Klopp prišiel a 12 hráčov zrazu malo rovnaké zranenie. Škrtelov kondičný tréner detailne vysvetľuje, akou vedou je príprava futbalistov

Futbalová sezóna sa začína a tímy tak okrem úspešnosti prestupov odhalia aj kvalitu predsezónnej prípravy. Internetom kolujú premyslené a náročné tréningové metódy kondičných trénerov Tottenhamu Hotspur či Realu Madrid, ktorí sú preslávení dokonalou prípravou a vhodnou prevenciou zranení.

Ako by mala vyzerať správna predsezónna príprava? Akú úlohu v nej zohráva náročný program a prečo je čoraz väčšia alchýmia správne nastaviť tréningový plán?

„Ak sú hráči dostatočne inteligentní, uvedomujú si, že telo je ich firma, a musia sa pripraviť na celú sezónu, ktorá je z roka na rok dlhšia,“ hovorí v rozhovore pre Denník N kondičný tréner a špecialista Roman Švantner, ktorý spolupracoval s hráčmi ako Tomáš Tatar či Martin Škrtel, ako kondičný tréner viedol prípravu v gruzínskej reprezentácii a dnes je kondičným trénerom futbalového Slovana Bratislava.

Švantner ďalej detailne vysvetľuje:

• Ako najvhodnejšie budovať výdrž?
• Aká rýchlosť hráčov na krídlach je vhodná pre regionálnu úroveň a aká pre európsku?
• Ako pracovať s rýchlosťou a aké tréningy sú vhodné pre jednotlivé typy rýchlostí?
• Prečo je diagnostika v modernom klube rozhodujúca?
• Čo znamenajú pojmy ako recovery protocol a recovery test a na čo sa využívajú?
• Aké tréningové metódy preferuje Jürgen Klopp a prečo musel po príchode do FC Liverpool svoje techniky meniť?
• Aký je hraničný vek človeka, ktorý už nevie budovať rýchlosť, a prečo je v tomto ohľade kľúčová sila?

Futbalisti milujú ostré zápasy, boj o trofeje. Vnímajú predsezónnu prípravu ako nutné zlo alebo ako priestor na zlepšenie sa?

Samotný futbal ukazuje trend a smer, že z technického hľadiska bolo zrejme už všetko vymyslené, čím myslím finty, kľučky a individuálne herné činnosti. Taktické modely sa stále vyvíjajú, ale to, v čom sa futbal najviac posúva, sú pohybové schopnosti hráčov. Keď si totiž porovnáte štúdie z roku 2010 či 2011 s tými aktuálnymi, jasne vidno, že futbal sa neuveriteľne zintenzívnil a zrýchlil. Ak sú teda hráči dostatočne inteligentní – a ja mám šťastie, že sa s takými stretávam –, tak si uvedomujú, že telo je ich firma, a musia sa pripraviť na celú sezónu, ktorá je z roka na rok dlhšia.

Z toho, čo hovoríte, vyplýva, že tréner či tím nemôžu zotrvávať z pohľadu prípravy v metodike spred 10, ale možno aj 20 či 30 rokov?

Ak hovoríme o tíme, ktorý chce byť úspešný a chce hrať moderný futbal, tak aj po diskusii s odborníkmi a vedcami pochopí, že je to prakticky nemožné. Nehovorím však, že sa to na Slovensku či v iných krajinách nedeje.

Martin Škrtel zažil ešte Jürgena Kloppa a práve s bývalým kapitánom slovenskej futbalovej reprezentácie ste v minulosti spolupracovali. Spomínal vám nejaké špecifiká prípravy pod slávnym trénerom?

Počas spolupráce s Maťom som zažil viac trénerov – Rafaela Beniteza, Brendana Rodgersa či teraz Kloppa. Každý trénoval iným spôsobom. Mal som tú česť a v klube som niekoľkokrát sledoval tréningový proces. Ten vždy závisel od toho, kto bol head of science (šéf fyzickej prípravy klubu, pozn. red.). Keď to bol Španiel, tak systém kládol dôraz na silu, intenzívny šprintérsky tréning. Pri Rodgersovi tam boli ľudia z Walesu a to bolo zase o silovom tréningu robenom iným spôsobom. Klopp vstúpil do klubu veľmi intenzívnym tréningom a v úvode sa mu to vrátilo – mal 12 zranených hráčov v prvých troch mesiacoch. A všetko to boli zadné stehenné svaly.

