Denník N

Príhody tuláka po Slovensku

Les v Malých Karpatoch Foto Adobe Stock
Les v Malých Karpatoch Foto Adobe Stock

Vybral som sa do hôr bez prípravy, bez plánu a cieľa. Nemal som v pláne ani túto reportáž, ale aj ona sa napokon stala súčasťou veľkého dobrodružstva, v ktorom hlavnú úlohu zohrala náhoda.

Vybral som si červenú značku, lebo sa tiahla celým Slovenskom. Umožní mi túlať sa po horách bez toho, aby som musel premýšľať o cieli. Žiaden som nemal. Chcel som byť sám, chcel som si uľaviť od smútku, čo ma zavalil ako tie vrecia s pieskom, ktoré vŕšia obyvatelia Odesy proti ruským raketám.

Nemal som cieľ, plán ani mapu, lebo vojna na Ukrajine mi pripomenula, čo viem už od mladosti, ale často na to zabúdam: jedným z kľúčových princípov bytia je náhoda. Ak jej chcem vyjsť v ústrety, nesmiem mať žiaden plán.

Bolo jedenásť hodín v stredu 8. júna. Taxík ma priviezol na parkovisko nad bratislavskými Krasňanmi. Nevedel som, že Cesta hrdinov SNP sa začína na Dukle a končí v Devíne, že teda pôjdem v protismere. Vedel som len to, že značky sú červené.

V bufete som si kúpil kofolu a k nej som dostal tvarohovú buchtu zadarmo, lebo bola od včerajška. Vedel som, ako sa dostanem na červenú, lebo po chodníku, ktorý k nej vedie, často behávam. Lenže teraz som sa zmenil na chodca, ťažký batoh ma tlačil k zemi, mäkkej a vlhkej od nedávnych dažďov.

Vedel som, že idem v ústrety dobrodružstvám, ale až teraz sa mi moje putovanie ukladá v mysli do celku, ktorého zmysel sa pokúšam pochopiť. Väčšinu času som strávil osamote v slovenských lesoch a zároveň som stretol mnoho ľudí, ktorí ako keby čakali len na to, kedy mi môžu porozprávať svoj príbeh. Po piatich dňoch som si v Brezovej pod Bradlom kúpil zápisník, lebo som pochopil, že s pamäťou si nevystačím.

Tulák. Foto – Milan Šimečka

Noc v daždi

Na Pezinskú Babu som z Krasňan dorazil za šesť hodín a stretol som len zopár cyklistov. Väčšinu cesty som poznal, lebo som ňou pred pár rokmi bežal na pretekoch z Baby na Kamzík. Ale až teraz som uvidel nenápadný pôvab meniacej sa krajiny, keď som v plytkom sedle kráčal vedľa jazierok s čiernou vodou a dnom z rašeliny, aby som sa o chvíľu ocitol na lúkach s riedkymi stromami ako v savane.

Hneď ten prvý deň som sa zoznámil s výzvou, ktorej budem čeliť všetky ďalšie dni: kde budem spať, kde bude voda a kde sa tieto miesta spoja do jedného. Posledné kilometre pred Babou som také miesto nenašiel. Bolo dusno, lial sa zo mňa pot a z osemnástich kíl, ktoré som niesol navyše, ma rozboleli bedrové kĺby. Ak budú mať v penzióne na Babe voľnú izbu, vezmem to ako znamenie, že mám spať v posteli. Mali.

Celú noc pršalo, ranné nebo bolo mútne, dážď prešiel do mrholenia a hmla zakrývala vrcholy stromov. Bol som jediný hosť, majiteľka penziónu mi urobila kávu a priniesla kofolu. „Dnes ani neotvoríme, nikto nepríde,“ povedala.

Prvá cigareta mi zlepšila náladu a bavil som sa otázkami, ktoré som si mrmlal pod nos: „Čo tu robíš? Máš 65 rokov. Čo je to za hlúpy nápad vyraziť sám do hôr? Už po prvom dni si unavený, bolia ťa kĺby a na pravom malíčku sa ti začína robiť otlak.“

Keď som si navliekol batoh, jeho váha ma ohromila, ale po prvých krokoch som usúdil, že to nie sú kĺby, čo ma bolia, ale že sa ozývajú len úpony. A tie si na záťaž postupne zvyknú.

