Ahoj, Juraj
Priatelia, hudobníci a spisovatelia spomínajú na Juraja Kušnierika.
Vladimír Michal
Jurajko. Pán Boh si ťa povolal k sebe príliš skoro. Nečakane. Chýbaš mi. Chýbaš nám. Učíme sa žiť s obrovskou dierou v základoch našich životov.
Daniel Baláž
Jurajova smrť je strašná najmä pre jeho rodinu, priateľov, ale je aj nevyčísliteľnou stratou pre ľudí, ktorí tu píšu, hrajú, vystavujú, tvoria. To zvedavé dobráčisko chcelo byť úplne pri všetkom a všade, počuť to, vidieť, čítať a následne podať správu, zväčša oslavnú, pochvalnú. Viackrát som sa ho ľahko, konverzačne pýtal, ako to môže, dnes tam, zajtra zasa úplne inde, prakticky stále niekde, no táto vyčerpávajúca misia ho skutočne bavila, možno najviac zo všetkého. Netuším kto to bude robiť po ňom. Myslím, že nikto.
Michal Kaščák
„No ako, Miško?“ Tak sa začínali naše stretnutia s Ďurom Kušnierikom, ktorého som z nepochopiteľných dôvodov volal Jürgen. Široký úsmev večného chlapca vo veľkom tele k tomu a svet bol krajším miestom. Tá ohromná chuť žiť a vidieť všetko z lepšej stránky…
Pamätám si, ako sme sa doňho všetci vždy navážali, prečo píše len láskavé recenzie… V tej láskavosti bolo však niečo silné, niečo, čo ju odlišovalo od iných ľudí – Ďuro bol totiž jeden z najzásadovejších ľudí, akých som stretol. Miloval slobodu a vedel sa za ňu biť. A, samozrejme, miloval hudbu. Málo ľudí to vie, ale Kušňo, ako sme ho tiež volali, ovplyvnil Pohodu zásadným spôsobom. Preberali sme kapely, ale preberali sme aj ostatné veci okolo festivalu. Mal svoju scénu, o ktorú sa staral s takou láskou, že u neho v zákulisí vždy panovala radosť a skutočná pohoda. Aký bol vždy rozkošný v našom festivalovom tričku – sťažoval sa, že nemáme veľkosti pre správnych chlapov, ale aj tak ho hrdo nosil…
Bol to aj môj šéf, keď som písaval do .týždňa, mal ma na starosti – nezávideniahodná situácia, s termínmi mám problém, ak by nebol adresátom on, nedokázal by som to robiť. Prvýkrát videl našu skupinu v roku 1986 na Mladej garde. Vtedy sme sa ešte nepoznali, ale mali sme to šťastie, že sa neskôr naše cesty stretli. Mať za priateľa Ďura Kušnierika je totiž obrovský dar, sme šťastní ľudia, že sme ho mohli poznať. O tom, že zomrel, sme sa dozvedeli počas koncertu v Žiline. Dohrali sme, ale šlo to ťažko. Keď sme to povedali ľuďom na koncerte, začali mu tlieskať, bol to spontánny silný potlesk pre človeka, ktorý pre hudbu na Slovensku urobil veľmi veľa, bol v tom rešpekt, ale verím, že v tom potlesku bolo aj veľa lásky… slovenská hudba má v nebi toho najlepšieho veľvyslanca…
Keď sme sa po našich stretnutiach lúčili, vždy sme končili vetou „kráčame ďalej svojou cestou“. Je to jeho veta, je to povzbudenie, je to odhodlanie, ani nemohol vedieť, ako mi pomáhala. „No ako, Miško?“ Smutno, Jürgen, veľmi smutno. Kráčame ďalej svojou cestou… Ty nám na tej našej budeš veľmi chýbať.
Martin Shooty Šútovec
Mal som zábavu z toho, ako o všetkom písal, že je to „výborné“, ako sa rád vyjadroval v majestátnom pluráli o veciach, že ich máme radi, chodíme tam a sú to naši kamaráti. Nikdy som nechápal to jeho nadšenie pre všetko, ako aj zhovievavosť k všelijakým diletantom, nad ktorými by ostatní mávli rukou.
Dnes mi je jasné, že táto jeho dobrota bola úplne naozajstná a bude tu veľmi chýbať. Neviem si predstaviť, koľko ľudí osobne povzbudil a dal im pocit, že to, čo robia, má zmysel a je to správne. Musia ich byť tisíce.