Čím to bolo?

Sám prišiel na to, že nemohol trénovať spôsobom, akým trénoval v bundeslige, pretože v Premier League sa hrá viac zápasov a vo vyššej intenzite, čiže nemusíte hráčov intenzívne pripravovať, urobia to zápasy. A každý je veľmi intenzívny. Nemôžete množstvo ďalšej prípravy doplniť intenzitou, lebo jej bude tak veľa, že sa vám hráči začnú zraňovať.

Mauricio Pochettino urobil z Tottenhamu jeden z najaktívnejších a najfyzickejších vo svetovom futbale, pred minulou sezónou klub prebral Nuno Espírito Santo, pod ktorým sa stal jedným z najlenivejších v lige. A keď potom prišiel zase Antonio Conte, v priebehu týždňov sa to opäť celé otočilo naopak. Ako je možné, že svetoví tréneri majú takú rozdielnu filozofiu z pohľadu fyzickej prípravy?

Dôležité je povedať si, akým spôsobom chce daný tréner hrať. Keď totiž preferujete behavý a útočný futbal založený na pressingu, príprava vyzerá trošku inak, ako keď chcete hrať v defenzívnom bloku na protiútoky. Do úvahy v tomto prípade treba brať aj to, akých hráčov máte k dispozícii, akú má tréner filozofiu a podobne. Mnohí stále veria mýtu, že keď budete mať stále loptu na kopačkách, tak nemusíte behať a behať bude teda len váš súper. Tak to nie je. Moderný futbalista je pohybový hybrid.

V akom zmysle?

V zmene tempa. Aj v minulosti sa odbehalo 10, 11 či 12 kilometrov, ako mnohí hráči počas zápasu dnes, ale keď si porovnáte rýchlosti, v ktorých sa to deje, tak je to niekde inde. Predsa Kylian Mbappé dokáže vyvinúť počas zápasu rýchlosť aj 38 kilometrov za hodinu, čo je šprintérsky parameter. Ak teda potrebujete pripraviť hráčov na objem a rýchlosť v takýchto parametroch, z prípravy sa stáva vedná disciplína.

Na aký typ futbalu pripravujete v tomto ohľade v ŠK Slovan Bratislava?

Keď sme boli v zimnej časti prípravy, potrebovali sme objem aj intenzitu. Behali sme teda kilometrové behy aj intenzívne intervalové zaťaženie, teda 10- a 15-sekundovky, zmeny smeru, takzvané shuttle runy, preto sme aj v jarnej časti sezóny dominovali viac ako na jeseň.

V letnej predsezónnej príprave nebol čas, aby sme prešli celou periodizáciou, a teda nabehali aj dostatočný počet kilometrov aj konkrétne úseky. Snažili sme sa zapracovávať podnety a pracovať s hráčmi ako Guram Kašia, Tigran Barseghyan či Vlado Weiss, ktorí boli v reprezentácii. Vo všeobecnosti je náš cieľ a úloha hrať rýchlejšie, a teda dôraz kladieme na to, aby sme behali rýchlo.

Už ste to raz naznačili – aktuálnym väčšinovým futbalovým trendom je práve futbal založený na pressingu. Vyznačujú sa ním moderné futbalové kluby ako Manchester City či Liverpool. Aké špecifiká má príprava na takýto herný prejav?

Každá príprava kvalitného futbalového tímu sa začína diagnostikou. Tú potrebujeme rozdeliť na výkonnostnú diagnostiku a zdravotnú. V minulosti sme sa v našom regióne zameriavali viac na zdravotnú diagnostiku, určite si športovci spomenú na behy na bežiacom páse, zisťovali sme vitálnu kapacitu pľúc, maximálnu spotrebu kyslíka a rýchlosť. Zistili sme preto, či je hráč zdravý, či má v poriadku srdce a dýchací systém, no nemali sme dostatok poznatkov, ktoré by sme vedeli aplikovať do tréningu a porovnať ich s hernou činnosťou jednotlivca a pohybovým výkonom.

Ako sa to robí dnes?

