Denník N

Ako dieťa počúvala, že je málo „rómska“ a nemá na jazyky. Potom sa zo španielskeho gymnázia dostala na školu v USA

Foto – archív Jany Pleškovej
Foto – archív Jany Pleškovej

Tento text vznikol v spolupráci s webom Romano fórum.

„Vravela som si, že si zo mňa naozaj robia dobrý deň,“ hovorí Jana Plešková o momente, keď jej zavolali z USA, aby jej ponúkli štipendijný pobyt na strednej škole v Severnej Karolíne.

Teraz chodí na slovensko-španielsku sekciu Gymnázia Mikuláša Kováča v Banskej Bystrici, odkiaľ pochádza. „Bývam v civilizovanej osade kúsok od centra mesta. V podstate je to jedna ulica, na ktorej bývajú iba Rómovia, preto ju volajú osada,“ rozpráva. Popri škole hrá v rómskom divadle, píše poéziu a pracuje ako dobrovoľná poradkyňa pre rómske deti, ktoré vyrastajú v náhradných nerómskych rodinách.

V rozhovore okrem iného vysvetľuje:

  • prečo jej kamaráti vyčítali, že nie je dostatočne „rómska“,
  • čo prežívajú rómske deti v nerómskych rodinách,
  • ako sa dostala na študijný pobyt do USA
  • a v čom by sa mohlo slovenské školstvo inšpirovať americkým.

Robíte toho veľa a v rôznych smeroch. Mali ste odmalička toľko aktivít?

Odjakživa som chodila na husle. Neznášala som ich, pretože ma do toho nútili. Bol to klasický stereotyp – si Rómka, takže máš hudobný sluch a musíš na niečom hrať. Preto pôjdeš na konzervatórium a potom do kapely.

Takto to videla moja rodina, no ja som to tak nechcela. Hľadala som aktivity, ktoré boli od huslí čo najviac vzdialené. Veľmi ma ovplyvnilo aj to, že som vyrastala v rómskej osade a moji rómski kamaráti ma nebrali ako rovnocennú.

Prečo?

Síce som v osade vyrastala, no celý život som sa väčšinu času pohybovala v nerómskej komunite. Moji rómski kamaráti to nevedeli pochopiť. Preto bolo pre mňa ťažké zlúčiť dva životy, ktoré boli také rozdielne. Chcela som sa im zapáčiť, no po čase ma toto „vtieranie“ prešlo. Povedala som si, že ak ma nechcú takú, aká som, nebudem sa viac snažiť. Vtedy som začala robiť ďalšie veci – písať, maľovať, veľa čítať.

Kamaráti vám vyčítali, že nie ste dostatočne „rómska“? Čo im prekážalo?

Vraveli, že sa vraj správam ako „gadžovka“. Mali sme rozdielne záujmy a celkovo smerovanie. Ich to ťahalo viac k manuálnym činnostiam a zábave, u mňa bola vždy prvoradá škola.

Po škole som musela ísť na husle, kde som bola do šiestej večer, a potom som si do ôsmej robila úlohy. Keď som sa pozrela z okna, moji kamaráti sa bavili na ulici.

Nemrzelo vás to?

Zo začiatku veľmi. Chcela som sa zmeniť, a tak som sa začala inak obliekať. Nosila som tepláky a mikiny, veľa som sa maľovala a počúvala som

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Slovensko

Teraz najčítanejšie