Arpád Soltész: Štrnásťročný človek môže ísť do väzenia a my mu neveríme, že si poradí s románom?

Pre každého iného autora či autorku by to bola pocta, on sa z nominácie na Anasoft literu netešil. V súvislosti s dianím okolo knihy Táto izba sa nedá zjesť od Nicol Hochholczerovej sa nakoniec nominácie v najprestížnejšej domácej literárnej cene vzdal.

Arpád Soltész je známy ako nekonformný politický komentátor, v posledných piatich rokoch sa však presadil aj ako knižný autor. Z jeho románov Mäso, Sviňa, Hnev a Zlodej sa stali bestsellery.

V rozhovore vysvetľuje:

• čo preňho znamená literatúra;
• prečo sa necíti byť spisovateľom;
• ako vníma svoju knižnú kariéru;
• čo si myslí o cene Anasoft litera a prečo ho nepotešila nominácia;
• čo ho nahnevalo v dianí okolo knihy Táto izba sa nedá zjesť.

Ako vnímate literatúru? Je pre vás dôležitá?

Odjakživa. Odkedy som sa naučil čítať. Bol som netypické dieťa a dnes nemôžem spomínať na to, ako som vonku kopal do lopty, pretože som to nerobil. Každý piatok som išiel do knižnice, päť kníh som vrátil a päť som si požičal. V budove, kde bola vtedy krajská knižnica v Košiciach, bolo aj kino Slovan a vždy, keď som išiel na nejaký film, vošiel som aj do knižnice. Používal som na to babičkin čitateľský preukaz. Najprv ma prihlásili do knižnice pre deti a mládež, ale hneď pri prvej návšteve ma otočili od pultu, na ktorom údajne neboli knihy pre moju vekovú kategóriu. Tak som im preukaz vrátil s tým, že tam teda chodiť nebudem. Babička ma potom zobrala, povedala, že som jej vnuk a že budem chodiť na jej preukaz. A takto som strávil celé moje detstvo. Prečítal som zhruba päť kníh do týždňa.

Prečo je čítanie pre vás dôležité?

Je to ako hovoriť o tom, prečo je pre mňa dôležitý vzduch. Svoj život si neviem predstaviť bez kníh a čítania. Vždy som do kníh unikal. Ak to poviem nadnesene, knihy sú dverami do iného vesmíru, kam môžem pred všetkým uniknúť. Nečítam veľmi rýchlo, do knihy sa naozaj zahĺbim. Keď čítam a niekto odo mňa niečo chce, vyžaduje si to fyzický kontakt. Nestačí na mňa prehovoriť, musíte do mňa drgnúť, aby som sa vrátil do reality.

O ktorom type kníh hovoríme?

Paradoxne takmer vôbec nečítam žáner, ktorý píšem. Moje knihy sa nedajú jasne žánrovo zaradiť, ale povedzme, že je to oblasť kriminálnej literatúry alebo trileru. Čítam aj to, ale veľmi zriedka a výberovo. A od autorov, ktorí vedia, o čom píšu – veľmi dobrý príklad je Frederick Forsyth. Môj dominantný žáner, ktorý naozaj čítam rád, je sci-fi a fantasy. Štandardná beletria hlavného prúdu väčšinou reflektuje to, čo bolo alebo čo sa aktuálne deje v spoločnosti. Dobrá sci-fi otvára témy budúcnosti, výzvy, ktoré nás čakajú. To ma na tom baví. Sú to autori ako William Gibson, Greg Bear, Dan Simmons, Neal Stephenson. A mnohí ďalší, ktorí píšu veľmi provokatívnu literatúru, otvárajúcu morálne či etické dilemy zajtrajška.

A z domácej tvorby?

Z domácich najradšej čítam Jura Červenáka, konkrétne jeho historické detektívky. Ide síce o detektívky a históriu, ale on píše dobré príbehy, ktoré veľmi poctivo spracúva z historického hľadiska. Dokáže vytvoriť úžasnú atmosféru doby a aj historici potvrdzujú, že je to veľmi verné a autentické. Nesmierne ma baví štýl, ktorým píše, a postavy, ktoré vytvára. Je to jednoduché čítanie, ktoré nič veľké nerieši, ale pobaví. Dobrých či vyslovene skvelých kníh vychádza vo svete toľko, že sa k domácim autorom vlastne ani nedostanem. Hovorím tomu „polička dôchodkového zabezpečenia“, ale je to už vlastne niekoľko políc kníh. A to nehovorím o tom, čo mám nakúpené v čítačke. Slovenskí autori sú preto u mňa trochu na vedľajšej koľaji. Keď však vystrelí niečo výnimočné, tak si to, samozrejme, prečítam.

Prečítajte si

Pestrá správa o slovenskej literatúre: vyhlásili desiatku ocenenia Anasoft litera

Keď v roku 2017 vyšla vaša prvá kniha Mäso, boli ste už pokročilý štyridsiatnik. Mali ste predtým literárne ambície?

Nie. Ani napísať prvú knihu nebol môj nápad.

Ako k tomu došlo?

Patrilo by sa hovoriť o tom, ako som cítil vnútornú potrebu čosi zo seba dostať a podeliť sa o to so spoločnosťou. To rozhodne nebol môj prípad. Ja len trpím tou novinárskou chorobou, že zabávam kamarátov starými historkami. Väčšinou sa týkajú vecí, ktoré neboli publikovateľné. Vedeli sme, že niečo je tak, ale nemali sme dôkazy, ktoré by obstáli aj pred dobre motivovaným slovenským sudcom. Alebo sme nechceli, aby obete boli znova vláčené bahnom na verejnosti. Už si to raz odžili, nedostalo sa im spravodlivosti a článok v novinách to aj tak nevyrieši. Ale takéto veci sa kopia a dostávate ich zo seba tým, že o nich rozprávate historky kamarátom.

Jeden z týchto kamarátov bol Miro Moško, ktorý v tom čase pracoval v Ikare (dnes redaktor knižnej edície Denníka N, pozn. aut.). On do mňa dlho hučal, aby som niečo napísal. Že deväťdesiate roky sú módna téma, ľudia to radi čítajú a má to zmysel. Ja som však celkom lenivý človek a aj tú moju miernu grafomániu si vybijem v práci. Nakoniec ma však ukecal, zavolal ma do Ikaru a ja som v slabej chvíľke povedal, že teda dobre. Mal som napísať jednu kapitolu, dali mi na to dva mesiace. Bolo to v piatok a v pondelok som im to poslal. Bolo to pre mňa niečo nové a zaujímalo ma, ako to pôjde. Na to prišla strohá odpoveď, aby som písal ďalej. Potom som to nejaký čas odsúval, a keď začal horieť termín, za šesť týždňov som nabúchal draft prvého románu.

Aké boli očakávania po vydaní?

Nijaké extra veľké. S Mirom Moškom sme sa vtedy stavili. Ja som tvrdil, že