Samozrejme, robí sa stále aj zdravotná diagnostika, pretože je dôležitá, no robia sa aj terénne testy. Hráč na ihrisku odbehá nejaký typ testu, či už recovery test, alebo 30‘-15‘ test, pričom je dôležité, aby sa test podobal podobnému typu herného prejavu na ihrisku. Dôležitosť zohráva prerušovanosť, striedavé tempo s chôdzou, behom aj so šprintom. A takýmito typmi testov odhalíte, aké máte mužstvo a akých hráčov. Keď máte hráčov na krídlach, ktorí majú rýchlosť 29 kilometrov za hodinu, viete, že to bude stačiť na regionálny level, európska úroveň je na 34-35 km/h. A na základe týchto výsledkov potom mužstvo trénujete.

Ako často sa takáto diagnostika uskutočňuje?

Jedenkrát pred sezónou, čo som opísal vyššie. Okrem laboratórneho a terénneho testu robíme aj silový. Je totiž množstvo druhov sily. Máme špeciálne prístroje, ktoré sledujú svaly a kĺby na miestach, kde sa najčastejšie u futbalistov dejú vážne zranenia, ktorými sú predný skrížený väz a zadný stehenný sval.

A následne diagnostika počas sezóny, pričom máme vždy presný deň, v ktorom urobíme recovery protokol; v tomto protokole v istý deň, v určitom čase po zápase sa všetci hráči testujú s ohľadom na odrazové schopnosti, vykonávajú test na úroveň sily zadných stehenných svalov, sledujeme aj konkrétne únavové činitele a vyhodnocujeme, do akej miery sú hráči unavení, a dávame informáciu trénerovi, ktorý ovplyvňuje tréningový proces tým, že niektorých hráčov viac šetrí, niektorí robia trebárs len silové cvičenia a zvyšok trénuje s mužstvom.

Keď som sa o cyklistickej príprave rozprával s bývalým slovenským reprezentantom Petrom Velitsom, opisoval, že jazdci sú prakticky 11 mesiacov len na bicykli. Nič iné neprichádza do úvahy. Čo všetko prichádza do úvahy vo futbalovej predsezónnej príprave?

Najväčší problém súčasného futbalu je, že čas na prípravu sa každým rokom skracuje, pričom hracia časť roka sa neustále rozširuje. S ohľadom na tento fakt je rozhodnúť o správnom postupe najväčšia alchýmia. Skúsim to povedať na konkrétnom príklade, s ktorým sme sa stretávali my a ktorý sa týka aj svetových tímov ako Real Madrid či Tottenham: mali sme veľa reprezentantov plniacich si povinnosti v Lige národov, ktorá vznikla nedávno, a tak nám prakticky úplne odpadli prípravné zápasy. Táto súťaž sa berie vážne.

A teraz si predstavte takúto situáciu: my sme skončili súťaž v polovici mája, naši hráči mali 5 či 7 dní voľno, po ktorých sa pripojili k reprezentačným mužstvám, odohrali 4 zápasy za 11 dní, čo je neuveriteľná dávka. A potom sa vrátili do tímu prakticky 14 dní pred tým, než sme vstúpili do predkola Ligy majstrov.

Nedá sa preto povedať všeobecná metodika, ako by sa to malo robiť, pretože musíme pracovať s týmto faktom. Pracujeme preto aj na skupiny hráčov s rozdielnymi záťažami a pracujeme s periodizáciou.

O čo v nej presne ide?

Musíme vytvoriť systém, v rámci ktorého časť hráčov začne behať intervalové behy extenzívneho charakteru, teda behajú kilometrové záťaže na konkrétne časy. Tieto časy sú určené podľa testov, ktorými hráči prejdú, a behajú v skupinách. Sú rozdelení do piatich či šiestich skupín a každý behá čas, ktorý adekvátne zvláda.

A potom sa pracuje s objemom a intenzitou. Ale keď vám príde hráč po takejto hernej dávke, tak sa skrátka nemôže zaradiť do nejakej skupiny. Musí mať iný nábehový systém a potom sa s ním urobí len nejaká časť takéhoto tréningu. Z takého typu sa prechádza do intenzívneho intervalového tréningu.

Čo si pod tým mám predstaviť?

Pre nás futbalistov sú zaujímavé vzdialenosti 40, 50 či 70 metrov. Bežíte 50 metrov za nejaký čas, nasleduje oddych. Konkrétne je to beh na 50 metrov za 10 sekúnd a následne 10 sekúnd oddych. A k tomu potom pridávate rýchlostné komponenty. Rýchlosť sa delí na viacero častí:

• akceleračnú rýchlosť, čiže chcete byť za čo možno najkratší čas na nejakom mieste,
• maximálnu rýchlosť,
• rýchlosť so zmenami smeru.

