Hutkova rozlúčka

Je pravda, že 45 rokov nie je klasickým jubileom, ale akcia, o ktorej bude reč, si zaslúži pripomenutie aj pri takomto polokrúhlom výročí. V lete 1977 sa totiž v amfiteátri v Pezinku zišli po ročnej pauze špičky československého rocku, džezu a folku a, samozrejme, tisícky ich obdivovateľov z blízkeho i zo vzdialenejšieho okolia.

Odvážny dvanásťhodinový open air koncertný projekt Ladislava Agnesa Snopka a Pavla Boriša, ktorý mal úspešnú premiéru rok predtým, predstavoval vo vtedajšom normalizovanom Československu doslova malý zázrak. Prítomnosť množstva renomovaných muzikantov, z ktorých viacerí balansovali často na hrane zákazov činnosti, sľubovala bezprecedentnú udalosť, nesúcu v sebe explicitný étos slobody.

Predpoklady sa vrchovato naplnili: Collegium musicum s Mariánom Vargom, Vladimír Mišík a ETC…, Jaro Filip, folkrocková skupina Marsyas, Jiří Stivín, Jazz Q, Vladimír Merta, Jaroslav Hutka či Vlastimil Třešňák spolu s päťtisícovým publikom vytvorili „československý Woodstock“, ktorý sa stal jednou z najsvetlejších kapitol nezávislej kultúry sedemdesiatych rokov.

Zopakovanie podujatia v roku 1977 očakávali priaznivci kvalitnej domácej muziky s nadšenou samozrejmosťou, no organizátori i predpokladaní účinkujúci si boli vedomí novej politicko-spoločenskej situácie. Bolo pár mesiacov po Charte 77 a v hľadáčiku ŠtB sa ocitalo čoraz viac režimu nepohodlných umelcov, v súvislosti s chystaným pezinským koncertom išlo hlavne o Hutku, ktorý už mal v Čechách zákaz vystupovania. Dobrý dôvod zaspomínať si spolu s ním na „druhý Pezinok“.

„Už pri jednom z výsluchov ma upozorňovali, nech do Pezinka ani nejdem, že si ma tam postrážia, že tam pôjdem zbytočne,“ hovorí pesničkár. „Ja som sa však rozhodol ísť a s prekvapením som zistil, že nikto mi nebránil vystúpiť. Jedna verzia hovorí, že eštebáci poslali príkaz svojim slovenským kolegom, nech tam zakročia. Zrejme tam zohral úlohu slovenský nacionalizmus a slovenskí eštebáci si možno povedali, že čo nám budú z Prahy rozkazovať. Každopádne prišli do Pezinka o deň neskôr. Ako to však bolo v skutočnosti, neviem.“

Na koncerte si okrem Hutku zopakovali vlaňajšiu účasť aj Merta, Třešňák či Mišík, ktorých doplnili okrem iných napríklad Luboš Andršt s Emilom Viklickým, Rudolf Dašek, Fedor Frešo a viacerí ďalší. Paradoxne práve Hutkovo posledné vystúpenie vo svojej vlasti, z ktorej ešte v tom roku emigroval, sprevádzalo na úvod isté nedorozumenie s publikom.

„Keďže som vedel, že to je môj posledný koncert, tak som chcel zahrať svoje najzávažnejšie piesne. Lenže to zasa publikum nechcelo počúvať, chceli iné z môjho repertoáru. V jednu chvíľu skandovali: Slobodu, chceme slobodu. Až vtedy som si uvedomil, čo chcú počuť, tak som prehodil výhybku na tie najznámejšie pesničky, a to bolo správne. A ten dav si tiež zaspieval,“ spomína dnes Jaroslav Hutka, ktorý sa potom pred československé publikum vrátil na pamätnej demonštrácii na pražskej Letenskej pláni 25. novembra 1989.