Aký je stav rusko-ukrajinskej vojny? Rusko prehráva

Autor je americký historik

V posledných dvoch príspevkoch som sa pokúsil vysvetliť, o čom táto vojna je a nie je. Nejde o nacistov, jadrové zbrane a NATO, ide o suverenitu a prežitie. Teraz prejdem k otázke, čo sa deje na bojisku.

Podľa môjho názoru sa deje to, že Rusko prehráva.

Zločin a chyba

Rozhodnutie Ruska napadnúť Ukrajinu bolo zločinom, no zároveň aj chybou. Pre každú vládu je ťažké pripustiť niečo také (človek stále čaká na rozsudok o debakli americkej vojny v Iraku). Ale obzvlášť ťažké je to pre tyrana, ktorého moc závisí od jeho obrazu silného muža s neomylným úsudkom. Rusko dosiahlo vo vojne štádium, v ktorom bojuje, pretože nebojovať by bolo trápne. Do tejto fázy to dospelo rýchlo.

Vojna sa skončí až vtedy, keď si Putin uvedomí, že Rusko ju prehráva – presne v tom zmysle, že si uvedomí, že je ohrozená jeho osobná pozícia. Inými slovami, nepôjde o priamy dôsledok toho, aké územie Rusko drží alebo stratí, alebo o utrpenie a množstvo obetí, ale o kombináciu udalostí, ktorú je ťažké presne zachytiť. Ruská porážka bude s najväčšou pravdepodobnosťou vyzerať tak, že situácia na ukrajinskom bojisku zmení náladu v Rusku a vytvorí v ruskom štáte viditeľné napätie, čo prinúti Putina zmeniť svoj príbeh.

Je také niečo možné? Pre Putina je určite možné zmeniť svoj príbeh, napokon robí to stále. V skutočnosti tak vládne. Svoj príbeh zmenil, aj keď vo februári napadol Ukrajinu a nepodarilo sa mu splniť svoje ciele. Posun od slov „invázia na Ukrajinu je nemožná“ k slovám „invázia na Ukrajinu je nevyhnutná“ sa uskutočnil priam s orwellovským elánom. Putin by mohol príbeh znova zmeniť (pokiaľ sa veci príliš nevymknú kontrole). On svoj príbeh však nezmení, kým nebude musieť, k čomu ho prinúti len ukrajinský úspech na bojisku.

Je možné, aby tam Ukrajinci získali potrebnú dynamiku? Myslím si, že je to pravdepodobné, ale najprv chcem povedať niečo základné. Vojny sú predvídateľne nepredvídateľné. Odohrávajú sa v čase a na teréne, v telách a mysliach, v oblastiach, ktoré nie je ľahké zachytiť na mapách alebo v učebniciach. A z nejakého zvláštneho uhla môže do veci preniknúť nejaký neočakávaný vývoj a všetko zmeniť.

Domnievam sa však, že najpravdepodobnejšie túto vojnu vyhrá Ukrajina, a to na základe siedmich základných faktorov, ktoré majú tendenciu rozhodovať o forme ozbrojených konfliktov. Sú nimi čas, ekonomika, logistika, krajina, spôsob boja, étos a stratégia – v anglickej skratke TELLMES. A v prípade tejto vojny musíme brať do úvahy aj divokú kartu medzinárodnej verejnej mienky.

Pri diskusii o každom z faktorov tiež objasním, ako sa veci môžu vyvíjať inak, než očakávam, čím sa zvýši pravdepodobnosť ruského víťazstva. Potom si môžete urobiť názor na môj úsudok. Moje úvahy o tom všetkom pochádzajú z niekoľkých zdrojov: z môjho štúdia vojenskej histórie v priebehu niekoľkých desaťročí a z ruských a ukrajinských zdrojov, ktoré o tejto vojne sledujem. Čitatelia, ktorí by chceli porovnať to, čo hovorím, so závermi skutočných vojenských historikov, môžu na začiatok sledovať Lawrencea Freedmana.

