Psychické násilie a nezákonné vymáhanie poplatkov. Dom pre ukrajinských migrantov ukazuje odvrátenú tvár systému pomoci

Andrea Horváthová od marca pomáha ako dobrovoľníčka ukrajinským utečencom v Banskej Bystrici. Za ten čas už podľa vlastných slov riešila všeličo – od pomoci s vybavovaním ubytovania a hľadaním práce až po sprostredkovanie liečby a hospitalizácie na psychiatrii.

Keď jej 12. júla zavolala Ukrajinka Viktoria (meno sme na jej žiadosť zmenili) s prosbou, či by jej mohla pomôcť pri hľadaní nového ubytovania, začala sa zaujímať, prečo odchádza z predošlého miesta.

Viktoria jej povedala, že doteraz bývala v Dome pre migrantov u spasiteliek v Banskej Bystrici, ktorý vedie Kongregácia sestier Najsvätejšieho Spasiteľa. Od začiatku vojny na Ukrajine tam ubytovali okolo 40 ukrajinských rodín. Opis pomerov, ktoré vládnu v budove kláštora, Andreu znepokojil. Keďže Viktoria bola počas telefonátu zjavne rozrušená, na plánované osobné stretnutie Andrea zavolala aj členku regionálneho tímu Ligy za duševné zdravie.

Na stretnutí sa od Viktorie dozvedeli, že koordinátorka zariadenia začala už koncom mája požadovať od utečeniek podpísanie dohody o dobrovoľnom príspevku, podľa ktorej sa zaväzujú platiť mesačne za ubytovanie, stravu a ďalšie služby. Poplatok vo výške 100 eur na dospelú osobu a 50 eur za dieťa majú uhradiť vždy do 15. v mesiaci.

Viktoria pritom po príchode do kláštora podpísala Zmluvu o poskytnutí ubytovania odídencovi, v ktorej je uvedené, že môže v tomto zariadení bývať bezplatne od 23. marca do 31. augusta 2022. Podľa zákona o azyle náklady za ubytovanie v takom prípade kompenzuje štát. Na štátny príspevok má nárok len ten, kto poskytne ubytovanie bezodplatne.

Keď Viktoria odmietla dohodu o „dobrovoľnom príspevku“ podpísať, koordinátorka jej povedala, že v tom prípade bude musieť zariadenie opustiť. Preto si začala hľadať nové ubytovanie.

„Pani Viktoria bola počas rozhovoru v psychickej nepohode a premáhala plač. Sťažovala sa aj na nepríjemnú komunikáciu – krik zo strany sestry a pani koordinátorky Michaely Sabov Tettingerovej, na nemožnosť používania kuchyne. Opísala, že v kláštore vládne strach, ľudia sa boja čokoľvek namietať, lebo sa obávajú, že prídu o ubytovanie,“ povedala Andrea Horváthová.

Po komunikácii s Ligou za duševné zdravie sa Andrea podujala dostať do kláštora intervenčný tím Ligy. „Keď sa pokúsila dostať náš tím do tohto konkrétneho zariadenia, bola hrubým spôsobom odmietnutá. Koordinátorka tohto zariadenia mi potom poslala e-mail, v ktorom vyžadovala ospravedlnenie. Pre nás to boli signály, že tam asi nie je niečo v poriadku,“ hovorí riaditeľ Ligy za duševné zdravie Andrej Vršanský.

Liga za duševné zdravie preto oslovila Denník N. „Sme presvedčení, že je načase otvoriť túto tému, lebo je to prípad, na ktorom sa dá ilustrovať, čo sa tu deje pod povrchom a čo by sa malo riešiť zo strany štátu,“ hovorí Vršanský.

Počas dvoch týždňov sme sa postupne rozprávali s utečenkami, ktoré už odišli z kláštora v Banskej Bystrici, aj s tými, ktoré tam ešte stále žijú. Ich opisy naznačujú, že v tomto zariadení zažívali správanie, ktoré má znaky šikany a psychického násilia. Dokumenty, ktoré máme k dispozícii, svedčia o tom, že vedenie zariadenia porušovalo aj zákon.