Je to veľmi pestré spektrum schopností, ktoré musíte počas letnej prípravy obsiahnuť.

Ako si najlepšie zvýšiť rýchlosť?

Uznávaný atletický šprintérsky tréner Tom Tellez, ktorý viedol aj slávneho olympijského víťaza Carla Lewisa, raz povedal, že ak chcete byť rýchli, tak skrátka behajte rýchlo. Je to v podstate veľmi jednoduché.

V top mužstvách máme veci ako fotobunky, čo pre bežného človeka môžu byť stopky, a človek skrátka odbehne nejakú vzdialenosť – 10, 15, 30 či 50 metrov. Vzdialenosť závisí od toho, s čím presne chce daný športovec pracovať.

Ak chce zvýšiť akceleračnú rýchlosť, tak by mal behať 10 a 15 metrov; keď absolútnu, tak my smrteľníci ju vieme vyvinúť na vzdialenosti 30 až 40 metrov, šprintéri 60 až 70 metrov. Jednoduchá odpoveď na vašu otázku je: Ako si najlepšie zvýšiť rýchlosť? Šprintovať a dodržiavať interval zaťaženia a odpočinku.

Čo presne je interval zaťaženia?

Ak chcete niečo rozvíjať, tak to musí byť minimálne na úrovni 90 – 100% vášho maximálneho výkonu. Príklad: bežíte 10 metrov na úrovni 1,7 sekundy, tak v každom tom danom šprinte musíte ísť na túto úroveň alebo môžete poľaviť ešte o 10%. Ale keď už túto vzdialenosť budete dosahovať na úrovni 2 sekúnd a viac, tak už rýchlosť nerozvíjate, ale rozvíjate vytrvalosť v rýchlosti. My na to využívame GPS systém, ktorý nám ukazuje, ako hráči behajú v tréningu, prípadne spomenuté fotobunky.

Je nejaký hraničný vek, v ktorom sa už rýchlosť u hráča skrátka nedá rozvíjať?

Závisí to od toho, o akej rýchlosti sa bavíme. Ak o absolútnej, po tridsaťpäťke sa športovcom morfologicky tkanivá menia v zmysle zmeny pomeru elasténu (zmenšuje sa) a kolagénu (zväčšuje sa), a majú tak aj väčší nábeh na zranenia. No akceleračná rýchlosť je silovo-rýchlostná schopnosť, takže tam je veľký podiel sily, a keď teda robíte dobrý silový tréning, tak spomalenie rýchlosti viete výrazne ovplyvniť.

Veľa sa v poslednej dobe píše o dvoch kondičných tréneroch, ktorí svojimi náročnými prípravami menia Tottenham a Real Madrid – Gian Piero Ventrone a Antonio Pintus. Čo je najlepšie na vybudovanie výdrže hráča?

Spôsobov je mnoho. Trebárs intervalový tréning. V posledných dňoch sa veľa ukazoval ten v podaní Tottenhamu, v rámci ktorého hráči bežali vzdialenosť 100 metrov a mali presný čas, za ktorý ju mali odbehnúť – 20 sekúnd, čo znamená, že mali ísť rýchlosťou približne 18 kilometrov za hodinu. Antonio Conte so svojím tímom sa rozhodli, že na takýchto parametroch musí mužstvo odbehnúť 42-krát, čo dáva viac ako 4 kilometre.

Zvoliť môžete aj iný spôsob, vzdialenosť skrátite trebárs na 50 metrov, ktoré pôjdete za 10 sekúnd, čo sa často používa na Slovensku, a robíte nejaký počet opakovaní a sérií.

S Maťom Škrtelom som sa bavil, že Jürgen Klopp má veľmi rád kilometrové behy, ktoré používa aj tréner Slavie Praha Jindřich Trpišovský. Cieľom takéhoto systému je dosiahnuť čo najväčší počet opakovaní kilometrových úsekov absolvovaných rôznou bežeckou rýchlosťou podľa výkonnosti hráčov. Tí najlepší bežci dokážu dosiahnuť od 6 do 9 opakovaní s 2- až 3-minútovým intervalom odpočinku, pričom čas na kilometrový úsek je pod 3 minúty a 30 sekúnd.