Čas

Rusko sa spoliehalo na rýchle víťazstvo. Keď sa rýchle víťazstvo nedosiahne a nepriateľ nie je ponížený, potom sa presadí faktor času a do hry vstúpia ďalšie nepredvídané faktory. Čím dlhšie bude vojna pokračovať, tým viac sa rozplynú výhody, ktoré má (alebo sa zdá, že má) väčšia mocnosť.

Ekonomika

Rusko má oveľa väčšiu ekonomiku ako Ukrajina. Na sankciách voči Rusku, aspoň podľa môjho úsudku, začne záležať už čoskoro, keď sa začne prejavovať technologická prevaha ukrajinskej armády, ktorej sa Rusko bez (sankcionovaného) dovozu nemôže rovnať.

Rusko urobilo veľa na zničenie ukrajinskej ekonomiky. Ukrajinu však podporuje sila západnej ekonomiky, ktorá prevyšuje súčet ekonomík oboch bojujúcich krajín. V druhej svetovej vojne nielen Briti, ale aj Sovieti záviseli od americkej ekonomiky, čo je lekcia, na ktorú Rusi zjavne zabudli. V tejto vojne je americká a európska ekonomická moc na strane Ukrajincov.

Ale ekonomika závisí od politiky. Aby bola ekonomika rozhodujúca, musia byť vlády (najmä tá v Berlíne) ochotné využiť svoju ekonomickú silu kreatívne, rýchlo a spôsobom, aký by bol v čase mieru nevhodný. Nemeckí lídri teraz musia menej premýšľať nad tým, ako bude nemecká armáda vyzerať o päť rokov, a viac o tom, čo možno poslať na Ukrajinu za päť týždňov a čo sa dá postaviť pre Ukrajinu za päť mesiacov. Najpôsobivejšie ekonomiky v dejinách sveta musia dokázať, že dokážu vyrobiť napríklad delá a granáty podľa plánu (Poľsko to zrejme pochopilo).

Logistika

Ukrajina vedie vojnu na vlastnom území, čo jej dáva logistické výhody. Vojaci a zásoby sa nemusia prepravovať na veľké vzdialenosti a Ukrajinci v uniformách môžu vo všeobecnosti počítať s podporou miestnych ľudí a miestnych mimovládnych organizácií.

Ruská logistika bola vo februári a v marci na severnom bojisku katastrofálna. Rusko vtrhlo z Bieloruska a pokúsilo sa dobyť Kyjiv, no nepodarilo sa mu to. Ruská logistika na Donbase je jednoduchšia, pretože východná Ukrajina susedí s Ruskom a na juh Ukrajiny sa dá dostať z Krymu a Čierneho mora, ktoré Rusko kontroluje. Ale tieto spojnice je možné napadnúť a s použitím správnych zbraní aj prerušiť.

Krajina

Nemožno si nevšimnúť, že Rusko v máji a júni do veľkej miery nedokázalo využiť pomerne priaznivý terén juhovýchodnej Ukrajiny, a to v situácii, keď Ukrajina nenasadila veľké množstvo zbraní s dlhým doletom, ktoré dostala od partnerov. Na severe sa ruskí vojaci museli vyrovnať s prírodnými prekážkami, ako sú kopce a lesy. Na juhovýchode to tak nie je a napriek tomu je ruský postup veľmi pomalý. A teraz už spomínané zbrane prichádzajú.

Spôsob boja

Ruskí vojaci sa neradi približujú k ukrajinským vojakom. Ruská vojna závisí od delostrelectva, od zabíjania z veľkej diaľky. Rusi ostreľujú nejakú pozíciu, kým nie je na nepoznanie, a potom si nárokujú trosky. Zabíjajú civilistov, zrovnávajú mestá so zemou a robia z celých regiónov pustatinu, lenže to nikoho v ruskom systéme nezaujíma. Balistika vychádza z matematiky a doteraz mali Rusi výhody: mali viac diel, viac nábojov, viac miest, ktoré sú mimo dosahu protivníka.

