Sochárku na vozíku vo vlaku posadili do bufetu, na hlavu jej padali plechovky piva

Keď Zorka Lednárová nastupovala v Prahe na medzinárodný rýchlik do Bratislavy, pripravovala sa na najhoršie. Zvyčajne si so sebou berie zásoby vody a jedla, keby sa vo vlaku pokazil pojazdný bufet. Lednárová trpí svalovou dystrofiou a pohybuje sa na vozíku – nemôže prechádzať z vozňa do vozňa a ísť si po jedlo do reštauračného vozňa.

Sochárka, ktorá pochádza zo Slovenska, žije dlhé roky v Berlíne a pravidelne cestuje domov za rodinou. Deväť z desiatich ciest slovenskými vlakmi sú pre ňu hrozné zážitky, na ktoré sa snaží rýchlo zabudnúť. Ilustruje ich aj to, že Lednárová už začala uvažovať o plienkach pre dospelých.

Je to pritom aktívna žena a umelkyňa, ktorá sa napriek ťažkej chorobe snaží užiť si život. No ak sa vo vlaku pokazí toaleta pre imobilných, nemá žiadnu inú možnosť. Pre chorobu musí na toaletu chodiť častejšie, a ak to nemôže urobiť počas päťhodinovej cesty, musí znášať veľké bolesti.

Cesta, ktorú zažila v nedeľu, však prekonala aj jej doterajšie zlé zážitky so slovenskými železnicami. „Narazila som na hranu svojej trpezlivosti,“ hovorí Lednárová, ktorá sa rozhodla žalovať slovenského vlakového dopravcu.

Vozičkári cestujú v úschovni? My to tu tak máme

Lednárová vyrazila z Berlína do Bratislavy v nedeľu skoro ráno. Do Prahy sa viezla vlakom RailJet rakúskej železničnej spoločnosti ÖBB – to sú podľa nej jediné európske vlaky, v ktorých si aj imobilný cestujúci môže kúpiť lístok do prvej triedy. „Je to úžasné. Vždy si presadám z vozíka na sedadlo, lebo si musím vystrieť nohy na vozík. Vždy je tam dosť miesta, klimatizácia funguje a nie je tam hluk,“ hovorí.

V Prahe prestupovala na rýchlik Metropolitan, ktorý ju odviezol do Bratislavy. Problém nastal hneď, ako nastúpila. Český sprievodca jej oznámil, že nemôže byť v kupé pre imobilných cestujúcich, pretože z neho jednoducho spravili minibar. Keďže vo vlaku sa nenachádzal reštauračný vozeň, práve toto kupé pre imobilných cestujúcich zapratali prepravkami piva, minerálok či sendvičov.

„Sprievodca mi iba direktívne oznámil, že budem cestovať v úschovni batožín a bicyklov,“ hovorí Lednárová. Ostala bez slov. Úschovňa batožín je bez sedadiel, bez klimatizácie, nie je ani odhlučnená. „Je to ako dobytčák,“ hovorí sochárka.

Lednárová si pritom kúpila lístky pre seba aj pre vozík, takisto dve miestenky. Ako imobilná cestujúca musí 48 hodín vopred dopravcovi oznámiť, že bude cestovať a potrebovať pomoc. Vlakový dopravca teda dva dni vopred vedel, že bude mať imobilnú cestujúcu, no z vyčleneného kupé aj tak urobil minibar.

Sochárku najviac zarazilo, keď jej sprievodca oznámil, že sa to takto deje bežne. „My to tu takto máme, že vozičkári cestujú tam,“ povedal. Lednárová protestovala, no možno by boj nevyhrala, keby nemala dýchací prístroj. V dôsledku choroby musí 15 hodín denne dýchať s podporou prístroja. Ten by nemala kde v úschovni batožín zapojiť.

„Povedala som, že tu nie je zásuvka a musí vypratať kupé. On mi odpovedal, nie, že to proste nevypracú. Začal sa so mnou hádať,“ hovorí.

Nakoniec ju sprievodca zobral do kupé, v ktorom mala zakúpený lístok. Minibar však nepresunuli do iného kupé. Pre Lednárovú vypratali iba úzky priestor, do ktorého sa presne vošla aj s vozíkom. Prepravky s pitím a jedlom mala hneď po pravej a ľavej ruke, nemohla sa pohnúť ani o centimeter. Pre jej syna vypratali polovicu sedadla, na ktorom sedel schúlený.