Tá, ktorá si trúfla odísť

Viktoria býva už viac ako dva týždne v inom zariadení v Banskej Bystrici. „Ani tu to nie je úplne bez problémov, oproti tomu, čo som zažívala v kláštore, sú to však maličkosti,“ hovorí päťdesiatnička, ktorá má dve vysoké školy.

V Dome pre migrantov u spasiteliek bola ubytovaná od konca marca. Ako hovorí, na začiatku bola rada, že má strechu nad hlavou. Sústredila sa na hľadanie práce, a keď ju našla, do kláštora chodila len prespávať. Preto problémy zo začiatku veľmi nevnímala.

V máji koordinátorka zariadenia zvolala zhromaždenie, kde všetkým ubytovaným oznámila, že vyčerpali limit na bezplatné ubytovanie a od konca mája tak majú platiť za energie, vodu a ďalšie náklady. „Povedala, že míňame veľmi veľa vody a elektriny, preto pre nás pripraví dodatočné dohody. Každý vraj máme individuálne prísť za ňou do kancelárie, kde ona určí, kto má koľko platiť, ale fixná suma je 100 eur na dospelého a 50 eur na dieťa,“ hovorí Viktoria.

Priznáva, že s podpisom dohody váhala až do posledného dňa. Zisťovala si, či naozaj musia platiť, pýtala sa ľudí, ktorí sú ubytovaní v iných zariadeniach. „Všade mi povedali, že ich nikto nenúti nič platiť, lebo náklady za naše ubytovanie kompenzuje štát.“

Koncom júna koordinátorka zvolala ďalšie zhromaždenie, kde opäť pripomenula, že všetci musia podpísať novú dohodu. Správala sa pritom veľmi nepríjemne. „Už predtým pravidelne organizovala stretnutia, kde nás školila ako malé deti, hovorila, čo všetko robíme zle, akí sme nevďační, že ona nám venuje svoj voľný čas a robí to zadarmo. Jej pravou rukou je sestra Bernadetta, ktorá na nás tiež kričala, ponižovala nás, správala sa veľmi náladovo,“ opisuje Viktoria.

Chcela z kláštora odísť, dva mesiace si hľadala nové ubytovanie, ale nedarilo sa jej to. Začiatkom júla jej koordinátorka povedala, že všetci okrem nej už zaplatili „dobrovoľný príspevok“. „Vedela som, že to nebola pravda. Koordinátorka mi povedala, že v pondelok mám prísť za ňou do kancelárie, aby sme to doriešili.“

Viktoria sa snažila aspoň dopredu zistiť, čo je napísané v dohode, ktorú musia podpisovať. Od ostatných vedela, že je v slovenčine a nebude mať čas si ju poriadne prečítať a pochopiť. Jedna žena, ktorá sa práve prišla ubytovať, jej ukázala tú svoju. „Videla som, že sa tam píše, že dobrovoľný príspevok má byť uhradený vždy do 15. v mesiaci. Hovorila som si, aká tam potom môže byť dobrovoľnosť, keď to musíte zaplatiť do nejakého dátumu? Nemá byť dobročinnosť čisto od srdca?“ pýta sa Viktoria.

Rozhodla sa, že sa skúsi s koordinátorkou aspoň dohodnúť, či by nemohla zaplatiť menej. „Som na Slovensku sama. Aj keď pracujem, na Ukrajine mi zostala dcéra, ktorej sa snažím odtiaľto finančne pomôcť,“ vysvetľuje.

Keď v dohodnutý deň prišla za koordinátorkou do kancelárie, bola tam aj sestra Bernadetta. „Povedala som, že teraz nemám peniaze a či môžem zaplatiť menej. Koordinátorka však začala na mňa kričať, rozčuľovať sa, že predsa pracujem a som tu ubytovaná už od marca, musím vraj zaplatiť.“

Viktoria sa im snažila vysvetliť, že je celé dni v práci a nemíňa v zariadení toľko vody a elektriny, aby musela platiť mesačne 100 eur. „Navyše, vždy sme tam mali problém s vodou, horúcu vodu sme väčšinou ani nemali, len v určitých časoch. Na deväť ľudí sme mali jeden záchod. V kuchyni sme ani nesmeli variť. A za toto sme mali platiť?“

Nakoniec sa však pod tlakom rozplakala a dohodu podpísala, aj keď nečitateľne – ľavou rukou. „Uvedomovala som si, že to ani nie je skutočná zmluva, nechcela som vyhrocovať situáciu,“ hovorí.

