Putinova vláda slabne. Čo bude ďalej?

Autor je americký historik

Z diaľky sa zdá, že Putinova vláda slabne. S výnimkou samotného prezidenta od ľudí z ruského vedenia, napríklad od bývalého premiéra a prezidenta Dmitrija Medvedeva, pravidelne počúvame hovoriť o zmysle vojny, o katastrofálnych následkoch, ktoré čakajú Ukrajinu a Západ, a podobne. To je zaujímavé, pretože to vyzerá ako znak toho, že Putin stráca kontrolu.

Zvyčajne sa spravodajstvo o takýchto vyhláseniach zameriava na ich obsah. Keď nám Medvedev hovorí, že za vojnu môže Poľsko alebo že Ukrajina je židovské sprisahanie, alebo že ten či onen čin povedie k strašným následkom, spozornieme. Zapadá to do spravodajského cyklu organizovaného okolo strachu. Myslím si však, že hlbším príbehom je, že on a ďalší ľudia z vedenia štátu s výnimkou Putina sa cítia oprávnení robiť takéto pestré vyhlásenia. Pred vojnou ich bolo menej.

Propaganda skazy

Propaganda skazy slúži niekoľkým cieľom. Navonok preukazuje (alebo sa skôr zdá, že preukazuje) lojalitu voči Putinovi. V čase, keď Rusko prehráva vojnu, je ich najlepšou nádejou presvedčiť Západ, že Rusko je nezastaviteľné – čo v skutočnosti nie je. Rusko sa práve v tejto vojne muselo stiahnuť z veľkej časti ukrajinského územia. Jeho sily na juhu sú momentálne v nezávideniahodnej situácii. Ruské dejiny sú rovnako ako tie americké posiate vojenskými porážkami.

Propaganda skazy je zároveň rétorickou prípravou na boj o moc po páde Putina. Ak Rusko vojnu prehrá, ľudia, ktorí teraz hovoria radikálne veci, sa obránia. Ja mám tendenciu vnímať drastické proklamácie ako dôkaz toho, že dôležití Rusi (Medvedev, ale aj minister zahraničných vecí Sergej Lavrov) chápu, že Rusko môže vojny prehrávať a túto aj naozaj prehráva.

Nie som presvedčený, že Medvedev, ktorý bol roky vnímaný ako liberálna alternatíva k Putinovi, verí protiukrajinským, antisemitským, protipoľským a protizápadným nenávistným prejavom, ktoré uverejňuje na svojom kanáli na Telegrame. Vytvára si tam profil, ktorý by mohol byť užitočný po Putinovom páde (rovnako ako bol kedysi pre Putina užitočný jeho profil technokrata). Lavrovov posledný výbuch vo mne zanechal podobný pocit: minister nechce vynechať oslavy zverstva, ale v skutočnosti mu to nedáva zmysel. Jeho nedávne tvrdenie, že Rusko musí anektovať akékoľvek územie, z ktorého by sa k Rusku mohla dostať akákoľvek zbraň, znamená, že Rusko musí pokračovať v expanzii, kým neovládne celý povrch zeme.

Príprava na nezávislosť?

Ďalším zaujímavým príkladom je Ramzan Kadyrov, ktorý odvtedy, čo pomohol Putinovi vyhrať druhú čečenskú vojnu, vedie Čečensko ako svoju osobnú satrapiu. Kadyrov velí akejsi osobnej ozbrojenej stráži, ktorá sa objavuje po boku ruskej armády v jej zahraničných vojnách.

Na Ukrajine Kadyrov hovoril o potrebe dobyť Kyjev, no potom sa zdalo, že váha riskovať životy svojich mužov pre menej prestížne ciele, ktoré má momentálne ruská ofenzíva k dispozícii. Podľa ruských štatistík patria čečenské obete medzi najnižšie zo všetkých regiónov, čo je vzhľadom na prítomnosť špecificky čečenských síl na Ukrajine zvláštne. Z hľadiska Kadyrovových vlastných záujmov by to však dávalo zmysel. Jeho muži musia byť prítomní na Ukrajine, pretože zatiaľ musí pôsobiť lojálne. Pre neho je však dôležitejšie, aby boli k dispozícii pre budúci boj o moc v postputinovskom Rusku.

Zdá sa, že jeho myseľ je zameraná na budúcnosť. Kadyrov v súčasnosti navrhuje, aby Rusko umiestnilo v Čečensku systémy protivzdušnej obrany. Jeho odôvodnenie znie, že Ukrajina by mohla zaútočiť na Čečensko, čo neznie vôbec dôveryhodne. Oznámil tiež, že nový prápor vytvorený na boj na Ukrajine zostane namiesto toho v Čečensku. Aj to znie skôr tak, že sa pripravuje na postputinovské Rusko, v ktorom by si Čečensko nárokovalo nezávislosť.

