Denník N

Soňa Bulbeck Lužinová: Na Slovensku mi chýba tolerancia. Ľudia sa priam vŕtajú v inakosti ostatných

Soňa Bulbeck Lužinová. Foto - archív S. B. L.
Soňa Bulbeck Lužinová. Foto – archív S. B. L.

Počúvajte podcasty v aplikácii Denníka N. Všetky naše podcastové kanály a služby.

Podcasty Denníka N

Kde nájdete naše podcasty: 

Blogerka a spisovateľka Soňa Bulbeck Lužinová sa vrátila na Slovensko po pätnástich rokoch života v zahraničí. Ako hovorí, po návrate ju najviac zarazila absencia tolerancie aj to, že každý na Slovensku má na všetko svoj vlastný vyhranený názor. Mnohí ľudia sa podľa nej považujú za odborníkov na všetko a nedokážu akceptovať iné názory ani vtedy, keď sú podložené dôkazmi.

Ju samotnú väčšej tolerancii paradoxne naučil život v Saudskej Arábii. Musela akceptovať celkom odlišnú kultúru, a ak tam chcela žiť, pochopila, že musí prijať jej pravidlá. „Prestala som riešiť nepodstatné veci typu, čo kto nosí oblečené alebo čo kto kedy povedal. Klebety som úplne vytesnila, prestala som komentovať, súdiť a hodnotiť. Dnes komentujem iba to, k čomu mám čo povedať,“ hovorí v rozhovore.

Koľko ste mali rokov, keď ste odišli zo Slovenska, a prečo ste vlastne odišli?

Mala som 46 rokov. Všetci v mojom okolí sa môjmu rozhodnutiu odísť čudovali. Asi celkom prirodzene, pretože bolo zvykom, že do Anglicka skôr odchádzali mladé dievčatá, ktoré tam išli pracovať ako au pair, nie ženy v mojom veku. S odstupom pätnástich rokov už dokážem lepšie definovať, že za tým nebola len manželská kríza, v ktorej som sa ocitla, ale aj kríza stredného veku. Mala som pocit, že by som vo svojom živote ešte chcela niečo dokázať. Impulz odísť prišiel náhodne, keď som v júli 2007 v Aténach lektorovala medzinárodný divadelný workshop Boalovej metódy.

Brazílsky dramatik Augusto Boal prišiel s myšlienkou takzvaného divadla utláčaných a neviditeľného divadla, v rámci ktorých boli diváci plynule transformovaní do úlohy hercov, a mohli tak na vlastnej koži zažiť napríklad diskrimináciu či rôzne predsudky, s ktorými sa dovtedy stretávali len v role divákov. Ja som sa tejto metóde venovala. Jeden anglický kolega mi vtedy povedal, že som v tom veľmi dobrá. Vraj keby som vedela lepšie po anglicky, mala by som veľký úspech. To ma vyslovene nakoplo, a keďže som sa dramatickej výchove chcela venovať, rozhodla som sa odísť do Anglicka. V auguste som už bola v Londýne.

Urobiť zhruba v polovici svojho života takúto pomerne zásadnú životnú zmenu a odísť preč asi nebolo úplne jednoduché, však?

Rozhodnutie odísť bolo náročné, muselo vo mne dozrieť. Bil sa vo mne pocit, že veď vlastne mám všetko – rodinu, byt, prácu v úspešnom divadelnom súbore –, s pocitom, že Banská Štiavnica, kde som vtedy žila, nie je to posledné miesto na zemeguli, kde by som mala a chcela zostať. Bola som presvedčená, že ma ešte niečo zaujímavé čaká. Že by som mala ponúkanú príležitosť využiť.

Keď už som sa rozhodla, všetko išlo ľahšie. Ako dcéra evanjelického farára 

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Podcasty Denníka N

Rozhovory

Životy žien

Rodina a vzťahy, Slovensko

Teraz najčítanejšie