Denník N

Škodiť budúcnosti by malo byť nelegálne, tvrdí autor knihy o klimatickej kríze

Islandský spisovateľ Andri Snær Magnason. Foto - David Konečný
Islandský spisovateľ Andri Snær Magnason. Foto – David Konečný

Hodnotu prírody si vysvetľujeme v pojmoch turizmu alebo brandingu. Prečo nestačí povedať, že sú tam tisíce vtákov, ktoré majú právo tam byť? pýta sa islandský spisovateľ Andri Snær Magnason.

Všetky vedecké poznatky máme k dispozícii, no aj tak nedokážeme pochopiť, čo z nich vyplýva. Andri Snær Magnason sa najprv bránil predstave, že napíše knihu o klimatickej kríze, keďže nie je vedec. Uvedomil si však, že práve pri tejto téme potrebujeme iné prístupy a nový jazyk.

Jeho kniha O čase a vode (česky Argo, 2022) je experiment. Prelína sa v nej rodinná história, dejiny, vedecké poznatky i mytológia. Magnason zistil, že ľadovce a oceán, pri ktorých možno klimatickú zmenu na Islande sledovať v priamom prenose, sa bezprostredne preplietajú s jeho vlastným životom. A dúfa, že tento spôsob precitnutia sa prenesie aj na čitateľa.

S Magnasonom sa možno osobne stretnúť počas jeho vystúpení v rámci Mesiaca autorského čítania.

Počet návštevníkov Islandu rastie, z ostrova sa stala turistická destinácia. Mnohí ľudia prichádzajú s romantickou predstavou gejzírov, vodopádov a sopiek. Ale situácia vlastne vôbec nie je romantická, však?

Prekvapuje ma, že ľudia prichádzajú na Island aj vo februári či v novembri, čiže v čase, keď by som to nikomu neodporúčal. Ale zdá sa, že aj tak sú veľmi spokojní.

Nemal som na mysli počasie, ale skôr témy, ktorým sa venujete vo svojich knihách. Napríklad že klimatickú krízu možno na Islande vidieť v priamom prenose.

Ako návštevník klimatickú krízu na Islande nezaznamenáte, ak nemôžete porovnávať. Stále predsa vidíte ľadovce. Neporozumiete tomu, čo vidíte, pokiaľ to neporovnáte s tým, ako to tu vyzeralo pred tridsiatimi či päťdesiatimi rokmi. Na ilustráciu zvyknem používať fotografie. Napríklad z nedávneho výletu s mojou dcérou k jednému z turistických miest – jazeru Jökulsárlón. Mám aj fotografiu z obdobia, keď na ústí jazera budovali most. Bolo to koncom 60. rokov a moji starí rodičia vtedy cestovali po východe Islandu.

S mojou dcérou sme sa plavili v lagúne na rovnakom mieste. Pôvodne tam boli stovky metrov ľadu a súvislé ľadovce. Dnes vidíte hlavu ľadovca vo veľkej vzdialenosti, je to možno päť kilometrov. Napriek tomu to nemusíte vnímať negatívne. Hoci štatisticky to negatívne je. Plavíte sa tam, okolo vás lietajú vtáci a máte ten najprirodzenejší zážitok, aký si viete predstaviť. Až keď sa informujete, zistíte, že v diaľke je síce veľmi krásny, ale umierajúci ľadovec. Ako návštevník vždy cestujete v prítomnosti. Preto necítite výčitky svedomia. Nemôžete vedieť, čo sa tu stráca.

Boli ste súčasťou skupiny ľudí, ktorí pripravili rozlúčku s ľadovcom Okjökul. Bol to prvý islandský ľadovec, ktorý stratil tento status. Aká bola reakcia islandskej verejnosti na tento „pohreb“ a na to, že ľadovec zanikol?

Keď sa to prvýkrát dostalo do médií v roku 2014 či 2015, išlo len o malú správu, žiadne palcové titulky. My sme totiž na ľadovce zvyknutí a vieme, že môžu ustupovať a zmenšovať sa. Preto sa to nijako nedramatizovalo. Nebola z toho žiadna výzva na prebudenie. Vlastne si to pôvodne všimli antropológovia z Texasu a dostali nápad, že prvý ľadovec, ktorý strácame v dôsledku klimatickej krízy, potrebuje pamätník. Ide totiž o otázku, kedy sa dejú dejiny. Kedy sa vlastne deje globálne otepľovanie? Kedy deklarujeme, že prebieha klimatická zmena? Preto sme potrebovali nejaký míľnik. Takto sa z toho miesta stalo historické miesto.

Vy ste na pamätnú tabuľu prispeli nápisom List budúcnosti. Je zdôraznením toho, že vieme, čo sa deje, a že treba niečo urobiť.

Áno. Neočakával som však, že ten nápis vyvolá nejakú pozornosť. Myslel som si, že to bude môj text, ktorý si prečíta najmenej ľudí. Veď je umiestnený na kopci a kto by sa tam už vybral? Je však vyrytý v medi a uvažoval som, že ak tabuľu nikto neukradne, tak prežije dlhšie ako kameň, na ktorom je umiestnená. Písal som teda pre niekoho, kto príde o tisíc či dvetisíc rokov. Zabudol som však na internet. Stalo sa to totiž virálnym. Zrazu z toho bol môj najčítanejší text. Moje meno tam uvedené nie je a nebolo ani zámerom pritiahnuť pozornosť na mňa. Dostalo sa to však do mnohých veľkých médií – BBC, New York Times, bolo to všade.

Malo to podľa vás nejaký skutočný vplyv?

Som presvedčený, že to všetko malo nejaký vplyv. Pochopenie totiž prichádza pomaly. Ak chcem zabehnúť maratón, najprv musím zvládnuť tri kilometre. A pravidelne trénovať. A takéto pripomienky potrebujeme každý deň. Videl som napríklad, ako text čítala Vivien Westwoodová, oblečená do šiat z rias, alebo starostu Los Angeles, ktorý ho predniesol pred alianciou starostov veľkých miest sveta. Slová prichádzajú pred činmi a takto sme aspoň zistili, že potrebujeme novú story. Prišlo to v správny moment, keď sa Greta Thunbergová plavila na kongres Spojených národov. Mali sme tu vtedy aj lídrov severských krajín a bola tu kancelárka Angela Merkelová.

Island mal vtedy šancu urobiť radikálnejšie gesto vo vzťahu ku klimatickej zmene. Tlačili sme na premiéra, aby vyhlásil klimatickú núdzu. Pre nejaké technické záležitosti to nešlo. Ak by sa to udialo a lídri severských štátov by nechceli stratiť tvár, mohli sme ako malá krajina pohnúť vecami. Stále si myslím, že malé činy môžu mať vplyv. Minimálne som sa týmto činom ja sám uhlíkovo neutralizoval do konca života. Môžem zomrieť s tým, že môj životný štýl možno nebol ideálny, ale urobil som aspoň niečo.

Vaša kniha O čase a vode sa zaoberá naším vzťahom k prírode. Môžeme mať vzťah k ľadovcu? Pre väčšinu ľudí je to kus studenej sivej hmoty.

Práve o to mi ide v mojej knihe. Mal som to privilégium, že

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Klimatická zmena

Knihy

Rozhovory

Kultúra

Teraz najčítanejšie