Jana Shemesh
Keď nový kanadský premiér Justin Trudeau oznámil, že polovicu jeho kabinetu budú tvoriť ženy, objavili sa vo svetovej tlači pozitívne komentáre. Týždenník Time napríklad napísal, že krajinám, kde majú ženy vyššie zastúpenie v parlamente aj v exekutíve, sa viac darí, majú lepší sociálny systém a prorodinnejšiu politiku.
„Vieme, že firmy, ktoré majú rodovo vyvážené vedenie, výrazne predbiehajú firmy riadené len mužmi. Prečo by to nemalo platiť na celonárodnej úrovni?“ cituje časopis Avivu Wittenberg- Coxovú zo spoločnosti Twenty First, ktorá presadzuje rodovo vyvážený biznis.
Afrika nie je Škandinávia
Tvrdenie časopisu Time môže platiť pre škandinávske krajiny, ktoré si tradične držia vysoký štandard účasti žien vo verejnom živote a považujú sa za ústretové k občanom, solidárne a zabezpečené, čo potvrdzujú aj rôzne rebríčky kvality života, kde sa umiestňujú na popredných miestach.
Vysoké zastúpenie žien v politike, ale napríklad aj v súdnictve, má aj africká Rwanda (miestni muži sa takmer vyvraždili v etnických konfliktoch) a tú len málokto považuje za bezpečnú krajinu, v ktorej sa ľuďom dobre darí a kde ženy a deti netrpia. Podobne sú na tom aj viaceré ázijské či latinskoamerické krajiny, kde je pri moci relatívne veľa žien.
Štátom, kde za posledných 50 rokov dosť dlho vládli ženy, bola napríklad India (najprv premiérka Indira Ghándiová a neskôr prezidentka Pratibha Patilová) a je to napriek pokroku (aj v postavení žien) stále rozvojová krajina.
Ak má nejaká krajina problémy s demokraciou, je vo vojne, rieši konflikty medzi skupinami obyvateľov, nefunguje v nej právny systém, zneužíva sa moc, korupcia prerástla znesiteľnú mieru, tak zrejme platí, že je jedno, či ju vedie viac mužov alebo viac žien, lebo politika, ktorú robia, aby sa vôbec udržali pri moci, nemôže byť občanom na osoh. Napríklad taká Gándhíová bola veľmi tvrdá až bezcitná politička a neštítila sa takmer ničoho.
Málo príkladov
V mnohých krajinách sa to, či má výraznejšie zastúpenie žien v politike pozitívny efekt, overuje len ťažko, pretože tam s ním majú len ojedinelé alebo krátkodobé skúsenosti. V januári tohto roku bolo zo všetkých ministrov na svete len 17 percent žien a väčšina z nich riadila rezorty ako sociálne veci, školstvo či rodina.
Ani v tej oslavovanej kanadskej vláde s výnimkou ministerstva spravodlivosti ženy nedostali žiaden rezort, ktorý by sa dal považovať za prestížny či silový. Dokonca aj rodiny a deti bude mať na starosti minister.
Ešte okatejšie s uplatnením žien v politike je to na najvyšších – premiérskych alebo prezidentských postoch. Štúdia Svetového ekonomického fóra sledovala politický vývoj v 142 krajinách (do výskumu neboli zaradené monarchie) sveta v posledných 50 rokoch a zistila, že 63 štátov malo v tomto období aspoň raz premiérku či prezidentku. V 79 krajinách líderku od roku 1964 dodnes nikdy nemali.
Dve tretiny žien v týchto štátnických pozíciách vydržali menej ako štyri roky a v 11 krajinách to bolo dokonca menej ako rok. To je na zásadnejšie reformy, presadzovanie svojej agendy, či výraznejšie formovanie krajiny príliš málo času.
Z týchto čísel je teda zrejmé, že ženy sú vo vysokej politike zastúpené menej a udržia sa kratšie ako muži. Hoci stále platí, že za posledných desať rokov sa napríklad aj vďaka kontroverznému systému kvót pre ženy situácia výrazne zlepšila, kabinety, kde je 50 percent žien, sú stále skôr rarita.
