Posledný človek a únik mozgov
Úlohou politikov, ktorým skutočne záleží na zastavení odlivu našich mozgov, musí byť aj posilnenie našej národnej identity.
Autor je výkonný riaditeľ Americkej obchodnej komory
Leto si mnohí z nás spájajú s cestovaním. Napríklad s tým krátkodobým dovolenkovým do blízkeho a exotického zahraničia. Pre prevažne mladšie ročníky však výjazd za hranice často znamená aj dlhodobý odchod za štúdiom alebo prácou s neistým termínom návratu. Slovensko je tak dlhodobo regionálna veľmoc nielen v exporte automobilov, ale, žiaľ, aj našich mozgov.
Túto bolestivú stratu si naša spoločnosť už našťastie uvedomuje, ale odliv talentu sa nám napriek deklarovanej snahe doteraz zvrátiť nepodarilo. Príčiny sú známe a nie všetky ľahko odstrániteľné. Navyše nie sú unikátne iba pre krajinku v srdci Európy.
Posledný človek zostáva nenaplnený
Západnému demokratickému svetu sa po stáročnej snahe od druhej polovice 20. storočia až do prvej dekády 21. storočia pomerne úspešne darilo zabezpečiť mier aj všeobecnú prosperitu. Avšak vedľajším produktom bohatých a bezpečných spoločností je, ako uvádza Francis Fukuyama vo svojej knihe Identita, Nietzscheho tzv. posledný človek (letzter Mensch), čiže „muž bez hrudníka“. Jedinec unavený životom, vyhýbajúci sa riziku, bolesti, nepohode, ktorý vyhľadáva iba istotu, rutinu, komfort a uspokojenie svojich konzumných potrieb. Vnútro tohto pohodlného spotrebiteľa však zostáva prázdne. Chýba mu akýkoľvek vyšší cieľ, ideál hodný obety aj boja.