Ako je to s prevenciou zranení, čo na tento aspekt prípravy najlepšie funguje? Pýtam sa na to preto, že už práve menovaný Antonio Pintus v Reale Madrid sa má sústrediť práve naň, aby mohol tréner Carlo Ancelotti pracovať s konkrétnym jadrom tímu.

Začína sa to pri výkonnostnej diagnostike. Uznávaný fyzioterapeut Gray Cook vymyslel systém FMS (Functional Movement Systems, pozn. red.), ktorý využíva celý svet. Pozostáva z cvičení, ktorým sa hovorí základné pohybové vzory. Vy na základe nich sledujete hráča a to, ako jeho telo vykoná konkrétny pohyb.

Konkrétne?

Či má dostatočnú mobilitu v bedre či členku. A na podklade tohto testu aj anamnézy hráča z jeho predchádzajúcich zranení vytvárate pre hráčov takzvané protokoly. Ak má niekto problém s mobilitou členku, tak sa viac sústredí na ňu. Je vedecký preukázané, že keď nemáme mobilitu členku vyššiu ako 40 stupňov v dorzálnej flexii, tak keď meníte smer, máte výrazné riziko roztrhnutia predného krížneho väzu. Keď nemáte kontrolu panvy, je veľká šanca, že pri rýchlosti nad 30 kilometrov za hodinu si poraníte zadný stehenný sval. A každý svetový tím má svoj konkrétny protokol, na ktorý reaguje konkrétnymi cvikmi a opatreniami.

Ja som teraz prednášal v Lyone na FIFA konferencii týkajúcej sa izokynetiky, kde o tom prednášali poprední kondiční tréneri, ktorí hovorili, že tým, že nemáte dostatočný čas na prípravu, potrebujete hráčov udržiavať silných aj počas sezóny. Pretože aj sila je významný faktor v udržiavaní hráčov bez zranení.

Antonio Pintus tiež v Reale Madrid používa špeciálnu masku pri behoch. O čo presne ide?

Hypoxické masky vytvárajú hypoxické prostredie. Ich cieľom je vytvorenie podmienok typických pre vysokohorské prostredie, kde je menší obsah kyslíka vo vzduchu a vaše svaly sú nútené pracovať ekonomickejšie. A potom, keď sa dostanú do normálneho prostredia, tak túto efektivitu a ekonomiku, ktorú získali takýmto typom tréningu, využijú. Keď vám niekto navodí redší kyslík vo vzduchu, je fyziologicky dokázané, že sa vám zmnožujú červené krvinky a na ne sa naviaže viac kyslíka, a rastie vám hemoglobín.

Najslávnejšie kluby každé leto čaká predsezónna príprava, v rámci ktorej pre sponzorské dohody a fanúšikov precestujú prakticky celý svet od Thajska, Austrálie až do USA. Aká výrazná fyziologická záťaž to pre hráčov je?

Toto vám odpoviem veľmi konkrétne, pretože som odpoveď počul približne pred mesiacom aj pol na spomínanej konferencii v Lyone, kde doktor Liverpoolu ukázal load management, aký mali, keď chodili do USA či Austrálie. Úprimne, nikto – ani hráči, tréneri či realizačný tím – neschvaľuje tento spôsob prípravy. Treba si uvedomiť jednu vec. Keď dnes sadnete do lietadla a pôjdete do Kalifornie v USA, časový rozdiel je 9 hodín. Každá posunutá hodina je jeden deň. To znamená, že na to, aby sa váš cirkadiánny rytmus (organizmus reaguje na svetlo ráno tým, že sa zobudí, na tmu večer, že zaspí a pod. – pozn. red.) dostal do normálneho stavu, potrebuje 9 dní. A to sa nikdy nestane, lebo kluby priletia a o dva dni hrajú alebo trénujú pre fanúšikov. Hráč má teda úplne prevrátený rytmus. Ja by som toto nepodstúpil a ako Slovan takúto povinnosť ani nemáme. Keď som sa o tom bavil s Ďurom Kuckom, so Stanom Lobotkom či s Maťom Škrtelom, viem, že aj oni znášali tento typ prípravy veľmi ťažko. Z futbalu sa stal taký biznis, že kluby nemajú na výber, ale z pohľadu prípravy je to extrémna záťaž.