Jaroslav Spišiak: Takých policajtov ako Drevenák, ktorí pracovali aj pre mafiu, bolo na Slovensku veľa

Odsúdenie starostu obce Dolný Chotár Františka Doru a jeho syna za objednávky vrážd znovu upriamilo pozornosť na príbeh dunajskostredskej mafie. Dora spolupracoval s bossom dunajskostredského podsvetia Lajosom Sátorom, u ktorého si objednal vraždu susedného agronóma či bieleho koňa.

Príbeh mafie z 90. rokov 20. a začiatku 21. storočia je v Dunajskej Strede stále živý a obyvateľov mesta natrvalo poznačil. Na diskusii Napunku v Dunajskej Strede tento príbeh pripomenul niekdajší okresný policajný šéf v Dunajskej Strede Jaroslav Spišiak, ktorý sa neskôr stal prezidentom Policajného zboru a dnes je poradcom ministra vnútra Romana Mikulca.

Zo skráteného prepisu diskusie, ktorá sa viedla v maďarčine, sa dozviete:

• aká bola Dunajská Streda pred obdobím mafie;
• čo viedlo k posilneniu mafiánskych klanov;
• ako pracovali policajti, ktorí boli na výplatnej páske zločincov;
• ako ďaleko siahala ruka Lajosa Sátora, keď sa skrýval.

Kde ste sa naučili po maďarsky?

Na ulici, ako Slovák v maďarskom prostredí. Moja maďarčina je z ulice, nie je ani spisovná, ani odborná.

V Dunajskej Strede žijete už dlho. V roku 1985, keď ste sa sem prisťahovali, bolo ešte obdobie komunizmu, obdobie pred mafiou. Ako si spomínate na mesto?

Bolo to celkom iné mesto ako teraz. Môj prvý zážitok s Dunajskou Stredou bol, keď sme s manželkou šli na film do amfiteátra. Pred filmom som pozoroval ľudí. S prekvapením som zistil, že tí, ktorí boli módne oblečení, sa medzi sebou rozprávali väčšinou po slovensky – neveľmi po maďarsky. Deti a rodinní príslušníci lekárov, právnikov či sudcov chceli podľa mňa takto ukázať, že to niekam dotiahli. Cítil som, že hľadia na tých, ktorí hovorili po maďarsky, ako na plebs.

V čom bola iná kriminalita na konci 80. rokov, pred mafiánskym obdobím?

V Dunajskej Strede som sa stal policajtom v roku 1988. Za socializmu bolo v celom okrese za jeden rok 16 vlámaní. Keď som bol náčelníkom, mali sme ich toľko za jeden deň. Toto bol rozdiel.

V tých rokoch nazývali mnohí Dunajskú Stredu tichým mestečkom. Potom sa všetko zmenilo príchodom mafie. Čím boli špecifické podmienky, ktoré dopomohli, aby sa tu mafia usídlila?

Vzniklo o tom veľa analýz. Zohrávalo tu úlohu viacero dôvodov a okolností, ale podľa mňa bolo najdôležitejším to, že najviac peňazí v bankách mali obyvatelia okresu Dunajská Streda. V žiadnom inom okrese nebolo toľko peňazí na vkladných knižkách. Podsvetie tu malo základný kapitál. Obyvatelia Dunajskej Stredy po zmene režimu chceli niečo robiť so svojimi peniazmi, začali podnikať. Podsvetie im v tomto pomohlo, neskôr im dokázalo ponúknuť ochranu. Napokon im vzali všetko, aj život.

Prvý mafiánsky klan v Dunajskej Strede vznikol zo zápasníkov z Gabčíkova. Ako sa z mladých športovcov stali ťažkí kriminálnici?

Nebol to ojedinelý prípad len v Dunajskej Strede – takmer na celom Slovensku boli zakladajúci členovia klanov poväčšine zápasníci alebo iní športovci bojových umení. Mali v sebe silu, ktorú aj využili.

V čom bola mafia v Dunajskej Strede iná ako ostatné?

Vznikala rovnako ako na celom Slovensku a v Maďarsku alebo aj v Česku. Len napríklad Bratislava alebo Košice sú väčšie mestá, tam to nebolo také nápadné. Dunajská Streda je však malé mesto. Tu pozná každý každého. Všetci vedeli, kto sú zápasníci, preto sa mohlo zdať, že celá Dunajská Streda je podsvetie.