Vlastne o nikom inom takom ani neviem.
Celkom sme si na to všetci zvykli, že je tu niekto, kto tú našu bačorinu frustrácie neustále prekysličuje svojím neznesiteľným optimizmom. A že to zvládal nadľudsky.
Nedalo sa nemať ho rád, to jednoducho nešlo.
Kultúra prišla o človeka, ktorý čo od kultúry dostával, jej naplno opätovával. Jeho kamoši a blízki o dobráckeho medveďa, s ktorým bola radosť rozprávať sa o čomkoľvek.
Už nikdy neuvidím tú veľkú siluetu v dave na koncerte, či radostne si vykračujúc v nadrozmernej mikine a s taškou s knihami a časopismi, čo skoro nikto nečíta, po trase Palisády – Kozia – Panenská. Nebudem ten hlas počuť z rádia, nadšene rozprávajúc o literatúre a hudbe kdesi z okraja. Nebude sedieť za tým debilným stolíkom zo šijacieho stroja u Bena.
Vôbec si to neviem predstaviť.
Málokto mi hovoril „Ahoj, Martin“.
Tak ahoj, Juraj.
Daniel Pastirčák
Je večer. Myslím na nemocničnú izbu v Reykjavíku, na posteľ, spleť hadičiek, Jurajovu otvorenú hruď. Predstavujem si ten moment, keď do izby vkročí Natálka a Lenka. Hoci som na duchovných cvičeniach, porušujem ticho, zapínam počítač, sťahujem poštu. Čítam, čo som sa chcel dočítať. Zuzanka Mojžišová oznamuje prvé víťazstvo: Keď prišli, Juraj mal oči otvorené, znížili mu dávku liekov, keď sa s ním rozprávali, mimicky reagoval, dokonca aj chcel niečo povedať, ale sestrička mu to potom zakázala – pre hadičky. Úsmev, podvihnuté obočie.
Je ráno. Otváram dvere kláštora, vstupujem do rannými lúčmi prežiarenej záhrady. Hoci sú duchovné cvičenia, telefonujem. Dostal som niekoľko naliehavých esemesiek od Jarky. Je obsadené. Na strome šantia veveričky. Naháňajú sa ako divé. Priblížim sa až k nim, mohol by som na ne siahnuť. Veverička sa nebojí. Pozerá na mňa drzo ako naša mačka – akoby sa mi vysmievala. Ozve sa telefón: „Tak už to vieš.“ „Neviem! Čo mám vedieť, Jarka?“ pýtam sa, hoci tuším, že to nechcem vedieť. „Vieš to! Dostal si esemesku.“ Tak veľmi mi to nechce povedať. „Juraj zomrel.“ Ticho, prázdno, svetlo sa vytratilo z listov. Už vidím ten sivý dážď, ktorým budem v nedeľu ráno kráčať do a4, do kaplnky, na bohoslužby, na ktoré Juraj už nikdy nepríde.
Bol si však tam, Juraj, tak ako nikdy predtým. Všetko, kým si bol – teda vlastne –, to, kým navždy si, nás spojilo láskou, hoci bolo ťažké otvoriť ústa a prehovoriť. Zuzanka sa modlila: Hnevám sa na teba, Bože. Na koho sa hnevať? Na Boha? Na život? Na osud? Na tvoje slabé srdce? Na Island – tvoju osudovú lásku, ktorá si ťa zobrala? Nehnevám sa, cítim iba smútok – smútok a vďaku. Vďaku ako dúhu na závoji dažďa. Vďaku za život, ktorý sa vydaril. Zlomenú radosť nad dobrom, ktoré sa zavŕšilo v jednom jedinečnom osude.
Doma ťa stretám znova, a to nie len v živých spomienkach, je ťa plný internet. Odišiel si, no vraciaš sa nám po toľkých cestách, hovoríš k nám v slovách z toľkých úst. Dobrota tvojho života vyvolala ozvenu mnohých hlasov. Nie je medzi nami veľa ľudí, po ktorých by zostalo toľko prázdna. Tí, čo nás najviac obdarovali životom, nás najviac ochudobnia smrťou.
