Chce zlepšiť univerzity: Máme aj profesorov a docentov, ktorí nedozreli

Prečo prichádza iniciatíva Za živé univerzity teraz? 

Skončilo sa jedno akreditačné obdobie, mal by nastať čas na pokojnú prácu. Ale ako sa zdá, ten čas na prácu nie je. O pár rokov nás budú hodnotiť znova, a my nevieme ako. Zmeny sú pritom často úplne šokujúce. Napríklad posledná zmena kritérií akreditácie v podstate nahradila jedného garanta tromi. Zvyšní dvaja sa inak označujú, ale keď ich nemáte, podobne ako keď nemáte garanta, nemôžete otvoriť študijný program. Takže sa v poslednej chvíli začalo generovať množstvo docentov. Bez ohľadu na to, kto si čo myslel o ich kvalifikácii. Lebo bolo treba zachrániť študijné programy.

Takže máme na Slovensku veľa docentov a profesorov, ktorí nie sú dosť kvalitní? 

Nemali čas dozrieť. Napríklad, keď mal byť niekto majstrom, učeň musel odísť na vandrovku. Potom sa ho skupina majstrov opýtala, čo sa naučil a čo vie robiť inak ako oni. Ak vedel odpovedať, mohol si otvoriť dielňu. Úlohou cechu bolo, aby medzi seba nepustili lajdáka. Tento proces sa dnes zdevalvoval. Nehovorím, že docenti a profesori sú zlí, ale mali dostať priestor, aby sa zdokonalili. Neexistuje tu napríklad kritérium, aby sme niekoho poslali do zahraničia a potom sme mu to aj uznali. My im tu nedovolíme pôsobiť, lebo musia mať habilitáciu zo Slovenska alebo najbližšieho okolia. Konkrétny príklad: bavil som sa s bývalým študentom, generálnym riaditeľom banky. Povedal mi, že je unavený a chcel by sa vrátiť na školu. Pýtal som sa ho, či má aspoň doktorát. Povedal, že nemá. Ale v takom prípade je nikto. Je posledný asistentík bez titulov. Metla, s ktorou sa zametá katedra. To, že vie o bankovníctve viac, ako všetci profesori na univerzite, nič neznamená. To je zvrátenosť toho procesu. Odišiel, naučil sa z nejakej oblasti veľa a dnes by to mohol odovzdávať. Ale nesplnil formálne kritériá, nejaké počty čiarok, tak na to nemá nárok bez ohľadu na to, čo vie.

Prečítajte si

Vysoké školy sú v hlbokej kríze, akademici ukázali, čo chcú zmeniť

Tento problém však nevznikol v posledných týždňoch. Prečo sa akademická obec k tomu zásadne nevyjadrila, neodsúdila to už skôr?

Bojím sa, že im ide o teplé miestečká. Nemáme tu konkurenciu, nik zvonku tu nemôže prísť. Neberie sa tu do úvahy ani to, ak bol niekto v zahraničí a získaval tam skúsenosti. Sú tu kolonky, mladí ľudia to nazývajú krížovky, a ak má niekto vyplnené všetky políčka môže sa uchádzať o titul. Ale to predsa nie je spôsob, ako by mali ľudia rásť. Oni sa nestarajú, aby osobnostne rástli, ale o to, aby vypĺňali kolonky.

Kto oni? 

To ide z príkazu rektora. Tam vymysleli tieto krížovky. Vládne už filozofia, ktorá je úplne zvrátená, aby boli všetky tieto krížovky rovnaké.

Keď ani vedenie univerzít nechce, aby k nám chodili ľudia zo zahraničia, čo sa môže zmeniť? 

Zákon určuje, že musíte mať habilitáciu alebo inauguráciu na Slovensku, inak nemáte nárok na funkcie. Predovšetkým táto časť sa musí vyškrtnúť zo zákona, univerzita sa musí sama rozhodnúť. Keď ste v Amerike profesorom na univerzite v Minnesote a hlásite sa na MIT alebo Harvard, môžete byť radi, ak vás prijmú za docenta. To, čo je dobré pre jednu školu, nemusí byť dobré pre druhú. Škola sa rozhoduje. Personálna politika sa musí líšiť podľa cieľov, ktoré chcete dosiahnuť. Je bežné, že kto ide na magisterské štúdium na Harvarde, bakalára nemá z Harvardu. Tu, keď chce niekto po bakalárovi prestúpiť inam, tak sa to berie ako zrada, niečo hnusné a odporné.