Vo veľmi malom meste pozná každého aj polícia.

Tu naozaj poznal každý každého. Medzi spolužiakmi, príbuznými či susedmi mafiánov boli aj takí, ktorí sa stali policajtmi. To bol dôvod, prečo polícia vtedy nezakročila tak, ako mala.

Ako zapadal do mafie na Slovensku klan Milana Šipoša?

V Dunajskej Strede fungovala tvrdá mafia už vtedy, keď boli Mikuláš Černák a spol. ešte len amatéri. V roku 1988 som sa s týmito zápasníkmi, so Šipošom a ostatnými, stretol ešte ako hliadkar. Pracovali v baroch ako vyhadzovači. Rozprávali sme sa s nimi o všeličom, takmer ako kamaráti, vtedy ešte nebolo podsvetie a oni boli ešte len športovci. Mal som však kolegu policajta, ktorý bol taktiež zápasníkom v Komárne, on sa s nimi kamarátil, cez neho sme sa vedeli zapojiť do rozhovorov.

Potom v roku 1990, keď sa z väzení dostali viacnásobní odsúdenci vďaka Havlovej amnestii, som videl najhoršiu tvár Dunajskej Stredy. Objavili sa ľudia, s ktorými som sa dovtedy nestretol, pretože si vo väzení odpykávali dlhé tresty za vážne trestné činy. A títo ľudia sa stavali k polícii inak. Kričali, že Havel je ich kamarát, máme demokraciu a môžu si robiť, čo len chcú.

Pre mladých policajtov to bola dosť zložitá situácia, pretože tu nebola úcta ako predtým. Úctu si už nebolo možné vydobyť tým, že bol človek v uniforme alebo bola v pozadí komunistická strana – ale len tak, že si robil svoju prácu. Toto rozhodlo, či bol niekto policajtom alebo šašom v uniforme. Toto bolo najťažšie, ale nejako sme sa s tým popasovali. Títo zápasníci boli spočiatku naozaj na našej strane, pomáhali nám nastoliť poriadok.

Kedy sa karta obrátila?

Podnikatelia začali s privatizáciou obchodov, krčiem, kaderníctiev a zápasníci im pomáhali – zasiahli silou, potom ponúkali ochranu, za peniaze. Potom prišli podvody s faktúrami – dokázali získať ľudí, v mene ktorých sa dalo obchodovať.

Práve tieto „biele kone” sa stali najčastejšie obeťou mafie – ani teraz nevieme presne, koľko ich bolo. Prečo bolo také ťažké odhaliť ich v takom malom meste?

Je pre mňa ťažké hovoriť o tom práve v Dunajskej Strede – veľmi veľa matiek, veľmi veľa rodín stratilo svoje deti či príbuzných. Niektorí chceli byť podnikateľmi z vlastnej vôle – ponúkli im možnosť stať sa podnikateľom, stačilo im podpísať papiere. Potom už cesty späť nebolo, len hrob. Ale v tom čase to nebrali vážne mnohí z tých, ktorí na tieto obchody doplatili. Tešili sa, že majú peniaze, že sú podnikatelia, že ich chránia silní ľudia. Napokon v dôsledku týchto obchodov mnohí zomreli.

A mesto o tom veľmi nehovorilo.

Nie. Ako som videl, v Dunajskej Strede sa takmer každý snažil dostať k peniazom podvádzaním v účtovaní. Tento spôsob nebol na začiatku 90. rokov z trestnoprávneho hľadiska ošetreným. Mnohí sa aj čudovali, ako to funguje, že si kúpia za kamión cukru a predávajú ho lacnejšie ako v obchode. Nemysleli na to, že je to možné preto, lebo za kamión cukru po 30 alebo 60 dňoch, keď vyprší faktúra, nikto nezaplatí.

Takýto typ tovaru privážali väčšinu z Česka – a po rozpade Československa sme už nemali spoločnú políciu. Predstavovalo to veľký problém. Spomedzi prvých „bielych koňov” vedela polícia dokázať podvody mnohým z nich – oni do toho šli z vlastnej vôle alebo povedali, kto ich k tomu donútil. Mnohých za to aj odsúdili. Neskôr potom „biele kone” nútili násilím, aby šli do podvodov, a museli zariadiť, aby nikdy neprehovorili ani nesvedčili. Tohto boli schopní „silní ľudia”.