Konečne som vyrazil cestou, ktorú som nepoznal. Rozjarila ma predstava, že idem do neznáma, hoci som videl len na pár krokov. Kráčal som vrstevnicou po zvážnici posiatej kalužami a pokúšal som sa v mysli spojiť to absolútne ticho s hlukom vojny o tisíc kilometrov ďalej. Dopracoval som sa len po hranicu údivu. Zastal som a krútil bezmocne hlavou. Vtedy som zistil, že nevidím červenú značku.

To sa mi stane ešte veľakrát: kráčajúc premýšľam, hľadím do zeme a nevšimnem si, že červená odbočila inam. Turistické trasy neprajú zamysleným. Hrešiac som sa vracal vyše kilometra, kým som našiel značku, ktorá ma naviedla na úzky chodník do lesa.

Cesta slovenským lesom má na rozdiel od ruskej tajgy, ktorou som kedysi tiež kráčal, dve veľké výhody. V tajge nie sú chodníky a zem je pokrytá hlbokým machom, do ktorého sa vám zabárajú nohy ako do snehu. A tajga je nekonečná a nemenná, kým slovenský les sa neustále mení a prináša príjemné prekvapenia.

V mokrom lese. Foto – Milan Šimečka

Odrazu som sa ocitol na lúke v sedle, ktoré volajú Čermák. A spomenul som si, že som tu pred rokom bol so svojou ženou Martou, keď sme išli na vychádzku zo Zochovej chaty. Poznal som tú lúku podľa dreveného stola pod strieškou. „To už som nad Modrou?“ hundral som udivene.

Aj to sa mi stane ešte veľakrát. To prekvapenie, že vzdialenosť je len predsudok modernej doby vnútený autami. Ak máte zdravé nohy, vzdialenosť je len otázka času. Za necelé štyri týždne som prešiel 500 kilometrov a fyzicky sa zblížil so slovenským drotárom, ktorý kedysi putoval peši po strednej Európe.

Jedol som slaninu, cibuľu a sušené mäso, keď ku mne prichádzal jediný človek toho dňa. Šľachovitý muž v strednom veku s batohom. „Vzal som si voľno od počítača,“ povedal. Poradil mi, kde môžem prespať, a ukázal mi v mobile na mape studničku. „Mala by tam byť aj nejaká chata,“ dodal. Miesto sa volalo Panské Uhliská.

Náhoda mi bude odteraz plánom, rozhodol som sa. Pôjdem, kam mi ľudia povedia.

Dorazil som tam o pár hodín a odbočil podľa návodu zvážnicou dolu do lesa. Studničku ani chatu som nenašiel, zvážnica sa stratila v hlbokom lístí bukového lesa. Pršalo, ale vody nikde.

Potok som našiel až o kus nižšie v rokline, voda bola jemne zakalená, ale aj tak som sa cítil ako víťaz. Vyštveral som sa na hrebeň nad roklinou, kde bola rovinka, a vrátil sa bez batohu po vodu, ktorú som nabral do plastového vreca. Prestalo pršať.

Nie som úplne neskúsený tulák, spal som v divočinách v rôznych kútoch sveta, ale nikdy sám. Tu v slovenských Karpatoch v majestátnom bukovom lese s velikánmi vyvrátenými dávnou víchricou som sa cítil oveľa zraniteľnejší.

Nalámal som konáre mladých bukov, ktorých lístie bolo odspodu suché, a urobil si z nich lôžko, ponad ktoré som postavil stan z celty, ako som to videl na YouTube. Fungovalo to!