Vedela však, že do 15. júla bude musieť zaplatiť, inak ju môžu zo zariadenia vyhodiť. „Koordinátorka sa nám tým stále vyhrážala. Keď vraj nezaplatíme, vyhodí nás.“

Viktorii sa podarilo spojiť s ukrajinským právnikom, ktorý žije v Banskej Bystrici, ktorému poslala kópie zmluvy aj dohody o dobrovoľnom príspevku. „Povedal mi, že dohoda o dobrovoľnom príspevku nemá žiadnu právnu hodnotu, je to čistý nezmysel.“

Viktoriu tiež uistil, že koordinátorka nemá žiadne právo ju zo zariadenia vyhodiť, a ak by sa o to pokúšala, má zavolať políciu.

„Pochopila som, že som v práve, zároveň som však vedela, že tam za takých podmienok nemôžem zostať – od koordinátorky sa dalo čakať čokoľvek. Stále nám opakovala, že sa môžeme vrátiť na Ukrajinu, že takých ako my tu nepotrebujú.“

Vtedy už Viktoria kontaktovala dobrovoľníčku Andreu Horváthovú, ktorá ju vypočula a nakoniec jej aj pomohla vybaviť nové ubytovanie. Hoci chcela z kláštora odísť nenápadne, nepodarilo sa jej to. „Koordinátorka býva v susedstve kláštora, takže všetko videla. Keď som sa snažila odísť so svojimi vecami, prehradila mi cestu. Spolu so mnou prišli moji známi, ktorí mi pomáhali so sťahovaním. Boli tak priamymi svedkami toho, čo sa dialo.“

Koordinátorka jej spolu so sestrou Bernadettou bránila v odchode. „Hovorila mi, že nemôžem odísť, kým nezaplatím za minulé mesiace. Bola zjavne šokovaná, že naozaj odchádzam. Kričala na mňa aj na mojich známych. Povedala som jej, že ak ma nenechá odísť, zavolám políciu. Keď pochopila, že to myslím vážne, zrazu sa spamätala a nechala ma ísť,“ opisuje Viktoria.

Podľa Viktorie viacerí utečenci ubytovaní v kláštore dobrovoľný príspevok len mlčky zaplatili a nesťažovali sa. „Niektorým možno také pomery vyhovujú – platia a mlčia. Iní sa len boja, že by prišli o strechu nad hlavou a netušia, že majú aj nejaké práva. Sú v cudzej krajine, mnohí majú deti a nevedia, kam by s nimi išli,“ hovorí Viktoria. „Ja sama nie som žiadna hrdinka, nikdy som sa nesťažovala, takto ako tu ma však ešte nikto nikdy neponižoval,“ hovorí.

Čo zažívajú tí, ktorí zostali

Pomery v kláštore nám opísala aj Nataša (aj jej meno sme na jej žiadosť zmenili), ktorá tam stále býva spolu so svojou rodinou.

„Keď sme sem prichádzali, hovorili sme si: Kláštor? Veď to sú svätí ľudia! Pozerali sme si na internete články o tom, že sestra Bernadetta získala cenu ako Slovenka roka. Ako sa však správa v skutočnosti? Niekedy ani neodzdraví, stále nám hovorí, že sme ‚hladná Ukrajina’, zasahuje do výchovy našich detí,“ opisuje Nataša.

Keď sa napríklad chlapci naháňali s hračkárskymi pištoľami, sestra Bernadetta prišla vyhrešiť ich rodičov. „Kričala, čo to máme v hlave, keď sme si v svojej krajine privolali vojnu, prišli sme sem a tu necháme deti, aby sa hrali s pištoľami. Vysvetľovala som jej, že keby sme doma nemali vojnu, nemali by sme dôvod sem prísť,“ hovorí Nataša.