Tento spôsob sa objavil aj u šipošovcov, aj u pápayovcov, ako aj v gangu Lajosa Sátora.

Ide o rovnakú skupinu od začiatku až do konca, len šéfovia boli iní.

A predsa, systém fungoval viac ako dve desaťročia. Prečo proti nim polícia nevedela účinne zasiahnuť?

Napríklad preto, lebo nie všetci na polícii sa sústredili na to, aby tomu spravili koniec – ale skôr na to, aby z toho mali nejaký úžitok aj oni. Toto bol jeden z dôvodov.

Nakoľko to bolo charakteristické pre políciu v Dunajskej Strede?

Nielen pre políciu v Dunajskej Strede – šlo to takto na celom Slovensku. Dokonca to bolo tak vo všetkých postsocialistických krajinách a dokonca je možné, že tieto dve strany boli ešte užšie prepojené.

Podľa viacerých článkov o období mafie ste to boli práve vy, kto na polícii buchol do stola.

Buchnúť do stola som sa pokúšal už vtedy, keď som ešte nebol policajným náčelníkom. Vtedy som však nemal takú moc. Hovoril som to, no nebrali ma veľmi vážne.

Čo ste museli okamžite zmeniť, keď ste sa stali okresným riaditeľom?

Museli sme brať situáciu vážne. Bolo obdobie, keď sa polícia ako keby zmierila so situáciou – veď neboli pouličné bitky, netieklo toľko krvi. Akoby bol pokoj, hoci v pozadí aj naďalej fungovala kriminalita.

Čo bolo na to potrebné? Siahnuť až na úroveň policajných hliadok?

Áno. Spolu s nimi sme museli chodiť po ulici, hovoriť im, čo je podstatou policajnej práce, čo majú robiť, kam majú ísť, proti komu majú zasiahnuť. Vysvetľoval som im, aby sme sa nezaoberali priemernými šoférmi, keď vieme, že ľudia ako Veréb (Richárd Veréb, jeden z členov sátorovcov – pozn. red.) šoférujú mercedesy bez vodičáku. Lebo na základe čoho sa venujeme drobným priestupkom, keď títo ľudia sa dopúšťajú priestupkov, len aby demonštrovali svoju silu, ale my ich neriešime?

Stretli ste sa s odporom?

Akoby nie! Mnohí spomedzi policajtov hovorili, že tento Spišiak sa zaoberá len mafiou, pričom nemáme dobrú štatistiku. Ale musel som to vydržať. Jednoducho nemáme právo zaoberať sa obyčajným šoférom, ktorý si možno nezapol bezpečnostný pás, ak medzitým vedľa nás prejde mercedes a vieme, že jeho vodič nemá ani vodičák.

Šipošovcov nahradili pápayovci. Tibor Pápay sa vypracoval na vrchol z najspodnejšej úrovne šipošovcov. Ako ho videla polícia, keď sa stal šéfom?

Zmena šéfa nebola jednoznačná, každý si myslel, že šéfom je aj naďalej Šipoš. Pápay však zmenil skupinu, už neprevládali zápasníci a ich priatelia, ale obyčajní zločinci. Športovci mali v sebe toho času trochu ľudskosti, akejsi poctivosti. Keď šli vymáhať peniaze za ochranu a podnikateľ povedal, že má problémy alebo je niečí kamarát, peniaze nevzali. Pápayova skupina priniesla brutalitu. Nebola v nich morálka, nebola v nich česť, len demonštrácia sily. Sátorovci tieto dve metódy spájali dokopy.

Lajos Sátor sa stal hlavou skupiny po tom, ako došlo v bare Fontána v Dunajskej Strede k desaťnásobnej vražde. Ako si na to spomínate?

V čase desaťnásobnej vraždy som bol okresným policajným riaditeľom a cítil som, že máme šancu ukončiť obdobie podsvetia. Že musíme zabrániť, aby to celé ktokoľvek znovu spustil alebo znovu zorganizoval. Toto bolo mojím hlavným cieľom a viac-menej sa mi to aj podarilo dosiahnuť.

Napokon si však našli okľuky.