Prešibane si si to vymyslel. Odísť na ostrov a tam si umrieť? To sa kamarátom nerobí. Nedovolil si nám prísť, pohliadnuť ti do tváre, chytiť ťa za ruku. Ak by som bol mohol, chcel by som ti, Juraj, skôr než odídeš, povedať toto: Bez teba by som nemohol byť tým, kým som. Bol si mojím mladším bratom. Aj vo chvíľach hlbokého osamotenia som vedel, že kdesi tu neďaleko bije srdce človeka, ktoré živí rovnaká vášeň ako moja. Túžba byť mostom. Zjednocovať, čo je rozdelené: vieru s pochybnosťou, nádej evanjelia s kultúrou súčasného sveta. Spája nás spoločný údel – konzervatívci v nás videli liberálov a liberáli konzervatívcov. Keď sa pozriem naspäť cez priepasť rokov, nenachádzam miesto, kde by si nebol. Radio Ragtime – „Lórien – miesto pre tých, ktorí hľadajú niečo iné“ – bol si tam. Pohodové bohoslužby – bol si tam. Tvoj široký úsmev tie bohoslužby otváral ako pomyselná opona. Keď som sa rozhodoval pre dobrodružstvo Kaplnky, ty jediný si hneď od začiatku povedal: budem pri tom s tebou. A bol si. Spolu sme spájali posvätné s profánnym, kaplnku priniesli medzi čierne steny alternatívneho klubu. Si bratom mojej viery. Občas sme sa sporili, no vždy sme pri tom boli zajedno. Lebo ty si taký človek, aj keď si povieš svoje, tým, ako to povieš, toho druhého nevylúčiš. Preto patríš toľkým, tak odlišným ľuďom.
Tvoje telo zhorelo na Islande, vraciaš nám iba popol v čiernej urne. Nehnevám sa, i teraz, keď píšem tieto riadky, hoci stále prší, cítim zmierenie. Moje nebo sa rozšírilo o tvoje veľké srdce, odteraz má pre mňa nebo tvoj dobrácky úsmev.
Pamätáš sa, ako si krútil hlavou, keď som citoval záhadnú vetu od Simone Weilovej: Modliť sa je ako umieranie. Nemal si veľa pochopenia pre moju záľubu v temných textoch mystikov. Dnes to vieš lepšie ako ja: „Modliť sa je ako umieranie.“ Každé ráno, keď vstúpim na to podivné miesto, miesto začiatku a konca, miesto, kde začiatok a koniec sú jedno vo večnej prítomnosti, budeš tam. A ja tam budem s tebou.
Veronika Šikulová
Nepoznala som nikoho takého, ako bol Juraj Kušnierik. S chuťou stretávať sa, hovoriť o veciach so živým záujmom, čítať, počúvať, nemávnuť rukou. Stretla som ho všade. Na Pohode, na literárnych akciách, koncertoch, v kníhkupectve, v kaviarni, zhovárali sme sa spolu v rozhlase, v knižnici, na pódiách. Zavše ma priviedol do pomykova: čo sa ten Juraj stále teší? Z čoho sa stále raduje? Zo stretnutia, z knižky, z hudby. Zavše som mu závidela.
Raz v noci ma viezol domov z rozhlasu. Zhovárali sme sa o viere aj o smrti. Závidela som mu samozrejmosť a istotu, s akou hovoril trebárs o posledných veciach. O tom, ako treba život žiť a nebáť sa, aj ako je na svete pekne a že Boh to dobre vymyslel.
Takých Kušnierikov by sme potrebovali viac. Jeho záujem o svet a tá radosť neboli falošné, boli bez jediného falošného tónu. V tom spočívala jeho naozajstnosť a pravdivosť.
Keď som sa dozvedela, že zomrel, napadla mi stará ruská legenda o Dankovi. Viedol ľudí, čo mu neverili, aj sa hnevali, a keď prišla tma, vybral si srdce a svietil im na cestu. Aj Jurajovo srdce svietilo, preto bolo pri ňom dobre.
Juraj, hovoril si, že pán Boh to s nami myslí vážne a má to premyslené. Ja som ti vravela, že zavše akoby sa pomýlil. Od piatka sa snažím nemudrovať a veriť tomu, čo si povedal. Nech ti je zem ľahká.