Na hlavu padali plechovky, čašník sa ponad nich naťahoval po sendvič

A tak sa pre Lednárovú začala nepríjemná cesta. Z jej kupé sa stal bufet, pri ktorom stáli rady zákazníkov a pozerali na ňu, prečo sedí medzi pivom a sendvičmi. Pri dverách stál zamestnanec, u ktorého si cestujúci objednávali. Neustále sa ponad ňu nakláňal, aby tovar vybral.

„Sendvič vajíčkový, šunkový, minerálka perlivá, neperlivá, Gambrinus, šampanské,“ vymenúva Lednárová ponuku, ktorú počúvala niekoľko hodín a už ju pozná naspamäť. Nemala ani päť minút ticha. „Som chorý človek a cesta do Bratislavy niekedy trvá aj dvanásť hodín. Veľmi ma vyčerpáva hluk,“ hovorí.

Dvere do kupé boli nonstop otvorené, a tak klimatizácia nemala zmysel, hoci bolo v nedeľu veľmi horúco. A vždy, keď vlak zabrzdil, z vrchných políc padali plechovky piva. Sochárka sa každú chvíľu schúlila do obranného postoja a chránila si hlavu rukami, jej synovi ostrá hrana plechovky poranila stehno.

Lednárová vraví, že pokoj našla iba na toalete, kde sa mohla na pár minút zatvoriť, schladiť klimatizáciou a byť sama v tichu. No keď tam chcela ísť, odstúpiť sa jej musela chodba plná zákazníkov čakajúcich na bufet.

Čo sa vo vlaku udialo? Železničná spoločnosť Slovensko vysvetľuje, že reštauračný vozeň nezaradili pre nedostatok vozňov, za ktorý môže pandémia aj extrémny nárast cien dielov. „V takomto prípade sa dáva do vlaku minibarový vozík, aby bola zabezpečená aspoň základná možnosť občerstvenia našich cestujúcich,“ vysvetľuje hovorca ZSSK Tomáš Kováč.

Pre minibar je vyčlenené kupé s číslom 369, do ktorého sa nepredávajú miestenky. V tomto vlaku umiestnili bufet do nesprávneho vozňa s číslom 370. ZSSK tvrdia, že ide o chybu dopravcu České dráhy, ktoré riadia prepravu v slovenských medzinárodných vlakoch z Prahy do Budapešti.

Stanovisko poslali aj České dráhy, ktoré tvrdia, že ide o výnimočný prípad. „V tomto prípade išlo pravdepodobne o chybu konkrétneho jedného zamestnanca, ktorý nevyužil svoj štandardný vyhradený oddiel, ale použil tento špeciálny určený pre cestujúcich na vozíku,“ tvrdí český dopravca. Služby im dodáva externá spoločnosť JLV a České dráhy s ním danú situáciu budú riešiť tak, aby sa neopakovala.

Firma JLV, ktorá má vo vlakoch na starosti služby a jedlo, sa takisto ospravedlnila a tvrdí, že zamestnanci sa pomýlili v dôsledku časového stresu. Ale tvrdia, že sa situáciu snažili napraviť. „Zákazníčke bol poskytnutý nadštandardný prístup posádky JLV, keď ako ospravedlnenie dostala zdarma sendvič a nápoj,“ uvádza spoločnosť.

Lednárová však neverí, že išlo iba o výnimku. Zo slov sprievodcu jej bolo jasné, že toto je zaužívaná prax. ZSSK nesúhlasí. „Takáto situácia nastala podľa našej vedomosti prvýkrát počas našej spolupráce s ČD,“ tvrdí Kováč. „Je možné, že sa prevádzkovatelia minibaru spoliehali, že toto kupé ostane prázdne, respektíve sa to ‚nejako‘ vyrieši,“ dodáva.