Našli. Zašli za všetkými, od ktorých v minulosti vyberali výpalné, vyúčtovali im tri roky spätne, kto je koľko dlžný. Pokúšal som sa hovoriť aj s obyvateľmi, aby prehovorili, aby šli svedčiť teraz.

Odvážili sa svedčiť?

Neveľmi verili, že si s tým polícia vie počať. Boli časy, keď sa nedalo svedčiť – nemalo to zmysel ani výsledok. Napokon sa však pomaly predsa objavili svedkovia a mnohí páchatelia sa dostali do väzby za vydieranie či výpalné. Súdy však v mnohých prípadoch rozhodli tak, že väzba je neoprávnená. Títo ľudia sa tak dostali von a stalo sa, že šli na obed presne do reštaurácie, ktorej majiteľ proti nim svedčil. Z právneho hľadiska je to ťažké kategorizovať ako zastrašovanie svedka – veď si len sadli, jedli, zaplatili, niekedy aj viac, ako bolo treba. A svedok cítil, že to nie je v poriadku, a hoci mu neublížili, oľutoval chvíľu, keď sa rozhodol svedčiť.

Bola tu však kľúčová udalosť. V jednej dedine chceli majiteľ krčmy a jeho kamarát zorganizovať deň obce a prišli za mnou. Povedali, že ich vyhľadalo podsvetie, že deň obce smú zorganizovať, ale nápoje, vstupné a hudbu bude vybavovať podsvetie. Majiteľ krčmy do toho nešiel a vyhľadal nás, či ich dokážeme ochrániť. A my sme ich ochránili. Tvrďasi sa síce objavili, ale my sme to mali zorganizované tak, že napokon nikomu neublížili. Správa o tom, že deň obce sa koná bez podsvetia, sa rýchlo rozšírila, a čoraz viac ľudí sa prišlo zabaviť. Pre mňa bolo veľmi dôležité, keď mi majiteľ krčmy povedal: „Vidíte, čo sa deje, pán Spišiak? Ľudia tancujú.” Zdalo sa mu zvláštne, že ľudia veselo tancujú a zabávajú sa – povedal, že také niečo nevidel už celé roky.

Po tom svedčilo čoraz viac ľudí. Nielen vo veciach vydierania, ale napríklad aj vo veci sexuálneho násilia. A my sme mohli konať – od najnižšej úrovne až po odhalenie desaťnásobnej vraždy.

Vráťme sa ešte trochu k vzťahu polície a mafie. V roku 2003 zabili sátorovci v Bratislave Bélu Écsiho, jedného z posledných členov pápayovcov. Sátorovci dostali tip od Borisa Drevenáka, vysokopostaveného policajta, s ktorým ste spolupracovali aj vy. Ako si pamätáte na „donášačov”? Bolo ich veľa?

Bolo ich veľmi veľa. Boris Drevenák bol dobrý policajný vyšetrovateľ. Bol kľúčovou osobou v odhalení desaťnásobnej vraždy, dosahoval úspechy, keďže dostával ľudí do väzby či pred súd. Mňa vymenovali za viceprezidenta policajného zboru, zreorganizoval som políciu a Drevenáka som za jeho výsledky vymenoval za vedúceho oddelenia západného Slovenska na Úrade boja proti organizovanej kriminalite. O podsvetí v Dunajskej Strede vedel všetko a myslel som si, že po mojom odchode bude môcť polícia pokračovať v tom, čo som začal. Lenže Drevenáka podplatili. Rozhodol sa prejsť na druhú stranu.

Prejavovalo sa to nejako?

Drevenák bol stratég a vedel uvažovať takticky. Len málo policajtov má takéto nadanie. Presne vedel, aké má polícia spôsoby, ako vyšetruje, na čo si má dávať podsvetie pozor. Keď sa so mnou rozprával o Dunajskej Strede, presne mi povedal, čo sa deje, vedel aj o najmenších udalostiach. Keď sa rozprával s Lajosom Sátorom, rovnako presne mu povedal, čo robí polícia. Doniesol nám informácie o plánoch podsvetia, a keď som začal akciu, podsvetiu prezradil, čo plánuje polícia. Pre obe strany bol kľúčovou osobou. Istý čas to dokázal aj maskovať. Potom som zistil, že niečo nie je v poriadku, a vyhodil som ho z polície.