Ak však ruská prevaha v delostrelectve zmizne, vojna zmení charakter. Ukrajina momentálne získava presné zbrane s väčším dostrelom, aby zasiahla ruské muničné sklady. Rusko sa tomu môže prispôsobiť, ale len spôsobom, ktorý spomaľuje distribúciu munície, a tým aj delostreleckú paľbu. Ak jej budú naďalej dodávať správne typy zbraní, Ukrajina môže byť čoskoro v pozícii, že bude diktovať spôsob boja. Je nepravdepodobné, že Rusi budú bojovať dobre, ak budú musieť bojovať zblízka. Ak Ukrajina získa výhodu v delostrelectve, môžeme byť svedkami pomalého ruského ústupu, keďže velitelia zistia, že nie sú schopní zhromaždiť jednotky na boj zblízka.

Étos

Hovorím skôr o „étose“ ako o „morálke“, pretože to, čo mám na mysli, má hlbšie základy ako nálada, ktorá sa môže meniť a aj sa mení zo dňa na deň.

Nakoniec sa Rusi vždy môžu stiahnuť do Ruska a človek má dojem, že mnohí z nich to aj chcú. V určitom bode by ruskí velitelia mohli veľmi rozumne upozorniť svojho civilného nadriadeného, ​​že majú množstvo ďalších povinností mimo Ukrajiny. Z vyjadrení, ktoré počúvam, ruskí velitelia naozaj nevedia, prečo sú na Ukrajine. Ruskí vojaci vrátane ruských vojenských blogerov podľa všetkého nie sú veľmi motivovaní. Odpočúvania telefónov (samozrejme, selektívne) naznačujú, že ide o silu, ktorá je rada, že rabuje, ale nenapreduje. Zdá sa, že ani ruskému vedeniu, ani ruskému obyvateľstvu veľmi nezáleží na desiatkach tisíc zabitých a zmrzačených ruských vojakov, samotným vojakom však záleží na tom, aby sa vrátili živí.

Na druhej strane Ukrajinci nemajú kam ísť. Krajina, ktorá na nich útočí, má vládcov, ktorí sa otvorene vyhrážali ich vyhladením. Ukrajinskí vojaci vedia často veľmi výstižne opísať, čím sa ich krajina líši od Ruska, a vedia, za čo bojujú.

Stratégia

Ruská invázia bola spočiatku založená na Putinových chybných predpokladoch: že ukrajinský štát je nejaký typ podvodu zo strany cudzincov a elít a že ukrajinský ľud privíta jeho zničenie a prijme ruských vojakov ako bratov. Ruské „dôvody“ na vojnu nepripravujú cestu k víťazstvu, ale k zverstvám. Oficiálnou líniou je stále „denacifikácia a demilitarizácia“, ako práve zdôraznil minister zahraničných vecí, to znamená elimináciu alebo poníženie ľudí, ktorých si Rusi spájajú s ukrajinským národom a so štátom. „Denacifikácia a demilitarizácia“ však môže definovať len to, ako sa vojna vedie, nie ako sa skončí. Ukrajinský národ a štát sa touto vojnou zmenili, ale nie tak, aby to prospelo Rusku. Práve naopak.

Rusko sa posledné dva mesiace pokúšalo obkľúčiť časť ukrajinskej armády na Donbase, do značnej miery však zlyhalo. Zabralo nejaké územie v regióne, ale nie veľa. Luhanská oblasť je teraz úplne alebo takmer úplne pod ruskou kontrolou, ale asi polovica Doneckej oblasti stále nie. Väčšinu územia, ktorú Rusko obsadilo počas tejto vojny, získalo počas prvých štyroch týždňov. Ak by sme brali do úvahy boje od konca marca, Ukrajina si vzala späť viac územia, ako ho stratila (väčšinu severne od Kyjiva, ale aj v okolí Charkiva a Chersonu plus Hadí ostrov).

Ruský minister obrany Sergej Šojgu práve vyzval na intenzívnejšie ruské útoky „vo všetkých smeroch“, ale nie je jasné, čo to znamená, ako sa to dosiahne ani ako sa to zhoduje so stratégiou. Rovnako ako Putin ani Šojgu nemá vojenské vzdelanie, je skôr špecialistom na styk s verejnosťou.