Kto je lepší v politike?
Nič to však nemení na tom, že viaceré prieskumy verejnej mienky ukazujú, že ľudia si myslia, že ženy majú na vládnutie lepšie predpoklady ako muži. Považujú ich za čestnejšie, súcitnejšie, ochotnejšie spolupracovať, vzdať sa svojho ega v prospech celku a viac bojovať za tých, čo to najviac potrebujú. To sú v zásade vlastnosti, ktoré sa zvyknú (často nesprávne) pripisovať už dievčatkám v škôlke a môžu byť dobrým príkladom rodových predsudkov a trochu zjednodušeného vnímania.
Potvrdzuje sa tiež, že ak sa ženy do politiky dostanú, sú výkonnejšie, vedia presadiť viac ako muži, sú odolnejšie voči korupcii (je teória, že pre väčší strach z rizika odhalenia, ale aj iná teória, že jednoducho neuznávajú všelijaké neformálne záujmové spolky, ktoré si vytvorili muži a kde sa bežne korumpuje) a majú schopnosť vytvárať koalície, ktoré im pomáhajú presadiť ich agendu.
Pretože sa ženy ťažko presadzujú na celonárodnej úrovni, prejavuje sa to skôr v lokálnych štruktúrach, kde je vplyv ich činov na každodenný život voličov ešte výraznejší. Štúdie z Indie či niektorých latinskoamerických krajín potvrdzujú, že tam, kde mali ženy vyššie zastúpenie v lokálnych vládach, sa napríklad rýchlejšie dokončili projekty na zavedenie pitnej vody, výstavbu ciest či centier pre rodiny.
Politika ako bejzbal
Znamená to však, že ženy sú lepšie političky ako muži? Profesor univerzity v Chicagu Christopher Berry, ktorý počínanie političiek sleduje dlhodobo, si myslí, že ani nie. Skôr platí, že rovnako ako v iných oblastiach, kde dominujú muži, sa ženy musia viac snažiť. „Ak je pre ženy ťažšie uspieť v politike, tak potom tie, čo uspeli, musia byť pravdepodobne oveľa talentovanejšie a usilovnejšie ako muži,“ vysvetľuje s tým, že potom je pravdepodobnejšie, že vzorka političiek je kvalitnejšia ako vzorka politikov. Ak by však žien a mužov bolo približne rovnako, bola by aj ich (ne)schopnosť vládnuť na priližne rovnakej úrovni.
Ide o takzvaný efekt Jackieho Robinsona. Robinson bol prvý afroamerický bejzbalista v Major League a jeden z najlepších hráčov v histórii tohto športu. Pretože patril k roky zaznávanej menšine, musel byť o niekoľko tried lepší ako bieli hráči. To platilo aj pre ďalších Afroameričanov, čo pomaly prenikali do ligy. Kluby, ktoré mali aj černošských hráčov, z toho profitovali. Keď sa pomery ustálili, zmenšili sa aj rozdiely v kvalite hráčov ovplyvnené ich rasou, aj rozdiely medzi klubmi.
Hoci ľudia sú zväčša naklonení názoru, že ženy sú na riadenie vecí verejných pripravené aspoň tak dobre ako muži, keď sa majú vyjadriť k tomu, ako ženy a muži zvládajú jednotlivé oblasti politiky a výkonu moci, ukáže sa, že ženy sa považujú za schopnejšie v sociálnych veciach, kým mužov respondenti vnímajú ako kompetentnejších v boji proti zločinu, pri zabezpečovaní národnej bezpečnosti a obrany krajiny.
Jednoducho, muži sú tí, čo v predstavách voličov krajinu lepšie prevedú krízovými situáciami ako ženy a vedia viac čeliť hrozbám. Možno aj preto v rozvinutých stabilných škandinávskych demokraciách, ktoré skôr nepociťujú, ako pociťujú nejaké ohrozenie, nemajú problém ženy umiestňovať na zvoliteľné miesta kandidačných listín a voliť ich.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