Ako ste na to prišli?

Z jeho pohľadu. Kolovali rôzne chýry, ale ja som vychádzal zo seba. Vzniklo proti mne množstvo anonymných trestných oznámení, možno najviac spomedzi všetkých policajtov na Slovensku. Raz na mňa podali trestné oznámenie priamo na generálnu prokuratúru – informovala o tom ešte aj Markíza. Vtedajší generálny prokurátor – Dobroslav Trnka – poslal podnet ministrovi vnútra Vladimírovi Palkovi. Spýtal som sa ministra vnútra, či materiál dostal. On mi na to povedal, že áno a vyhodil ho do koša. Veril mi a anonymné oznámenie ho nezaujímalo. Žiadal som ho, aby sme si ho aspoň prečítali, lebo z neho môžem zistiť, kto ho napísal. Z koša vybral obálku, ja som si jej obsah prečítal a napokon som zistil, aké osoby ho napísali a čo ňou chceli dosiahnuť. Pre mňa však bola veľká vec, že mi minister vnútra natoľko veril.

A všeličo som počul aj od policajtov, no vďaka tomuto prípadu som sa rozhodol, že komu verím, tomu aj budem veriť, nech sa o ňom hovorí hocičo. Aj o Drevenákovi kolovali všelijaké chýry, ale myslel som si, že je to preto, lebo je dobrý policajt a chcú ho odstrániť. Potom, keď už bolo varovných signálov priveľa, sadol som si s ním porozprávať sa. A vtedy som mu videl na očiach, že už nehľadí tak ako v minulosti. Cítil som, že jeho pohľad je falošný a v povedačkách je kus pravdy. Vtedy som ho vyhodil.

Bolo šťastie, že som ho vyhodil, lebo vysvitlo čoraz viac vecí. Drevenák šiel za podnikateľmi v mojom mene a povedal im, že som proti nim začal vyšetrovanie, ktoré on za peniaze dokáže zastaviť. Našiel sa podnikateľ, od ktorého žiadal 20 miliónov korún. Tento podnikateľ mu však povedal, že za 20 miliónov si kúpi celý súd, takže nech si len Spišiak vyšetruje, koľko chce. Ak by si Drevenák pýtal povedzme len 5-6 miliónov, možno by ich aj dostal.

Naozaj šlo len o peniaze, keď sa takíto policajti rozhodli prejsť na druhú stranu?

Nešlo len o peniaze. Veľakrát to bol aj strach alebo zodpovednosť za rodinu. Policajti veľakrát nie sú v noci doma, vinou nízkeho platu majú finančné problémy, čo manželka a deti znášajú ťažko. Našli sa mnohí, ktorí chceli svojej rodine ponúknuť trochu viac. Napríklad ich vziať na dovolenku. Oni im požičali auto, peniaze – a zrazu v tom boli až po uši.

Raz som mal príhovor pred policajtmi, v ktorom som im povedal: nesnívajme, nechcime byť milionármi, nechcime jazdiť na drahých autách. Nemáme na to plat. Ten, kto sníva o veľkom dome, o veľkom aute, nech radšej odíde od polície a začne podnikať alebo robiť niečo iné.

Jeden môj dobrý a poctivý kolega mi po príhovore povedal: týmto prejavom si mi zničil sny. Ale potom už nesníval, zmieril sa so situáciou.

Vás táto myšlienka nepokúšala?

Nie. Ja som po takýchto veciach netúžil. Do dnešného dňa chodím na dovolenku nerád, hoci teraz si už môžem čo-to dovoliť.

Ale poviem vám ešte jeden príbeh. Raz mi jeden kolega rozbil služobné auto. Jeho úlohou bolo, aby po tom, keď ma zobral domov, vzal auto na políciu a tam ho zaparkoval. Ale on sa ešte previezol po meste, na zľadovatenej ceste dostal šmyk a narazil do stromu. Hneď mi zavolali, šiel som tam a podsvetie videlo, ako stojím vedľa rozbitého auta – a dospeli k záveru, že som si opitý rozbil vlastné auto a chudáka mladého policajta som donútil, aby to vzal na seba.