Pod vyvrátenými koreňmi bukov som hľadal suché vetvičky na oheň, ale bolo ich žalostne málo. Na YouTube som videl, ako chlapík vydlabáva nožom odštiepky dreva z kmeňa vyschnutého stromu, a podujal som sa ho napodobniť. Tešil som sa, ako mi to ide, kým sa mi čepeľ zatváracieho noža nezaryla do prsta. Zdalo sa mi, že v otvorenej rane vidím kosť, kým ju nezalial prúd krvi.

Častujúc sa kanonádou hrubých slov, ľavou rukou som vyhrabal z batoha lekárničku a tuho si obviazal prst všetkým, čo v nej bolo. Ďalšie tri dni budem ako vojnový veterán chodiť so skrvavenou hrčou obväzov na prste.

Oheň som vzdal, aj tak začalo znovu pršať.

Oblial som sa ešusom vodou z vreca, lebo mám jednu slabinu: do spacáku chcem vliezť okúpaný. Preto vždy vyhľadávam nocľah pri vode.

Ležiac v spacáku s výhľadom do lesa, uvaril som si čaj a ľavou rukou si nakrájal slaninu s cibuľou. Dážď bubnoval na celtu, fajčil som a popíjal whisky z plastovej fľaše. Niesol som si ju v batohu už desiatky kilometrov, zaslúžil som si ju teda. „Si cvok,“ zamrmlal som si na dobrú noc a ešte pred zotmením som zaspal.

Vrchol Vápennej. Foto – Pavol Vandelia

Čo mi prezradila Vápenná

Putovanie je najstaršia ľudská činnosť, takto sme obsadili celú planétu. Lenže ľudia kedysi vyhľadávali doliny a priesmyky, kým táto cesta vedie po hrebeňoch. Nevedel som, že aj Karpaty majú také strmé svahy a úchvatné výhľady.

Ráno už nepršalo a krv na obväze bola zaschnutá. To sú dobré znamenia, povedal som si. Aj bedrové úpony ma už boleli menej, keď som sa štveral naspäť na hrebeň na červenú. Zvykali si.

Cesta postupne klesala k Sološnici, čo mi zdvíhalo sebavedomie, lebo som netušil, že na mňa číha Vápenná.

Jednou z mála mojich istôt v tekutej povahe samotného bytia je moja fyzická odolnosť. Okrem pokusov, keď som pri behu či plávaní zámerne ohmatával hranice svojich síl, sa mi nikdy nestalo, že by som už ďalej nevládal. Preto ma Vápenná tak prekvapila.

Vedie na ňu strmý kľukatý chodník vyšliapaný tisíckami nôh, ale moje nohy odmietali ísť v ich stopách. Zhlboka som dýchal na každý druhý krok, no nepomáhalo to. Musel som každých sto metrov zastaviť a uľaviť stehnám. Táto nová skúsenosť ma tak zaskočila, že mi napadlo, či nie som chorý. Ďalšie dni a ďalšie výstupy mi však potvrdili inú príčinu: som jednoducho starý.

Preliezol som cez horu ako chrobák, ktorý sa neohrabane štverá na hrudu zeme. Ale pôvab chôdze s batohom spočíva v tom, že za námahu ste odmenení. Po každom stúpaní totiž napokon príde klesanie. K tomu vyliezlo slnko a presvitalo cez stromy, kráčal som očarený krásou, ktorú napodiv nikto nechcel vidieť, lebo nikoho som nestretol.

A aby krásy nebolo dosť, odrazu sa z lesa vynorila lúka. Neviem, kto ju nazval Amonovou, ale mal zmysel pre poéziu, lebo Amon bol najväčší egyptský boh a majestát tej lúky tomu zodpovedal. A bol tam aj prístrešok s pričňami a studňa!

Cítil som sa ako objaviteľ neznámeho ostrova a tešil som sa, že bude patriť len mne, lenže už o pol hodiny som videl prichádzať spolupútnika. Jano bol mladý muž veľký vo všetkých rozmeroch. „A to som už cestou z Dukly zhodil pätnásť kíl,“ povedal hrdo.

Bol z Košíc a pracoval ako kuriér. Pil litre kofoly a jedol hamburgery, až sa

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Slovensko, Šport a pohyb

Teraz najčítanejšie