Iný deň po príchode z práce zistila, že sestra Bernadetta prinútila jej 15-ročného syna, aby spolu s ďalším tínedžerom rúbali drevo – bez vedomia ich rodičov.

Situácia sa vyhrotila hlavne po tom, čo niekoľko utečeniek vrátane Nataše odmietlo podpísať dohodu o dobrovoľnom príspevku. „Koordinátorka na nás kričala, urážala nás. Vravela, že tu nemáme žiadne práva, že sme nič, že sme sa tu nažrali a platiť nechceme. Vraj keď nepodpíšeme, večer môžeme ísť preč. Hovorila som, že predsa máme zmluvu, podľa ktorej máme právo tu bývať do 31. augusta. Povedala mi, že o tom, kto zostane a kto odíde, rozhoduje ona.“

Keď Nataša odmietla zaplatiť, koordinátorka jej odpojila chladničku od elektriny. Keď si ju znova zapla, koordinátorka a sestra Bernadetta vypli všetkým ubytovaným elektrinu a vodu.

„Vtedy sme už zavolali políciu,“ spomína Nataša na incident, pri ktorom bola prítomná aj dobrovoľníčka Andrea Horváthová a jej manžel. Utečenky ju zavolali, lebo mali obavu, že nedokážu policajtom vysvetliť situáciu – pre jazykovú bariéru.

„Keď prišli policajti, koordinátorka im pred nami tvrdila, že len máme pokazený kotol,“ hovorí Nataša. „A keď policajti odišli, všetko znova zapli.“

Jej slová nám potvrdzuje aj Andrea Horváthová. „Keď som policajtom vravela o ďalších veciach, ktoré sa v zariadení dejú, hlavne o vyberaní príspevkov za ubytovanie, povedali mi, že oni nie sú právnici a že budú riešiť len odpojenie od elektriny a vody.“

Nataša priznáva, že keby mala kam odísť, urobila by to. No možnosti ubytovania pre utečencov sú dnes veľmi obmedzené.

Dusno v zariadení nesie psychicky veľmi ťažko, najviac ju trápi, že sa to týka aj ich detí. Koordinátorka viackrát povedala Nataši, že keď jej syn nebude poslúchať, „splieska ho“ a „dá mu po riti“. Keď jej Nataša povedala, že sa jej dieťaťa nesmie nikdy dotknúť, a keď to spraví, dá ju na súd, koordinátorka jej odpovedala: „Pôjdeš rovno na Ukrajinu!“

Absurdne v tomto kontexte pôsobia skupinové psychologické sedenia, ktoré mávajú v kláštore. Odohrávajú sa totiž vždy v slovenčine a za prítomnosti koordinátorky aj sestry Bernadetty. „Ako by som tam mohla otvorene povedať, ako sa tu mám, keď tam sedia aj ony?! Navyše nerozumiem dobre po slovensky a neviem rozprávať o svojich ťažkostiach pred skupinou ľudí,“ hovorí Nataša.

Čo tvrdí vedenie domu pre migrantov

Denník N má k dispozícii kópie viacerých dohôd o dobrovoľnom príspevku, zmlúv o poskytnutí ubytovania odídencovi aj potvrdenia o prevode „dobrovoľných príspevkov“ cez internet banking na účet kongregácie.

Okrem toho máme k dispozícii aj kópiu „dohody o dobrovoľnom príspevku a dobrovoľnej práci“, kde kongregácia ponúka jednej z utečeniek „aj naďalej ubytovanie v samostatných izbách so sociálnym zariadením“, „plný stravovací systém s raňajkami, obedom a suchou večerou“, „služby psychológa a koordinátora pre vybavovanie úradných a zdravotných záležitostí“, pričom od 1. júna jej tieto služby ponúka „za pomoc pri údržbe okolia domu“ (zametanie, umývanie dlažieb, triedenie smetí, vynášanie triedeného odpadu…) v hodnote 200 eur. Vďaka tomu nemusí táto žena platiť 100 eur mesačne za seba a 50 eur za dieťa, naopak, mesačne dostane „mzdu“ 50 eur. Na zmluve je aj pečiatka kongregácie.