Marián Varga
Ešte celkom nedávno mi podával ruku, aby mi pomohol na pódium, pretože Juraj bol, na rozdiel odo mňa, ten pevný a spoľahlivý, o koho sa dalo s istotou oprieť. Nie raz som jeho ponúkanú ruku rád prijal. Najmä preto, že bol vždy rovný, ale aj vyrovnaný, optimistický a najmä pozitívny človek, ktorého bolo ťažké nemať rád. Skrátka, bolo príjemné pohybovať sa v akčnom rádiu jeho srdečnosti.
Raz mi povedal, že keby stratil vieru v Boha, zrútil by sa mu svet. Viera bola jeho elektrárňou pozitívneho myslenia, jej absencia, naopak, nám pochybujúcim vždy riadne komplikuje životy a rúca svety. Viem, že ju nestratil ani pri svojej poslednej ceste do Reykjavíku, avšak mal to byť celkom iný príbeh. Je mi to veľmi ľúto, milý Juraj.
Peter Zajac
Je vždy zlé, keď kosí smrť. Ale najhoršie je, keď kosí okolo päťdesiatky. Lebo vtedy už má človek za sebou toľko, aby sme mohli povedať, kým a čím bol, a pred sebou toľko, aby sme vedeli, alebo aspoň tušili, kým a čím sa ešte mohol stať. Pri Jurajovi to bolo jasné. Chcel byť človekom kultúry a stal sa ním. Bola preňho samozrejmá ako vzduch a voda. Prijímal ju a šíril ďalej. Ďurovým Kušnierikovým vnútorným centrom bola hudba a literatúra. Uvádzal ju, písal o nej, diskutoval o nej s druhými. Pohyboval sa však po šíriacej sa špirále, ako prieskumník.
Jeho hnacím motorom bola prezviedavosť. Ale predovšetkým mal rád čistý, priezračný vzduch. V sebe a okolo seba. Bol, keď už musím použiť minulý čas, vzácnym ľudským druhom homo kulturiensis.
Laco Kerata
Juraja som stretával v rozhlase. Vždy večer v stredu. Ja som zvyčajne odchádzal, on prichádzal s hosťom do svojej relácie. Do dvojhodinového programu Slová_FM ma raz pozval. Páčila sa mu vtedy moja čerstvá kniha Ešte som tu a zostanem. Nevedel som si predstaviť, o čom celé dve hodiny budeme diškurovať. Juraj bol ako vždy v pohodovej nálade. Ani ja som zrazu nemal trému. Ani chvíľu sme sa nedohovárali, akých tém sa dotkneme. Keď sa spustila červená, naraz som rozprával o svojom detstve. Juraj kládol veľmi nenápadné otázky. Občas sme si urobili prestávku a Juraj veľmi presne opísal skupinu, speváka, žáner hudby, ktorá nakrátko prerušila náš rozhovor. Obdivuhodný prehľad. Už dávno som sa tak dobre s niekým neporozprával o divadle, herectve. Vyjadroval som svoje veľmi osobné predstavy o dramatickej tvorbe, písaní poviedok a románov. Pred mikrofónom Juraj vytvoril takú náladu, že som prvýkrát verejne, do éteru priznal, že som svoju knihu napísal najmä preto, že sa bojím svojej konečnosti.
Juraj, teraz súkam tieto riadky, lebo myslím na teba. Aj keď v podstate hovorím stále o sebe. Ale tvoj spôsob moderovania relácie bol taký, že by mi bolo hlúpe hovoriť neúprimne, všeobecne, vyhýbavo. Bol to tvoj novinársky talent, ktorým si z každého z nás vždy vytiahol podstatu. Dve hodiny nášho spoločného rozhlasového predstavenia ubehli neuveriteľne rýchlo.
Juraj, chcel by som teraz napísať román Chýbaš tu, aj keď si zostal a venovať ho tebe. Ale isto by nebol ani zďaleka taký obsažný ako tvoj život.
Monika Kompaníková
Jurajkovo srdce boj nezvládlo, to bola posledná správa z Islandu. Jurajkovo srdce bolo nesmierne veľké, silné a prajné, nebola v ňom žiadna zášť ani závisť a je pre nás pre všetkých, čo sme s ním pracovali, stretávali sa, nepochopiteľné, že už nebije. Nepoznám iného človeka, ktorý by bol taký aktívny a činorodý, vďaka ktorému vzniklo alebo fungovalo toľko vecí – od Artfora cez Pohodu, .týždeň, Rádio_FM, všetky možné podujatia, ktoré spoluorganizoval a moderoval, knihy, ktoré vďaka jeho pomoci a podpore vyšli, bol nejako namočený vo všetkom tom najlepšom, čo sme ostatné roky v Bratislave aj mimo nej zažívali.
