Denník N

Zaklamalo vám prvýkrát vaše dieťa? Nezúfajte, jeho myseľ práve spravila obrovský pokrok

Deti začnú klamať vtedy, keď pochopia, že iní ľudia majú odlišné presvedčenia ako ony. Vedci to skúmajú pomocou príbehov o zlej opičke alebo pirátoch.

Keď dieťa svojmu rodičovi prvýkrát zaklame, asi ho to raní. Ale úmyselné lži sú ukážkou niečoho úžasného – schopnosti detskej mysle chápať, že aj iní ľudia majú presvedčenia, ktoré sa od ich vlastných líšia.

Odborne sa tomu hovorí „teória mysli“. Z článku, ktorý tento mesiac vydal Xiao Pan Ding a jeho tím v časopise Psychological Science, vyplýva, že ak 3-ročné deti trénujete v schopnosti „teórie mysle“, stanú sa z nich väčší klamári.

Znamená to, že naša schopnosť rozumieť duševným stavom iných ľudí priamo vplýva na to, či dokážeme klamať.

Piráti Janko a Jurko

Už jedenapolročné deti do určitej miery chápu, že iní ľudia môžu mať odlišné preferencie ako oni. V pôvabnom experimente od Betty Repacholiovej a Alison Gopnikovej v Developmental Psychology postavili pred dieťa obľúbené lupienky a zdravú, ale menej lákavú brokolicu.

Psychologička dieťaťu vysvetlila, že ona má brokolicu veľmi rada. Keď ho požiadala, aby jej podalo to, čo má rada, dalo jej brokolicu. Ale až vo veku 18 mesiacov – 14-mesačné dieťa jej stále dávalo to, čo malo samo rado, čiže lupienky.

Na rozdiel od staršieho kamaráta ešte nechápe, že iní ľudia môžu mať iné preferencie, ako sú jeho vlastné.

Schopnosť detí rozumieť duševným stavom iných ľudí sa skúma pomocou „testu falošných presvedčení“ (false belief test). Dieťaťu povedia tento príbeh – predstav si piráta Janka, ktorý má veľmi rád syrový sendvič. Pred tým, než ho zje, odloží si ho na truhlicu. Potom odíde, aby sa šiel napiť. Medzitým príde veľký vietor a sendvič mu spadne na trávu.

Je tu aj druhý pirát, volá sa Jurko. Aj on má rád syrový sendvič, položí ho na truhlicu. Keď sa vráti prvý pirát Janko, povie: „Chcem svoj sendvič.“ Vtedy sa dieťaťa opýtajú, ktorý z dvoch sendvičov – na truhlici alebo na tráve – si Janko vyberie.

Päťročné dieťa správne odpovie, že si vyberie ten na truhlici. Chápe, že sendvič odvial vietor na trávu, a zároveň rozumie tomu, že Janko túto informáciu nemá. Dieťa jednoducho vie, že Janko má k dispozícii iné údaje ako ono.

Ale trojročné deti takú schopnosť ešte nemajú a hovoria, že Janko si vyberie sendvič, ktorý leží na tráve. Inými slovami, myslia si, že ak ony vedia o vetrisku, vie o ňom aj pirát.

Zlá opička

Teóriu mysli detí testovali aj cez príbeh o „zlej opičke“. Pred dieťa dajú niekoľko nálepiek. Jeho úlohou je vybrať si obľúbenú a neobľúbenú z nich. Potom príde na scénu opička. Je zlá, lebo si vždy vyberie iba tú nálepku, ktorú chce aj dieťa, a vezme si ju.

Ukazuje sa, že trojročné dieťa nedokáže klamať a vyberie si vždy krásnu nálepku, ktorá sa mu páči. To však znamená, že o ňu príde, lebo mu ju zlá opička zoberie.

Pritom by stačila jednoduchá lož, aby mu zostala nálepka, ktorú má naozaj rado – naoko by pred opičkou stačilo zaklamať o svojich preferenciách. Výsledkom by bolo, že by mu ostala nálepka, ktorá sa mu naozaj páči.

V novej štúdii, ktorú vydal Xiao Pan Ding a jeho tím, rozdelili 3-ročné deti do dvoch skupín – experimentálnej a kontrolnej. V prvej podstúpili tréning v teórii mysli. Deti absolvovali spolu šesť výcvikov vrátane „testu falošných presvedčení“. Aj deti v kontrolnej skupine absolvovali tréning, ale netýkal sa rozvoja teórie mysli.

Ukázalo sa, že deti, ktoré absolvovali tréning v teórii mysli, sa výrazne zlepšili v schopnosti hodnotiť odlišnosť presvedčení iných ľudí. Zlepšili sa aj v klamaní.

Ako celý experiment prebiehal? Išlo o verziu „zlej opičky“. Výskumník skryl pred dieťaťom cukrík v jednom z dvoch pohárikov. Ak dieťa uhádlo, kde cukrík je, mohlo si ho nechať. V opačnom prípade si ho nechal dospelý.

Takýmto spôsobom sa dieťa naučilo pravidlá hry. Potom si obaja aktéri svoje roly vymenili: sladkosť ukrývalo dieťa a ak si vedec vybral správny pohárik, dostal ju. Predtým, než sa výskumník dieťaťa opýtal: „Kde si ukrylo cukrík?“, zakryl si oči.

Dieťaťu stačilo zaklamať, aby si psychológ vybral nesprávny pohárik a ono víťazoslávne skončilo s cukríkom v ústach. Pre nás dospelých to znie takmer neuveriteľne, ale hoci deti hrali hru opakovane, neklamali.

Dvojtýždňový tréning v teórii mysli veľa zmenil. Trojročné deti klamali až v polovici prípadov. V desiatich kolách hry klamali až šesťkrát. Deti z kontrolnej skupiny iba vo dvoch z desiatich.

Na klamstvá nenavádzajú

„Tým, že sme zvýšili citlivosť detí na duševné stavy a zapojili ich do uvažovania o klamných presvedčeniach, sme im umožnili nielen to, že svoje novozískané znalosti dokázali uplatniť pri riešení sociálnej situácie, ale aj to, že to dokázali robiť aj o mesiac neskôr,“ píše sa v štúdii.

Psychologička Tania Lombrozová z Kalifornskej univerzity v Berkeley, ktorá na štúdiu upozornila na svojom blogu, konštatuje, že štúdia nikoho nenavádza na klamanie. „Rozvoj schopnosti klamať je jedna vec. Rozumieť tomu, či a kedy je klamanie vhodné, je celkom iná záležitosť. Treba viac ako šesť tréningov na to, aby sme na to prišli.“

Dostupné z: doi:10.1177/0956797615604628

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Veda

Teraz najčítanejšie