Zdá sa, že ruským plánom v tomto momente je zničiť ukrajinskú ekonomiku, terorizovať civilistov raketovými útokmi na mestá, obmedziť dodávky energie Európanom, vyhladovať Afričanov a Ázijcov blokádou vývozu ukrajinských potravín a dúfať, že všetko toto utrpenie bude v prospech Ruska. Inými slovami, veľká časť ruskej stratégie pre vojnu na Ukrajine spočíva vo vytvorení celosvetovej blokády jednej krajiny.

Domnievam sa, že ukrajinským plánom je ochrana fyzickej a spoločenskej existencie Ukrajiny, čo sa darí, a tiež protiútok s cieľom získať späť úrodnú pôdu a strategické územie na juhu (Chersonská oblasť), čo by tiež prerušilo ruské zásobovacie linky a akýkoľvek zvyškový obraz neporaziteľnosti v ruskej mysli.

Myslím si, že na stratégii záleží menej ako na iných faktoroch a menej, ako si ľudia vo všeobecnosti myslia, ale koherentnejšie ciele poskytujú určitú výhodu.

Verejná mienka

Divokou kartou je verejná mienka. Prieskumy v Rusku naznačujú veľkú podporu vojne, no zdá sa, že ide o krehkú záležitosť. Na ruskej strane doteraz umierali ázijskí vojaci v ruskej armáde, chudobní a odvedení ukrajinskí občania. Rusi v mestách môžu viac-menej sledovať vojnu ako televízny program. Táto mäkká, televízna podpora sa však nepremieta do ochoty bojovať.

Putin je v istom zmysle ako západný líder: bojí sa mobilizovať svoje obyvateľstvo do vojny, pretože vojna má byť mediálnou udalosťou alebo diváckym športom. Rusko robí všetko pre to, aby verbovalo ľudí do boja na Ukrajine. Nerobí okolo toho veľa hluku, aby sa vyhlo zdaniu, že sa deje niečo ako mobilizácia. Táto ruská mäkká podpora sa môže zmeniť, ak sa zmení povaha vojny, čo – zdá sa – Putin chápe. Jeho citlivosť na ruskú verejnú mienku tiež naznačuje, že ak by musel, reagoval by na porážku na Ukrajine pružne.

Na Ukrajine je verejná mienka oveľa pevnejšia. Vojna je realita, nie predstavenie. Prezident a ozbrojené sily sú mimoriadne obľúbené. Zdá sa nepravdepodobné, že by sa to v najbližších mesiacoch zmenilo.

Najdôležitejšou premennou tohto leta je verejná mienka v Európe a Severnej Amerike. Ruská propaganda, že jej agresívna a ničivá vojna bola oprávnená, mnohých ľudí nepresvedčila. Do veľkej miery sa už vzdala troch „N“ – nacistov, nukleárnych zbraní a NATO –, s ktorými začala kampaň. Propagandisti boli úspešnejší s myšlienkou, že Ukrajina akosi nemôže vyhrať, alebo že by sa vojna dala ukončiť, keby jej Západ prestal posielať zbrane.

Vojna ukázala, že ukrajinský štát (alebo skutočne ukrajinská občianska spoločnosť) je oveľa odolnejší a funkčnejší, ako by si takmer ktokoľvek myslel. Ukrajina je, aspoň podľa mňa, v pozícii vyhrať túto vojnu. Ale vzhľadom na povahu svojich nevýhod, najmä pokiaľ ide o ekonomickú silu, je Ukrajina zraniteľná voči zmenám v zmýšľaní o vojne. Ruská skratka k víťazstvu a možno aj jeho jediná cesta k víťazstvu je v tom, že nás presvedčí, že Ukrajina nemôže vyhrať (alebo že vojna je nejakým spôsobom vina Ukrajiny a že sa nejako zastaví, ak sa odvrátime).

Sme v neporovnateľne jednoduchšej situácii ako Ukrajinci, ktorí musia preukázať odhodlanie každého druhu. Všetko, čo musíme urobiť, je prejaviť trpezlivosť a podporiť napadnutú demokraciu správnym postojom a správnymi zbraňami. Výsledok vojny môže závisieť od našej schopnosti to urobiť. Dúfam, že tomu pomohol aj tento text.

Článok zo stránky substack.com uverejňujeme s autorovým súhlasom