Sedím v Artfore na jeho stoličke, pokračujem v tom, čo on začal, a nie som schopná v tejto chvíli spracovať fakt, že sa s Jurajom už nestretneme – ani pri knihách, ani na koncerte, ani v rádiu, nikde, a že nebudem mať komu volať, keď budem mať pochybnosti alebo strach – tak ako som to robila. Lebo Jurajko bol studnica optimizmu a dobrej nálady. Dobrý veľký človek.
Marek Vadas
„Naozaj sa ti to všetko páči?“ Odpoveďou je Jurajov úsmev. Mapoval celé kultúrne dianie, stíhal písať články o matematike aj hokeji i recenzie o knihách. Pamätám sa len na tie pochvalné a iné asi ani neboli. Nadšene sa vrhal do každej témy, zaujímalo ho všetko, čo sa dialo. V prostredí apatie a pasivity bol jednou z výnimiek. Neušiel mu žiaden podstatný koncert, kniha, CD. So zápalom sa vrhal do najrôznejších tém. Objavoval pre seba aj nás nové veci. Svojím nadšením nás presviedčal, že svet je ohromné miesto na spoznávanie a uvažovanie, že je radosť mať možnosť byť medzi ľuďmi.
Katarína Kucbelová
Juraj bol láskavý a milý človek. Pre trudnomyseľné typy ako ja oplýval nepochopiteľnou schopnosťou vytvárať radosť a pohodu. Ďakujeme, Juraj.
Ivan Štrpka
Vždy som ho stretal rád. Kdekoľvek. Bol na slovenskej scéne taký vzácny a neúnavný kultúrny publicista, prekypujúci záujmom aj entuziazmom skutočného milovníka a šíriteľa súčasného umenia. Písal, informoval, rozprával predovšetkým o tom, čo mal neskrývane rád: o takej hudbe, filme, divadle,výtvarníctve – na moju radosť – aj o takej literatúre.
Aj o aktuálnych problémoch kultúry, o vratkom stave našej ľudskosti. Bol vášnivý čitateľ, hľadač živých kníh. Stúpenec alternatívy, verný „parťák“ Stoky, fanúšik Deža Ursinyho aj Islandu. Priateľský, slušný, otvorený, empatický veľký chalan.
Myslím, že naše hodnoty, naše odmietania aj naše úsmevy sa dobre znášali. Patril k môjmu vnútornému mestu. Stretával som ho tam rád. Lúčili sme sa vždy tým istým stručným: „Pokračujeme! Ideme ďalej vlastnou cestou!“ A to nám, Juraj, stále zostáva. To platí.
Peter Krištúfek
Zdá sa, že tento rok odchádzajú dobrí ľudia. Slovenský kultúrny svet akosi osirieva. Smutná správa o tom, že Jurajovi Kušnierikovi stíchlo srdce na milovanom Islande, ma v piatok večer zasiahla hlbšie, než som si bol ochotný pripustiť. Mal som rád jeho uvoľnený a prirodzený štýl moderovania i písania, aj jeho názory. Dobre sa s ním dalo porozprávať, bol veľmi priateľský a spoločenský. Prišlo to náhle a nečakane, a Juraj tu už nie je. Bez neho už nebude kompletný časopis .týždeň, kníhkupectvo Artforum, dokonca ani festival Pohoda. Listujem si v jeho knihe Hudba ostrova, predstavujem si jeho posledné myšlienky na Islande a je mi z toho smutno.
Okrem rôznych vecí, ktoré som na ňom obdivoval, mal Juraj navyše ešte jeden mimoriadne vzácny dar: dokázal prekonať večné slovenské „skupinkovanie“, tie naše neschodné vrchy a vnútorné „dedinky v údolí“, do ktorých sa tak radi uchyľujeme (a všetkých, čo nie sú „naši“, s chuťou popierame a spochybňujeme) – a úspešne prepájal rozmanité oblasti literatúry a hudby. Bol tolerantný, otvorený a slobodný. Nielen za to mu patrí veľká vďaka a práve preto sa pripojil k nenahraditeľným ľuďom, ako Kornel Földvári. Nech im je tam niekde ďaleko spolu dobre.