V roku 2019, ešte pred covidom, cestovalo v slovenských vlakoch viac ako 3100 imobilných cestujúcich. Podľa Kováča dostala ZSSK iba 13 sťažností. „Tento rok sme do konca júna prepravili 955 cestujúcich s vozíkom, dostali sme 6 sťažností.“

Hovorca Kováč tvrdí, že je rád, že Lednárová sa so svojou sťažnosťou ozvala. Vyzýva na to aj ďalších cestujúcich, kontakty nájdu na webe ZSSK. „Platí to pre všetky prípady našich zlyhaní, aby sme vedeli, kde sú naše slabé miesta, potrebujeme o nich vedieť aj z pohľadu zákazníkov.“

Nemôžem si dovoliť stratiť ani deň života, hovorí sochárka

Lednárová prišla do Bratislavy, aby jej deti mohli byť u rodičov a ona mohla dva týždne v záhrade nerušene maľovať. Po tejto ceste je však úplne vyčerpaná. „Som úplne vyradená, vyčerpaná. Nemám kapacitu robiť to, čomu som sa chcela venovať v pondelok a utorok,“ hovorí.

„Ešte chcem byť aktívny človek, no cítim, že telesne rýchlo chradnem. Môj duch je však stále rovnaký. Chcem svoju energiu šetriť na veci, v ktorých vidím zmysel, a nie na hlúpu cestu, ktorá ma tak vyšťaví, že ma pripraví o tri dni života,“ hovorí.

Po tom, čo zverejnila svoj zážitok na Facebooku, jej napísal aj hovorca Železničnej spoločnosti Slovensko, ospravedlnil sa jej a ponúkol, že jej vrátia peniaze. Lednárovej to nestačí, pretože peniaze za lístok jej železnice vracajú skoro pravidelne.

Hovorcovi odpísala, že ospravedlnenie už neprijíma a bude to riešiť právnou cestou. „Vždy mi nasľubujú a nič sa nestane. Pred dvoma rokmi mi sľúbili, že opravia tú hroznú toaletu na hlavnej stanici. Myslíte si, že sa niečo zmenilo?“ hovorí. Kľúč od toalety pre imobilných v Bratislave si treba vypýtať vo vedľajšej bagetérii, aby ste mohli vojsť do špinavej kutice, kde sú opreté metly a mopy a v kúte so zrezaným stropom je toaleta, kde imobilný človek ani nemá ako vojsť.

Železnice Slovenskej republiky odpovedajú, že pripravujú „malú“ rekonštrukciu, pod týmto termínom myslia rekonštrukciu vnútorných priestorov budovy. Tá by sa mala dotknúť aj toalety pre imobilných, no potrvá to ešte niekoľko rokov. „Po splnení všetkých náležitostí – ako verejné obstarávanie na projektovú dokumentáciu, zhotoviteľa, získanie potrebných povolení, predpokladáme realizáciu v roku 2024,“ odpovedá hovorkyňa ŽSR Ria Feik Achbergerová.

Železnice dodávajú, že pomery na toaletách pre imobilných sa zmenili. Kľúč k záchodu majú pokladníci, a to pokladnice číslo 10 až 13. „Celkový dizajn a vizuál zariadenia, ktoré prevádzkujú Železnice Slovenskej republiky (ŽSR), nie je „úžasný“ a je v duchu celkového stavu stanice, WC je však udržiavané v čistote a je plne funkčné,“ tvrdí ZSSK. Podľa nich tam kedysi upratovačka mala odložené pracovné nástroje, ale po upozornení tam už nie sú.

Lednárová tento rok cestovala do Bratislavy už niekoľkokrát, takmer vždy so zlými zážitkami. Keď naposledy pred mesiacom išla vlakom, záchod sa pokazil už v Brne. Lednárová tŕpla, kedy už vlak dorazí na stanicu, no tam zistila, že toaleta je stále v podobnom katastrofálnom stave. Zaťala zuby a povedala si, že radšej vydrží domov.

Po poslednom zážitku férovo hovorí, že nie vždy ide o chybu dopravcu. Na jednej z ciest vlak poškodili cestujúci s malým dieťaťom, ktorí do toalety hodili plienku. Na záchod pre imobilných chodí veľa ostatných cestujúcich, keďže je priestrannejší a krajší. Sochárka na vozíku zdravým ľuďom pripomína, že kým oni si môžu vybrať hocijaký záchod, ona má na výber iba jeden.