Dokumentarista Pekarčík: Na Ukrajine je dopyt po obrovských traktoroch, ktoré prežijú aj výbuch míny
Košický režisér, kameraman a producent dokumentárnych filmov Pavol Pekarčík strávil takmer tri mesiace na Ukrajine. Od marca do polovice júna sa pohyboval najmä v Charkive a okolí. Spolu s režisérom Ivanom Ostrochovským tam hľadali silný príbeh, cez ktorý by priblížili dôsledky Ruskom rozpútanej vojny.
Napokon ho našli v charkivskom metre. V bojových podmienkach tam Pavol Pekarčík v máji dokonca aj „oslávil“ vlastnú päťdesiatku.
S Ostrochovským už nakrútil viacero dokumentov (Menšie zlo, Vietor, Karakorum, Uli Blaho, Zamatoví teroristi), spolupracoval aj s Martinom Šulíkom (Cigán) či Petrom Kerekesom (takisto na filme Zamatoví teroristi). Pekarčíkov posledný film Hluché dni bol o nepočujúcich rómskych deťoch.
Prečo ste sa rozhodli ísť na Ukrajinu?
Zdalo sa mi to normálne. Skôr by som si kládol otázku, prečo tam nejsť. Vnímal som to ako veľkú udalosť, ktorá sa deje blízko pri nás, preto tam treba ísť, treba to vidieť, treba to nejako sprostredkovať.
Úplne na začiatku mi volal Tomáš Forró (reportér Denníka N – pozn. red.), že sa začala vojna. A že je vo vlaku na ceste do Košíc. Obaja sme roky predtým pracovali na Ukrajine, máme tam dosť známych. Všetkým sme hneď volali, nech okamžite prídu na Slovensko. Tak ako týždeň predtým a týždeň predtým – už to „dlhšie viselo vo vzduchu“. Z hranice sme ich vozili, kam bolo treba, pomáhali im s ubytovaním či školami pre deti.
Zapamätal som si z toho časového úseku prázdny kufor auta a vlnu občianskej solidarity. Keď idem so ženou a synom na víkend na chatu na Zamagurie, máme také plné auto, že cez spätné zrkadlo ani nevidím dozadu. Teraz som na hranici nahodil do auta sedem ľudí a kufor bol poloprázdny, lebo každý mal iba nejakú igelitku. Tak sa uteká pred vojnou…
Našťastie, mali kam. Vlna solidarity s utečencami bola príjemným prekvapením. Na Slovensku existuje kopa dobrých ľudí. Chcel by som sa im poďakovať.
Na východ Ukrajiny pravidelne chodíte od roku 2016. Čo z týchto vašich pracovných pobytov vzniklo alebo ešte len vznikne?
Je to dlhodobejšia vec, ešte stále to vzniká. Mal som jeden námet. Podarilo sa mi dostať na doneckú, ruskými separatistami kontrolovanú stranu. Tam majú také „kopanky“ – „dyrky“, po našom dierky. Keď vám prestane fungovať veľká baňa, prepustíte baníkov a sú z nich nezamestnaní. Čo však urobí nezamestnaný baník v mestečku, ktoré sa volá Antracit?
Je to miesto, v ktorom idete na pole s dvomi vedrami, do jedného dávate vykopané zemiaky, do druhého kusy antracitu. Potom idete domov, kusy antracitu dáte do pece a zemiaky na pec. Je to také perpetuum mobile.
Môj námet sa týkal práve nezamestnaných baníkov. Tí ľudia totiž potrebujú z niečoho živiť svoje rodiny. Pri pive sa dajú šiesti dokopy a urobia stometrovú dieru do zeme, na ktorej konci natrafia na 40-centimetrový sloj uhlia. Dvaja kopú dole, hore sedí chlapík v nejakej chatrčke. Má tam „sajdku“, motorku bez kolies. Keď mu kolega zdola pípne, naštartuje motor a smaltovaná vaňa plná uhlia uháňa na oceľovom lanku chodbou hore. Takto dokážu za 24 hodín vyťažiť niekoľko ton čierneho uhlia.
Potom príde chlapík na „gruzoviku“ – Avii, naberie si, koľko potrebuje, a odvezie to napríklad do elektrárne. Aj takýto čierny trh tam funguje.
Váš film teda bude o týchto baníkoch?
Mal byť o baníkoch. Problém je, že v tej oblasti sa stále všetko mení. Máte pekne napísaný scenár, ktorý sa všetkým páči, chcete tam ísť druhýkrát, aby ste to konečne natočili, lenže niekto vás niekde škrtne. Teda nedostanete „bumažku“ a bez nej sa v Doneckej oblasti nepohnete. Na Ukrajine sa také niečo nedeje, tie „dyrky“ sú ilegálne, to len separatisti ich tolerujú. Mesačne odvádzate platbu. A policajti si vás nevšímajú.
Museli ste si teda nájsť náhradnú tému?
Keď som začal chodiť na východný front, zaujímalo ma, čo sú najdôležitejšie veci pre ľudí, ktorí z Doneckej oblasti utekajú pred vojnou. Jeden baník hovorí, že plná nádrž. Pre ďalšieho je to bicykel. Iný zas spomenie
