedol oboch politikov aj k rovnakým výsledkom: ich dôveryhodnosť v očiach verejnosti výrazne klesla a rovnako padli aj politické preferencie ich strán. Ale jeden podstatný rozdiel medzi nimi je celkom zjavný. Aj keď pokles dôveryhodnosti Johnsona a jeho strany nebol ani zďaleka taký drastický ako pád dôvery voči Matovičovi a jeho partaji, porúčať sa musel iba britský premiér. Dôvod poznáme všetci – Konzervatívna strana nie je OĽaNO a Spojené kráľovstvo nie je Slovensko.

Strany, ktoré nie sú stranami

Britská Konzervatívna strana s takmer dvestotisíc členmi, s udržiavanými organizačnými štruktúrami, stáročnými demokratickými tradíciami a intenzívnym straníckym životom nemohla dopustiť, aby jej prestíž a postavenie v spoločnosti poškodzoval predseda, ktorý počas pandémie neodviedol práve špičkový politický výkon, ktorý počas lockdownu nerešpektoval nariadenia vlastnej vlády a ktorý poškodzoval stranu permanentnými osobnými škandálmi.

Vo chvíli, keď najvyššiu podporu v krajine získala opozičná Labouristická strana a konzervatívci prehrali niekoľko doplňovacích volieb v obvodoch, v ktorých tradične vyhrával ich kandidát, stranícka elita urobila, čo sa od nej očakávalo: zbavila stranu príťaže v podobe predsedu partaje. Nadhim Zahawi, jeden z Johnsonových najbližších spolupracovníkov, ministerského predsedu verejne požiadal: „Sám v hĺbke srdca vieš, čo by si mal urobiť. Urob to hneď. Krajina si zaslúži vládu, ktorá nie je iba stabilná, ale ktorá funguje slušne a zodpovedne.“

Pokiaľ ide o výsledky, Igor Matovič svojho britského kolegu nielen dostihol, ale nechal ďaleko za sebou. Pandémiu „zvládol“ tak, že na nátlak koaličných partnerov musel odísť z postu premiéra. A škandály, ktorými sa odpílil Johnson, boli iba nevinnou zábavou v porovnaní s tým, čo vyprodukoval ako predseda OĽaNO a minister financií.

Ak vedenie konzervatívcov konalo, keď ich v prieskumoch preferencií predbehla jedna strana, „vedenie“ OĽaNO je ľadovo pokojné, hoci v aktuálnych preferenciách ho predbehli štyri strany a za dva a štvrť roka prišlo o dve tretiny svojich voličov. Samotného šéfa hnutia považuje za nedôveryhodného politika približne 80 percent respondentov a jeho pôsobenie v politike hodnotí negatívne aj 44 percent voličov OĽaNO.

Skutočnosť, že napriek týmto faktom je naďalej predsedom a neexistuje ani najmenší náznak, že by to mohlo byť aj inak, svedčí o jednom: OĽaNO v skutočnosti nie je stranou. Je iba formálnou imitáciou politického subjektu. Je to združenie, ktoré nespĺňa elementárne kritériá a nároky, aké sa v demokratických a právnych štátoch kladú na politické strany. Problém však je, že okrem OĽaNO sa to isté dá povedať takmer o všetkých parlamentných stranách na Slovensku. Samotné OĽaNO je iba extrémnym prípadom všeobecnej degradácie slovenských partají.

Základná otázka preto znie, ako sme sa vlastne dostali do stavu, keď o možnosť spravovať demokratický právny štát súťažia strany a hnutia, ktoré nemajú občiansky a demokratický charakter, ktoré nie sú vytvorené a organizované na demokratických princípoch a ktoré preto nemôžu plniť poslanie, aké sa od nich očakáva? Odpoveď na ňu nepoteší nikoho, komu záleží na tom, aby Slovenská republika bola naozaj tým, čím by podľa ústavy mala byť.