Denník N

Na Islande zomrel novinár a kamarát Juraj Kušnierik

Foto – .týždeň/Boris Németh
Foto – .týždeň/Boris Németh

Nikdy mi nenapadlo, že budem musieť napísať tento text.

Už tej prvej správe, ktorá prišla pred pár dňami, nešlo uveriť. Jemu zlyhá srdce? Jemu, vždy usmiatemu a najžičlivejšiemu človeku široko-ďaleko? A na jeho milovanom Islande, o ktorého hudbe napísal knihu?

Dúfal som, ako určite všetci, ktorí ho poznali a mali radi, že sa z toho dostane a že sa čoskoro zase budeme pravidelne stretávať na kultúrnych akciách. Poslal som mu povzbudzujúcu esemesku, no odpoveď neprišla. Ani už nikdy nepríde.

Je strašné písať o niekom tak blízkom v minulom čase. Juraj zomrel. On, ročník 1964, počas festivalu v Reykjavíku, pár dní pred výročím 17. novembra. Islandskí muzikanti zorganizovali pre neho koncert, ktorý bude práve v utorok, a tiež dúfali, že sa po náročnej operácii ešte zotaví.

Artforum a .týždeň, ale aj Pohoda a Rádio_FM. Tam všade bol ako doma, spoluzakladal, spoluvytváral a prepájal tieto svety viac než ktokoľvek iný. Už si neviem presne vybaviť, ako sme sa zoznámili osobne, ale bolo to veľmi dávno a jednoducho sa to muselo stať. Dvaja Banskobystričani (to nie je preklep) sa v hlavnom meste ľahko stratia, ale dvaja novinári píšúci o kultúre v dvoch blízkych médiách ani náhodou. Bol starší (zase ten neznesiteľný minulý čas) a hoci sme v podstate boli konkurencia, volali sme to ideálne mediálne partnerstvo a pomáhali si, ako sa dalo.

Stretávali sme sa viackrát za mesiac – na koncertoch, festivaloch, v jeho milovanom kníhkupectve alebo len tak v meste – a vždy sme sa na niekoľko minút zarozprávali. Vždy bolo o čom: bol typ človeka, s ktorým bolo zaujímavé vymieňať si názory, aj doťahovať sa (pohádať sa mi s ním nikdy nepodarilo).

Roky sme spolu vyberali a odovzdávali cenu Radio_Head Awards za prínos do hudby. Na jar tohto roka sme ju dali Mariánovi Vargovi; myslím, že viem, kto ju dostane najbližšie. Ale bol by som oveľa radšej, keby som to nevedel a už vôbec ju nemusel odovzdávať sám.

Neviem si začať zvykať na pocit, že ho už nikdy nestretnem, že nebudem počuť ten zvučný hlas a typický smiech. Mohol by som, vlastne mal by som napísať ešte viac, oveľa viac, a možno aj niečo úplne iné. Ale teraz to nejde. Je to príliš čerstvé a smutné. Viac myslím na jeho rodinu, na Natáliu a Lenu.

Dežo Ursiny: Cestou na poštu pre balíček kníh

Lúčim sa zhovorčivo

s až naveky udiveným skamenelým záškolákom

kráčajúc akoby nič po širokej ceste ďalej smerom k pošte

pre balíček kníh

a čoraz zreteľnejšie pritom cítiac

čísi neúprosne nežný, neodvratný oceľový hrot

v bezbranne pulzujúcej jamke

pod svojou prsnou kosťou.

Teraz najčítanejšie

Náš život je vo vašich rukách. Ilustračné foto – Paddy O’Sullivan/Unsplash