Žiadna svetová trieda

Ďalším znakom Putinovej slabosti je samotná armáda. Z vojenského hľadiska sa dá dohadovať o tom, či Rusko vyhráva alebo prehráva, ale samotná armáda je zdrojom Putinovej politickej sily. Tvrdenie o jej večnej neporaziteľnosti je konzistentným prvkom Putinovej vlastnej propagandy.

Rusi by si mohli myslieť, že Rusko vojnu vyhráva, ale tam vonku v reálnom svete, na ukrajinskom území, ruská armáda utrpela ľudské i materiálne straty, ktoré ohrozujú jej integritu ako inštitúcie, nehovoriac o jej schopnosti plniť mnohé ďalšie misie mimo Ukrajiny.

Sankcie to len zhoršujú. Armáda, ktorá v Teheráne hľadá drony postavené na západnej technológii, nie je armádou svetovej triedy. Lenže práve to Rusko robí. Putin môže prežiť, aj keď armáda nebude silná. Ale v určitom bode to, že nie je silná, spôsobí, že tak aj prestane vyzerať. A Putinova moc je založená na obraze. Tým, že sa rozhodol bojovať v skutočnej vojne, urobil z ilúzie rukojemníka realitu.

Ruská armáda tiež utrpela strašné ľudské straty, čo je ďalší znak Putinovej slabosti. Ruský štát nie je pripravený na vojnu tohto typu. Na povrchu vyzerá fašisticky, no chýba mu fašistická schopnosť totálnej vojny. Jeho každodenná moc vyplýva z demobilizácie, nie z mobilizácie jeho obyvateľstva. Starý komunistický vtip znel „My sa tvárime, že pracujeme, a oni sa tvária, že nám platia“. V Rusku je dnes realitou skôr veta „Vy predstierate, že vyhrávate vojnu, my predstierame, že prejavujeme nadšenie“.

Obvinia len jeho

Zdá sa, že Putin sa bojí, že všeobecná mobilizácia by zničila jeho popularitu a zvrhla jeho režim. Dramatická rétorika v ruskej televízii a na telegramových kanáloch ruských lídrov je teda skôr náhradou než dôkazom národného konsenzu o vojne. Pokiaľ každý hovorí nacionalistické veci, zachováva sa určitá rovnováha. Ale to znamená, že každý blafuje všetkých ostatných.

Rovnováhu, ktorá drží Putina pri moci – nadvláda nad súpermi, mierna podpora obyvateľstva, integrita armády –, spochybňuje realita nepredvídateľnej a nákladnej vojny. Putin bol dobrý v tom, že okolo seba vytváral hmlu. Teraz sa však sám zdá stratený vo vojnovej hmle.

Nikto nevie povedať, čo sa presne deje vo vnútri Kremľa. Zdá sa však, že všeobecný problém je jasný. Pasca, ktorú na Putina nastražili (chtiac či nechtiac, vedome či nevedome) súperi, verejnosť a armáda, vyzerá takto: všetci s vami budeme súhlasiť, že vojnu vyhrávame – a ak Rusko prehrá, nebudeme mať nikoho iného, koho by sme obviňovali. To všetko je dosť vágne, napoly nevypovedané, zahmlené emóciami, vytesnené tabu a strachom. Ale to je všeobecný obraz. V základoch si pascu nastražil sám Putin.

Trpezlivosť a pevnosť

Nikto nedokáže povedať, ako sa moc v Rusku zmení, ani aká bude ďalšia etapa Putinovej vlády. Osobne si nemyslím, že oslabenie Putinovej vlády musí viesť k dramatickým scenárom prevratu, ktoré si ľudia predstavovali na začiatku vojny (aj keď sú možné, ak Putin nechá vojnu pokračovať príliš dlho). Nepredpokladám ani, že príde moment, keď sa Putin rozhodne, že ho má zachrániť niečo drastické na bojisku. Znamenalo by to otvorené priznanie porážky, ktorej sa musí vyhnúť. Namiesto toho očakávam niečo oveľa banálnejšie: že Putinov hlas bude s pokračovaním vojny znamenať čoraz menej a že sa v určitom bode bude musieť rozhodnúť, či mu jeho presadzovanie stojí za to, aby riskoval svoju pozíciu.

Vojna je pokračovaním politiky inými prostriedkami. Túto vojnu a jej zverstvá si vybral sám Putin. Aby sa vojna skončila, musí cítiť, že sa okolo neho mení politika. A tak aby sa vojna skončila, musí Ukrajina vyhrať. Pre Západ to znamená trpezlivosť a pevnosť a dôsledné dodávky zbraní, ktoré Ukrajina potrebuje.

Článok zo stránky substack.com uverejňujeme s autorovým súhlasom