Potom to vyšetrovala inšpekcia, ale vysvitlo, že to nie je pravda. Keď som sa stal viceprezidentom policajného zboru, potreboval som ešte bezpečnostnú previerku – ktorú som viac ako jeden rok nedostal, vždy proti mne spustili ďalšie a ďalšie konania, s falošnými obvineniami. Napokon vytiahli aj tento príbeh – a vyšiel aj v médiách. Môj syn bol vtedy ešte menší – pozeral správy a videl, že jeho otec je podozrivý. Nebol som vtedy doma a syn sa zľakol, že ma zatvorili, a plakal…

Potom som prišiel domov. Napokon som dostal aj osvedčenie o previerke. Mali na mňa 376 otázok – vo všeobecnosti to býva 5 otázok alebo ešte menej.

Raz vás chceli sátorovci namočiť aj do korupčného škandálu. Išlo o úplatok vo výške 300-tisíc korún.

Ferenc Zakál – teraz si odpykáva asi 25-ročný trest – ma udal, že mi dal úplatok vo výške 300-tisíc korún za to, aby som vybavil, aby sa ním polícia nezaoberala. Pripravili aj falošných svedkov, napríklad šoféra, ktorý ma údajne vzal na miesto, alebo človeka, ktorý ma spoznal, a ďalšieho, ktorý si zapamätal poznávaciu značku. Ukázali im, ako som vyzeral pred troma rokmi a ako vyzeral človek, ktorý mi mal odovzdať peniaze. Mojím šťastím bolo, že „šoférom” bol jeden z mojich bývalých kolegov – a on mi prezradil, čo od neho chcú.

Napokon aj svedčil, prezradil, ako ho nahovorili. A my sme začali proti nim trestné konanie – ale napokon trvalo 10 rokov, kým z toho niečo bolo, lebo špeciálny prokurátor Dušan Kováčik to nechal na dne šuflíka; nechcel obviniť osoby, ktoré boli v pozadí celej veci.

Aj na Drevenáka podali obžalobu po veľmi dlhom čase, veď ho napokon odsúdili až v roku 2019.

Až vtedy si s tým vedeli počať, keď proti nemu svedčilo podsvetie. Pri kajúcnikoch je vždy policajt prvý, ktorého nabonzujú; v súvislosti so šéfmi či lídrami mafie svedčia len neskôr, boja sa. Nabonzovali aj Drevenáka – dovtedy sme si s ním nevedeli poradiť.

Porozprávajme sa o Lajosovi Sátorovi. Toho času sa Sátor údajne veľmi chcel vrátiť na Slovensko.

Sátor sa chcel vrátiť preto, lebo už dal zavraždiť každého, kto proti nemu mohol svedčiť v súvislosti s desaťnásobnou vraždou. Nažive bol ešte jeden svedok, ktorý sa však prihlásil na polícii, aby znovu svedčil, a povedal, že Sátor s tým nemá nič spoločné. Sátor dúfal v toto: že sa vráti, jediný svedok stiahne svoju výpoveď a jeho zbavia obvinení a môže si ďalej robiť svoje veci. Svedka, mimochodom, podrobili polygrafickému vyšetreniu a potvrdilo sa, že pravdu hovoril v prvom prípade.

Sátor mnohým tvrdil, že sa vráti a všetko bude tak, ako bolo, znovu bude šéfom on. Svoje plány povedal aj jednému obyvateľovi Dunajskej Stredy, ktorý ich potom povedal mne. Vtedy som ešte nebol riaditeľom, bol som v civile – to bolo asi mesiac pred mojím vymenovaním. Vedel som, že ráta s tým, že ak ho chytíme, súd ho pustí na slobodu.

Keď ma vymenovali, začal som sa venovať tejto téme. Mali sme dvoch zločincov, ktorých sme obvinili z vydierania, bol na nich vydaný zatykač, ale skrývali sa. Napokon sa prihlásili, že sa nechcú skrývať a odovzdajú nám Lajosa Sátora; chcú len, aby sme s nimi uzavreli dohodu o vine a treste a aby sa nedostali do väzby. Odkázal som im, že odovzdanie Sátora je málo – pre dohodu musia položiť na stôl niečo serióznejšie, niečo také, čo sátorovci spáchali za uplynulých desať rokov. O niekoľko dní odkázali, že sú ochotní svedčiť aj vo viacerých prípadoch vrážd.