Minister školstva sa práve v oblasti vysokých škôl angažuje. Je naklonený tejto zmene? 

A urobil niečo? Zatiaľ len zakazoval, ale to nie je koncepcia. U nás je celý systém direktívny, nedáva vízie, len zakazuje a prikazuje.

A má minister záujem o zmenu? 

Do volieb nie, lebo by to vyvolalo šum. Otázka je, čo bude po voľbách. Ale treba si najskôr premyslieť, aké zmeny sa majú urobiť, aby sa nestala katastrofa. Máme predstavy, čo by sa malo urobiť, ale musíme zistiť, aké budú dôsledky.

Pôsobíte na súkromnej vysokej škole. Nemáte pocit, že minister kritizuje najmä tie a verejným vysokým školám sa až tak nevenuje? 

To je otázka Smeru, nie ministra. Smer je proti všetkému súkromnému. V tom je logika tej strany.

Ale minister školstva Draxler nie je v strane Smer. 

Ale asi chce byť ešte raz minister školstva. Aj to sám vyhlasuje, že bude po voľbách pokračovať. Aj keď tomu veľmi neverím, ale vyhlasovať to môže. V kritike súkromných škôl ho podporujú verejné vysoké školy, ktoré cítia konkurenciu. Súkromné školy síce nedostávajú peniaze zo spoločného balíka, ale odoberajú študentov. Balík ostane rovnako veľký, ale verejné školy dúfajú, že si z neho viac vezmú. Môžu si myslieť, že keby im súkromné školy neodobrali študentov, mohli by mať viac peňazí.

V Česku je atmosféra na univerzitách iná.

Oveľa prajnejšia.

Univerzity tam viac spolupracujú. Prečo to u nás nefunguje? 

To neviem. Nepoznám to, viem to povedať len zvonku. Ekonomický tlak je tu stále najsilnejší. Radšej budú ticho. Majú obavy, že zo strany ministerstva môže prísť k pomste – či už finančnej alebo inej. Pošlú kontrolu, ktorá vám prevráti celú školu naruby a bude tam sedieť tri mesiace a nebudete vedieť nič iné urobiť. Nemusí to byť finančný trest. Alebo vám navalia ďalšie povinnosti, pák na školy je strašne veľa. Ale keby sa postavili všetky školy tak, ako sa v Česku, bolo by to iné. Treba si uvedomiť, že na školách je asi 200-tisíc študentov, tí s rodinami predstavujú skupinu zhruba milión voličov. Keby mali školy sebadôveru, ktorá sa tu popiera, a postavia sa otvorene, môže za nimi ísť milión voličov. A to si každá politická strana rozmyslí, či sa bude alebo nebude hrať s miliónom voličov. Osvietenú úlohu by v tom mali hrať vedenia škôl, mali by si to uvedomiť.

A prečo ho nemajú? 

Neviem.

Je tu viacero školských iniciatív. Niektoré chcú pred voľbami organizovať štrajk. Zapojili by ste sa do neho ako iniciatíva?

Nemôžem hovoriť za kolegov, ale ja by som sa zapojil. Ja však učím online, a tak by bol môj štrajk zbytočný, štrajkujem vlastne stále. Tieto aktivity majú našu silnú podporu, súhlasíme s nimi. Musí tu vzniknúť kritická masa ľudí. A to aj pri našej iniciatíve. Aj našu výzvu sme robili ako kompromis, ide nám o to, aby sa kompromisu naučilo oveľa viac ľudí na vysokých školách. Neučíme našich študentov hovoriť nie. Pamätám si, že keď som bol prvákom, bežne som povedal, že má vyučujúci na tabuli chybu. Študoval som matematiku, tam sa to dalo ľahko odhaliť. Učiteľ ma pochválil, lebo aspoň študenti, ktorí boli slabší a nevedeli by, že to je chyba, by inak mohli byť zmätení. Bol rád, že sme ho opravili. A keď sme sa pýtali a nevedel odpoveď, tak povedal, že nevie. Nebál sa toho. Alebo povedal, že vie,  v ktorej je to knihe a neskôr nám to povedal. Ale my sme spanšteli – nevieme povedať, že nevieme a tak aj ich odnaúčame povedať, že nevedia. A to je asi najväčší problém, keď si nevieme priznať, že sa mýlime.

Prečítajte si

Neschopní na slovenských univerzitách sú schopní všetkého