„Zo znenia podmienok pri vyplácaní príspevku na ubytovanie odídencov je zrejmé, že ubytovateľ, ktorý dostáva príspevok na ubytovanie odídencov, nie je oprávnený žiadať ďalšie platby od ubytovaných odídencov a určite nie je v poriadku, ak tieto platby skrýva za akýsi ‚dobrovoľný príspevok‘, ktorý naviac ani nie je dobrovoľný,“ hovorí riaditeľka Centra právnej pomoci Zuzana Števulová.

„Už zo samotného slova ‚dobrovoľný príspevok‘ je zrejmé, že pri jeho platení by mala byť splnená podmienka dobrovoľnosti, čiže poskytnutie služby nemôže byť podmienené zaplatením ‚dobrovoľného príspevku‘, keďže by sa tam stratil prvok dobrovoľnosti,“ vysvetľuje právnička Števulová.

S otázkami sme medzi prvými oslovili aj koordinátorku Domu pre migrantov u spasiteliek Michaelu Sabov Tettingerovú a provinciálnu predstavenú Kongregácie sestier Najsvätejšieho Spasiteľa, sestru Františku – Paulínu Hudákovú.

Michaela Sabov Tettingerová bola v minulosti riaditeľkou súkromnej Stredoslovenskej televízie, ktorá ukončila vysielanie v apríli minulého roka. Odvtedy bola na voľnej nohe. Z článkov v médiách je jasné, že býva v susedstve kláštora a na začiatku prišla len pomôcť ako dobrovoľníčka. Neskôr ju kongregácia zamestnala ako koordinátorku.

Čím sa už zaoberajú úrady

Dobrovoľníčka Andrea Horváthová kontaktovala okrem Ligy za duševné zdravie aj miestne úrady. Z kancelárie primátora Banskej Bystrice nám potvrdili, že mesto dostalo podnet s podozrením na neoprávnené vyberanie poplatku za ubytovanie v tomto zariadení.

„Na základe tohto podnetu sme preverili, či si poskytovateľ ubytovania skutočne uplatňuje nárok na príspevok na ubytovanie. Zistili sme, že poskytovateľ ubytovania si tento nárok uplatňuje, a taktiež uzatvára dohody o dobrovoľnom príspevku. Odporučili sme odídencom preštudovať si ich zmluvy o poskytovaní ubytovania a v prípade podozrenia na porušenie pravidiel konať,“ napísali nám z kancelárie primátora Jána Noska.

Viceprimátor Milan Lichý sa aj osobne stretol so zástupcami Kongregácie sestier Najsvätejšieho Spasiteľa „s cieľom pomôcť napraviť narušenie vzťahov medzi poskytovateľmi ubytovania a odídencami“. „Obom stranám bola ponúknutá pomoc mesta. Veríme, že po najbližšom stretnutí s cieľom zosieťovať a nastaviť ďalšiu účinnú pomoc odídencom i tým, ktorí pomoc poskytujú, nájdeme spôsob ďalšej vzájomnej spolupráce.“

O štátnej kompenzácii za ubytovanie pre odídencov rozhoduje ministerstvo vnútra. Chceli sme preto vedieť, či bude žiadať od kongregácie vrátenie štátnych príspevkov. Z kancelárie ministra vnútra Romana Mikulca (OĽaNO) nám odpísali, že kontrolu splnenia podmienok na poskytnutie príspevku za ubytovanie odídencov je podľa zákona o azyle oprávnená vykonávať obec.

Z ministerstva vnútra nám potvrdili, že na vznik nároku na príspevok za ubytovanie odídencov sa vyžaduje, aby bolo ubytovanie poskytnuté bezodplatne, pričom ubytovanie zahŕňa aj náklady na vodu, plyn, elektrinu. „Ostatné doplnkové služby sú na dohode medzi nájomcom a prenajímateľom,“ vysvetľuje ministerstvo.

V tomto prípade bolo na dohodách o dobrovoľnom príspevku vyslovene uvedené aj „ubytovanie“.