Zanedlho sa u mňa prihlásil spomínaný obyvateľ Dunajskej Stredy. Povedal, že mu Sátor povedal, že má problémy, lebo „Jaro” sa stal policajným riaditeľom, vyžiadal si všetky s tým súvisiace veci a dáva naňho pozor.

Podľa tohto mal Sátor napriek skrývaniu veci pevne v rukách.

Jeden obchodník z Dunajskej Stredy si raz v zahraničí kúpil drahý optický prístroj. Zariadenie viezol domov na nákladnom aute avia. V Maďarsku sa zastavil v jednom penzióne, aby sa najedol, no medzitým mu nákladné auto ukradli. Nahlásil to na polícii, no nikto s tým nič nerobil. Preto v Dunajskej Strede vyhľadal Sátorových ľudí, či by mu vedeli pomôcť.

Sátorovi ľudia ho vzali do Budapešti. Vzali ho do reštaurácie, cez kuchyňu k zadnému vchodu, potom ho posadili do iného auta. Toto s ním spravili v troch reštauráciách, kým sa napokon v poslednej prázdnej reštaurácii stretol so Sátorom. Povedal mu, že avia nie je dôležitá, on by chcel dostať naspäť len svoj prístroj – a dohodli sa, koľko zaplatí.

A Sátor to dokázal vybaviť. Vyhľadali zlodejov – boli to Rumuni, ktorí vzali aviu do Rumunska a prístroj, ktorý nepotrebovali, vyhodili v jednom lese. Sátorovi ľudia napokon vyhľadali zariadenie a doniesli ho naspäť jeho majiteľovi.

Takže jeho ruka siahala ďaleko. Aký vplyv mal na Žitnom ostrove?

Po roku 2006 som bol v civile – vtedy sa stali najväčšie vraždy, eliminácie svedkov. Na tom sa podieľal aj Boris Drevenák, pomáhal im, aby mali voľný priestor.

Čo spôsobilo pád Sátora?

Svedkovia povedali, čo bolo problémom: Sátor nervovo nezvládal ukrývanie sa. Tým, že som sa vrátil ako šéf polície, som mu prekrížil plány a zlomil sa. Nikomu nedôveroval, každého upodozrieval, zabíjal, aj jeho muži sa ho báli.

Desať rokov po zmiznutí Sátora tu ešte boli jeho ľudia. Ako dokázali pretrvať bez Sátora?

Keď som vyhodil Drevenáka, Sátor pretvoril organizáciu, lebo nemohla fungovať tak ako dovtedy. Sátorovci potom už neboli natoľko centralizovaní – každý si robil vlastné obchody a určité percento odovzdávali šéfovi. Sátor nechcel, aby sa všetky vlákna stretávali uňho.

V roku 2016 vysvitlo, že oblastná politička strany Most-Híd v Gabčíkove Judit Cs. bola v istom čase družkou Sátora i Zsolta „Csontiho” Nagya – napriek tomu sa bez problémov dostala do štruktúry strany. Rozprávali sme sa o tom, aké je toto mesto, toto prostredie malé, každý tu pozná každého. Je reálne, že to o nej nevedeli?

Podľa mňa o tom vedeli. Len si mysleli, že z toho nebude problém. Ale nefunguje to len na miestnej úrovni. Raz som jednému novinárovi povedal, že chápadlá podsvetia siahajú po slovenský parlament. Nebol by som si pomyslel, že to v parlamente spôsobí taký zmätok, aký to spôsobilo.

Minister vnútra bol na dovolenke v zahraničí, zavolali ho späť a zvolali mimoriadne zasadnutie – radili sa, kto môžu byť tieto „chápadlá”. Parlament vydal rozhodnutie, aby minister vnútra o tom prečítal hlásenie. Minister bol nahnevaný, že sa musel vrátiť z dovolenky, a napomenul ma, aby som nehovoril hore-dole.

Povedal som mu mená – niekoľko ich vedel aj on. Napokon sme ponúkli dve alternatívy. Jednou bolo, že dotyční počkajú, kým ich zatvoríme. Druhou, že do hlásenia napíšeme, že to všetko sú operatívne a tajné informácie a nemôžeme ich zverejniť. Napokon sme sa rozhodli, že čo je tajomstvo, nech tajomstvom aj ostane.