Keď zaschne atrament

Neviem, či je tento spôsob leta zvláštny. Ak je, nemá pôvaby Vančurovho ani Menzlovho Rozmarného leta s nešikovnou láskou, strelnicou, trojicou starších pánov a častým dažďom. Je sucho, hrozia požiare, klimatickú krízu začína byť vidieť, covid tu stále ešte je, energie zdraželi a v susednej krajine je skutočná vojna.

Pár sto metrov od nášho domu pri Dunaji bola na hranici železná opona. Tridsať rokov po jej páde som si na jednom pozemku zapichol do nohy kus hrdzavého ostnatého drôtu. Cholera! (priniesli ju z Perzie ruskí vojaci budúceho víťaza od Világoša). Pozemok kedysi patril usilovnému pohraničníkovi. Hnusná dvojtisícročná hranica.

Európan vie, že západná je pri Atlantiku na konci zeme, Fim da tierra, južná pri ostrove Lampedusa, severná tam, kde je aj cez noc svetlo, ale kde je východná? Ako stredoškolák som v lete brigádoval na reštaurovaní klariského kostola. Reštaurátor pán Leixner si na vrchole veže zapálil cigaretu. Vedel som, že bude nasledovať sentencia. „Vžívám se do role císaře Maxmiliána II. po korunovaci za uherského krále, to bylo ovšem na věži chrámu svatého Martina. Ten vůl civěl na tu jihovýchodní pustu, které už hodinu kraloval a řekli mu: zde začína Orient, Výsosti.“

Po tristných skúsenostiach s krížovými výpravami bola Európa opatrná. Pri katastrofálnych porážkach pri Varne a Moháči médiá neboli, takže sa o nich veľa nevedelo. Zlom prinieslo až 19. storočie. Osmanské vraždenie Grékov vyvolalo vlnu emócií, lord Byron vyzbrojil loď, maliar Delacroix namaľoval obraz Vraždenie na ostrove Chiu a vrchol európskej solidarity vyvolala brutálna porážka maďarskej revolúcie v roku 1849 pri Világoši ruskou armádou.

Jedinú nejasnú východnú hranicu kontinentu treba pomenovať. Ani slovenský Daniel Krman putujúci k Poltave za švédskym kráľom Karolom XII. netušil, kde je hranica Ukrajiny a kde sa začína ruská ríša, aj bývalý indický miestokráľ lord Curzon si hranicu medzi Európu a tým ostatným skôr vymyslel v štýle londýnskeho kreslenia hraníc. Dokonca ani páter Tiso pri návšteve hrdinskej a veľmi Rýchlej divízie netušil, kde práve je. Bolo to dojemné, na blatníku auta mal slovenskú vlajku, vlastne tú ruskú, ktorú dodnes považujeme za svoju aj my.

Ešte dobre, že Ukrajinci vedia, kam by chceli patriť, a že si to uvedomujú aj mnohí európski politici cestujúci do Kyjiva (dress code: free) vlakom. Dúfajme, že budú vytrvalí, lebo veď ide zima a bude draho. Aby sa neopakovalo, čo už bolo. Ešte nedoznela občianska vojna a nezaschol atrament na zmluve z Rapalla a už sa so Sovietskym Ruskom začalo obchodovať.