„V zmysle vyššie uvedeného Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky postúpi daný podnet mestu Banská Bystrica. V prípade zistenia neoprávneného vyplatenia príspevku bude Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky požadovať vrátenie sumy príspevkov, ktoré boli vyplatené v rozpore so zákonom o azyle,“ dodalo ministerstvo vnútra.

Prípadom sa už aktívne zaoberá aj ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny, ktoré predpokladá, že „bude vecou šetrenia aj v rámci trestného konania po podaní trestného oznámenia“. „Ministerstvo oznámilo podozrenie z trestnej činnosti pre podozrenie na zneužitie finančných prostriedkov z dotácií na ubytovanie odídencov z Ukrajiny orgánom činným v trestnom konaní. Rezort požiadal o prešetrenie podozrenia zo spáchania trestného činu subvenčného podvodu (§225 Trestného zákona), prípadne iného trestného činu,“ napísali z ministerstva práce.

Zuzana Števulová sa stotožňuje s postupom ministerstva práce a myslí si, že tento postup môže mať pre ubytovateľa aj trestnoprávne dôsledky.

Trestné oznámenie možno podať na polícii aj v prípade podozrenia z psychického tlaku a vyhrážania. „V konaní majú právo na tlmočníka, takže v tomto smere sa nemusia obávať neznalosti slovenčiny,“ hovorí právnička Števulová.

Čo zaskočilo predstaviteľa cirkvi

Utečenky nám hovorili, že na začiatku kláštor navštívil aj dekan a farár farnosti Banská Bystrica – mesto Gabriel Brendza. Chceli sme vedieť aj jeho názor.

„Dom pre migrantov na Kollárovej ulici bol zriadený v neobývanom kláštore Kongregácie sestier Najsvätejšieho Spasiteľa v prvých dňoch vojny na Ukrajine. Keďže je to na území našej farnosti, snažili sme sa zariadeniu materiálne a finančne pomáhať. O to viac ma zaskočila a nemilo prekvapila terajšia situácia,“ hovorí farár.

Dom je podľa neho vo vlastníctve kongregácie, ktorá zriadila a zabezpečovala chod zariadenia pre migrantov. Aj pani Sabov Tettingerová je zamestnankyňou kongregácie.

„Kongregácia má cirkevno-právnu subjektivitu a ja nemám kompetenciu ani žiadnu právomoc nad jej rozhodnutiami,“ vysvetľuje dekan Brendza.

Po komunikácii s viceprimátorom Banskej Bystrice Milanom Lichým kňaz telefonoval s vedením kongregácie, ktoré mu podľa jeho slov sľúbilo, že sa bude situáciou zaoberať a riešiť ju. „Prajem si, aby bola situácia vyriešená a ak došlo k porušeniu ľudských práv alebo platných zákonov, aby bola nastolená spravodlivosť a náprava,“ dodáva dekan.

Dobrovoľníčka Andrea Horváthová hovorí, že im cirkev v Banskej Bystrici – či už katolícka alebo evanjelická – od začiatku vojny na Ukrajine veľmi pomáha. „Myslím si, že v tomto prípade ide o zlyhanie dvoch osôb – koordinátorky, ktorá ani nie je členkou tejto kongregácie, a jednej sestry. Verím, že toto je v rámci cirkvi výnimka.“

Podľa nej by nebolo dobré, keby Dom pre migrantov u spasiteliek zatvorili a už neposkytoval ubytovanie. „Nech v tom pokračuje, ale mali by to viesť iní ľudia, nemôže to naďalej robiť pani Tettingerová. Horšie je robiť niečo zle, ako to nerobiť vôbec. Celé to prostredie je dnes nezdravé, je mi ľúto hlavne tých detí, ktoré sú svedkami konfliktov, nátlaku na rodičov,“ dodáva.

Čo by sa malo zmeniť

Ľudia ubytovaní v zariadení nám potvrdili, že po tom, čo sme sa začali zaujímať o pomery v kláštore a kontaktovať úrady, prebehli v zariadení viaceré „kontroly“ a začali sa tam diať zmeny. „Koordinátorka obchádzala ženy s tým, že keď tu chcú zostať, nech sa jej podpíšu na papier. Za mnou s tým neprišla,“ opisuje Nataša.

