Denník N

Prečo vedieme opotrebovávaciu vojnu s názorovými oponentmi

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Tentoraz bude o Igorovi Matovičovi iba jedna zmienka, práve ste si ju prečítali.

Pri jednom z inšpiratívnych rozhovorov s kamarátom, filozofom Egonom Gálom, padla (z jeho úst, nie mojich) okrem iných jedna pozoruhodná myšlienka. Znela asi takto: Vždy keď mi niečo napadne, sa vzápätí objaví čosi, čo to spochybní. Egon preto, žiaľ, nepíše veľa. To je, nazdávam sa, dnes pomaly zabudnutá cnosť.

Dnes najviac hovoria a píšu tí, ktorí nepochybujú, najmä o sebe. Tí, ktorí nemajú čo povedať.

Motkáme sa v lúpežnej demokracii

Dlho som uvažoval, prečo tak rád chodím do Viedne. Tým, že ide o jedno z najpríjemnejších miest na život na tejto zemeguli, to asi celkom nebude – nežijem tam. Prečo teda?

Viedeň vnímam ako návštevník, ako hosť. Aj to však stačí na to, aby som ocenil, že motoristi tam na mňa netrúbia a neohrozujú okolie. Pristihnem sa, že mám (na rozdiel od Bratislavy) tendenciu robiť to isté. Vo Viedni ľudia nie sú agresívni. To je zážitok, aký mi Slovensko až tak neposkytuje. Nezovšeobecňujem, výnimky sú isto i tam. Prevažuje však vľúdnosť.

Pochopil som, že Viedeň je pre mňa synonymum láskavosti. Ide o nedostatkový „tovar“, ktorého deficit tu doma si uvedomím až v Rakúsku.

Ako vzniká vyspelá a empatická spoločnosť?

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Komentáre

Teraz najčítanejšie