Denník N

Jedni šli zo zúfalstva, iní chceli budovať komunizmus, hovorí autor knihy o komúne Interhelpo

Foto - Anasoft litera/Juraj Starovecký
Foto – Anasoft litera/Juraj Starovecký

Lukáš Onderčanin o práci na svojom dokumentárnom románe Utópia v Leninovej záhrade.

Dnes máme internet a môžeme si veľa vecí overiť. No aj tak sa nájde množstvo ľudí, ktorí sa dajú nalákať napríklad na prácu v zahraničí, kde im nakoniec zoberú doklady. Nemôžeme sa preto čudovať ľuďom, ktorým za prvej republiky povedali, že keď predajú dom, môžu ísť niekam, kde tiež získajú majetok, hovorí v súvislosti so svojou knihou Utópia v Leninovej záhrade redaktor SME a finalista ocenenia Anasoft litera Lukáš Onderčanin.

Ako vznikol nápad napísať knihu Utópia v Leninovej záhrade?

Primárnym dôvodom bolo cestovanie, pretože Kirgizsko ma zaujímalo ako krajina. Medzitým som sa dozvedel o družstve Interhelpo, ktoré tam medzi dvomi vojnami založili Čechoslováci, niečo som si o ňom prečítal a podal som si dokonca žiadosť o malý grant. Z toho nič nebolo, ale nakoniec ma na to kamaráti, s ktorými som bol v Kirgizsku, nahovorili, a tak vznikla myšlienka napísať niečo väčšie ako len obyčajnú reportáž. To sa zdalo zaujímavé aj vydavateľstvu Absynt. Interhelpo je zaujímavá téma, no dlho bola ideologicky zafarbená a v posledných desaťročiach sa už o nej ani veľa nevedelo.

Čo znamená ideologicky zafarbená? Písalo sa, že naši súdruhovia počas prvej republiky odišli do Sovietskeho zväzu pomáhať budovať komunizmus?

Boli to najmä oslavné články, ale vznikla aj veľmi dobrá odborná literatúra. Tá nie je až tak ideologicky zafarbená, ale stále to tam cítiť. Napríklad keď tam za stalinizmu zomreli desiatky ľudí, písalo sa o tom, že položili životy za budovanie socializmu. Samozrejme, pred rokom 1989 nebolo možné napísať, že ich zastrelili niekde v gulagu.

Čo všetko bolo treba na to, aby vznikla táto kniha?

Samozrejme, musel som vycestovať do Kirgizska, stretol som sa aj s poslednými žijúcimi pamätníčkami a potomkami interhelpistov. S fotografiami a dokumentmi mi pomohol aj historik Pavel Pollák, ale primárne šlo o archívnu prácu, čo je trošku rozdiel oproti novinárskej robote.

Dnes sa to zdá nepochopiteľné, ale ľudia, ktorí sa pridali k Interhelpu a odišli z domu prakticky do neznáma, museli mať silnú motiváciu. Prečo sa vôbec vydali tak ďaleko, pričom predtým museli niektorí predať všetok svoj majetok, aby sa mohli stať členmi družstva?

Pôsobilo tam viacero faktorov.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Anasoft litera

História

Knihy

Rozhovory

Kultúra

Teraz najčítanejšie