„Predtým sme tu mali vylepené oznamy, že na Ukrajine je cholera, preto si nesmieme variť. Pred pár dňami ich však koordinátorka dala preč a už sa variť dá,“ dodáva.

Bude v tomto prípade dostatočnou „nápravou“ vrátenie neoprávnene získaných príspevkov, prípadne aj trestné stíhanie za podvod?

Utečenky hovoria, že v zariadení žili pod psychickým tlakom, ich deti boli svedkami toho, ako na ich matky kričia, a hrozili im, že ich vyhodia na ulicu. Dá sa v takom prípade hovoriť aj o psychickom násilí?

„V každom prípade ide o prostredie, ktoré podľa nášho presvedčenia nezlepšuje ich duševné zdravie, ale, naopak, pre náročnú situáciu, v ktorej sa ocitli, predstavuje dodatočné ohrozenia, ktoré ho zhoršujú,“ hovorí Andrej Vršanský z Ligy za duševné zdravie.

Nebezpečné na tom podľa neho je práve to, že ide o zariadenia, nad ktorými nemá nikto dohľad. „V zahraničí už sú v štatistikách prípady zneužívania a vykorisťovania ukrajinských utečencov, u nás ich nevidíme. Pod povrchom sa tu kadečo deje, ale navonok sa všetci tvária, ako Ukrajincom len pomáhajú. Asi to nie je celkom tak,“ upozorňuje.

Zarazilo ho aj svedectvo o tom, že sa v dome pre migrantov robia skupinové psychologické sedenia v slovenčine a za prítomnosti vedenia zariadenia. „Je to úplný nezmysel. Človek, ktorý príde na Slovensko ako utečenec, nedôveruje cudziemu prostrediu. Ak za ním príde jeho krajan, ktorý rozpráva jeho jazykom, nemusí byť ani najväčší odborník na psychológiu, ale má s ňou aspoň nejakú skúsenosť, prirodzene to uňho vzbudí dôveru. Práve dôvera je v tomto prípade základ,“ hovorí Vršanský.

Ako tiež upozorňuje, základom každej psychologickej metódy okrem situácií, keď je ohrozený život, je dobrovoľnosť. „Žiaden nátlak nefunguje a môže byť extrémne škodlivý.“

Podľa Vršanského prípad z Banskej Bystrice určite nie je ojedinelý. „Záleží na odolnosti jedinca, ako to zvládne a či tomu dokáže odolávať.“

Pomohlo by podľa neho, keby sa úrady začali zaoberať kontrolou týchto zariadení a aby utečenci neboli odkázaní len na pomoc aktívnych dobrovoľníkov a neziskových organizácií.

„Ľudia, ktorí pomáhajú, sú presvedčení, že to robia najlepšie, ako sa len dá, ale vôbec to tak nemusí byť. Nemusíme hneď hovoriť o vyslovene kriminálnych aktivitách, ktoré sa určite dejú tiež, ale aj tí, ktorí pomáhajú, to nemusia robiť dobrým spôsobom, navyše môžu byť vyhorení, unavení. Robia tak aj veci, ktoré by v žiadnom prípade nemali robiť.“

Epilóg

V stredu 27. júla vedenie Domu pre migrantov u spasiteliek zvolalo zhromaždenie všetkých ubytovaných, na ktorom už bol prítomný aj prekladateľ. Odídenci si vypočuli oznam, ktorý im neskôr zavesili aj na nástenku.

Bolo v ňom uvedené, že od 1. augusta im nebude poskytovaná strava ani žiadna materiálna pomoc.

V kláštore môžu podľa zmlúv bývať do 31. augusta. Potom budú „niektoré zmluvy“ o ubytovaní predĺžené. Nepredĺžia sa však zmluvy 12 osobám, ktoré sú v ozname vymenované.

Ide o rodiny, ktoré komunikovali o problémoch s dobrovoľníčkami mimo zariadenia.