Saša Salmela
Juraj, ako slovami opísať smútok, ktorý je biely a nemý. Spomienky na teba sa v tom tichu nestratia, tie nám ani smrť nezoberie, ale chýbať budeš všetkým, všade. Odpočívaj v bielej.
Viliam Klimáček
Juraj bol noblesný človek. Dokázal zasvätene hovoriť o milovaných knihách, zaujímavých filmoch, silnej hudbe a najmä ich rád približoval ostatným. V tomto divnom čase divného sveta nám jeho nákazlivá radosť z duchovných hodnôt bude veľmi chýbať.
Lucia Piussi
Nemôžem uveriť, že Ďuro Kušnierik zomrel. Ten hlučný, veselý človek, čo každú miestnosť ovládol dunivou radosťou, ten, čo všetkých ničil zdravím, energiou, chuťou do práce a pôžitkárskym rozprávačstvom. Človek, ktorého ste museli mať radi, aj keď ste sa s ním hádali. Kušnierik, večný zmierovateľ všetkých so všetkými a zároveň zásadový zástanca princípov, ktoré stoja nad nami. Kamarát v najlepšej nálade, najlepšej sile, v najlepších rokoch. Je to nepredstaviteľné. Čo nám tým chce osud podsúvať? Aké odkazy? Jeho zmierlivá povaha, nasvietená zrazu celkom iným svetlom, hovorí jasnou rečou: Buďme k sebe dobrí, sme tu iba chvíľu.
V celospoločensky dôležitých sporoch nebude teraz nikto, kto by ho zastúpil. A v našich vlastných, súkromných dišputách nebude nikto, kto by nás hneval iba tým, že v ľuďoch vidí len to dobré.
Ján Štrasser
V Jurajovej spoločnosti mi vždy bolo príjemne. Keď sme sa stretli, prvé zaznelo: Čo si čítal? Čo čítaš? Čo budeš čítať? Naposledy pred mesiacom, keď v Žiline v Nadácii Polis moderoval besedu s Martinom C. Putnom a so mnou. Po besede ma viezol domov do Bratislavy a mali sme pre seba celé dve hodiny dobrej debaty, čo by sa nám v hektickej Bratislave podarilo len ťažko.
Juraj bol kultúrny amateur v pravom zmysle toho francúzskeho slova – milovník. Milovníci majú veľké srdcia. Veľké srdcia sú zrejme krehkejšie a ohrozenejšie ako malé. Toto malo ešte biť. Bolí to.
Daniel Hevier
Prvý raz som ho videl za pultom prvého, starého Artfora. Predával knihy, nosil knihy, zanietene hovoril o knihách. Potom sme sa stretali v redakciách, rozhlase, na festivaloch, v divadlách… Bol mojím hosťom v mojom programe a ja som bol jeho hosťom v jeho programoch. Vždy, keď som v rozhlase natrafil na jeho Slová FM, už som nevypol. Jeho hlboký barytón upokojoval, jeho rozhľad inšpiroval. Keď mi nejakú hudbu odporučil Juro, bral som to ako spoľahlivý tip. Pre .týždeň, ktorého bol spoluzakladateľom, som písaval články o literatúre. Rozprávali sme sa o literatúre, hudbe, politike, ale aj o Bohu, viere, smrti. Juraj Kušnierik zomrel na Islande, ktorý tak miloval. Odpočívaj v pokoji, kamarát!
Petr Minařík
Pred necelým rokom sme sa videli naposledy, bolo to na pohrebe Lenky Zogatovej, spoločne s ďalšími bratislavskými priateľmi jej zorganizoval slovenskú rozlúčku z hudobných kapiel, ktoré mala najradšej, ktoré sama pomáhala „stavať“. Bolo to dojemné stretnutie ľudí, ktorých Lenka spájala, podobným „spájateľom“ bol aj Juraj Kušnierik.
Netreba byť poverčivým, aby človeku niečo nehralo, keď sa v piatok trinásteho dozviete, že blízky človek zomrel v islandskej nemocnici, na ostrove, ktorý bezo zvyšku miloval, bohato stačí veriť, že aj tie najsmutnejšie udalosti majú svoj zmysel. Život Juraja Kušnierika zmysel mal.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.
