Nenariekaj, že už nie si, radšej buď rád, že si bol – výstižná veta na záver spomienky na Lasicu a Satinského
V bratislavskom Štúdiu L+S sa v pondelok konal špeciálny večer s názvom Deň radosti.
Ale tak už to v živote chodí, človeka sa po smrti zmocní to, z čoho si celý život robil srandu.
Túto vetu si zapísal do denníkov Milan Lasica v decembri 2011 po pohrebe Václava Havla, v ktorom bolo pre neho priveľa pátosu. Z večera, ktorý sa konal na prvé výročie jeho smrti v bratislavskom Štúdiu L+S, by taký dojem určite nemal. Bolo to zrejmé už z jeho názvu – Deň radosti.
Jaké je to umení mocné!
Nedá sa spomínať na jedného bez druhého. Aj predstavenie Deň radosti bolo ich spoločným dielom, o optimistickom a pesimistickom prístupe k životu a o tom, či má zmysel niečo robiť. Lasica so Satinským tvrdili, že má, ale „nie príliš nahlas, lebo by tomu nikto neveril“.
Že ide o nadčasové dielo s brilantnými dialógmi pripomenuli v pondelok večer v domovskej scéne L+S režiséri Jakub Nvota a Kamil Žiška, keď rozohrali scénku, v ktorej si podriadený s nadriadeným vymieňajú úlohy. Pôvodné predstavenie malo premiéru ešte v roku 1986 na sklonku komunistického režimu, ale
