Denník N

Paríž – to je láska. Beňová, Cibulková, Havran a mnohí iní to mesto milujú

Dvadsať osobností opisuje svoj vzťah k Parížu. Píšu, čo na tomto meste milujú a aké by malo byť.

V Paríži Paríž

Jana Beňová, spisovateľka
Jana Beňová, spisovateľka

Prvýkrát som videla Paríž až po tridsiatke. Dlho som sa mu vyhýbala, pretože neviem po francúzsky, pretože som čítala Cortázarovu poviedku, ktorá je založená na spleti dráh parížskeho metra a vyvolala vo mne pocit mesta – záhady, enigmy, siete. Bála som sa, že v nej uviaznem. Veď vlastne aj Eiffelovka má štrukúru klietky. I keď ohnivej a k nebu smerujúcej.

Keď som po prvýkrát skoro ráno kráčala z Passy do stredu mesta, celý čas držiac sa Seiny ako za ruku, rieky, v ktorej ukončil svoj život básnik Paul Celan, prechádzajúc Apollinairovým mostom Mirabeau, vedela som jedno, nestratím sa. Poznám to tu dokonale, tu som už bola, vlastne tu stále jednou nohou som. Lebo Paríž, to je viac pocit ako mesto. Atmosféra, koncentrácia, mihotanie, chvenie, svetlo a odtiene šedej.

A hovorila som si, Lisabon – to je mágia, Berlín – to je zodpovednosť a konfrontácia, Paríž – to je láska. Srdce. A dnes to srdce potrebuje solidaritu iných miest. Ako by-pass.

Keď som bola v Paríži pár mesiacov po poprave karikaturistov a vraždení v Marais, v meste boli ostro ozbrojené hliadky, stále vám však boli ochotné s úsmevom poradiť, ak ste hľadali správny smer, ako sa dostať k nejakej pamiatke. V obchode s oblečením sme museli pri vstupe ukázať, čo máme v taškách. Kontroly však prebiehali šarmantnou formou a upevňovali pocit solidarity. Solidarity verejnosti proti násiliu.

Ráno po piatku trinásteho sa mi v hlave neodbytne vynárali znova a znova moje vlastné slová z knihy Preč! Preč!

„V Bratislave, v deň, keď sme sa vrátili z Paríža. Sedíme na lavičke v parku. Opustení. Bezradní. Žialime. Akoby nám zomrel niekto blízky.

V Paríži Paríž.“

Hlavné mesto Európy

Michal Havran, publicista
Michal Havran, publicista

Jediným hlavným mestom európskej civilizácie je Paríž. Keď som v ňom žil, študoval a neskôr pracoval, pochopil som, hneď prvý večer na bulvároch, aká vzdialenosť stojí medzi kultúrou a civilizáciou. Nesúvisí to až tak veľmi s jazykom, no skôr s odhodlaním budovať niečo, čo presahuje okamžité potreby života v megapolis.

A naučil som sa, že srdce Paríža je od Latinskej štvrte, na druhú stranu Seiny, Faubourg st. Honoré, popred Kostol sv. Rocha, až po Bastillu a Kanál st. Martin, miesta, kde umierali ľudia, a späť, na St. Sulpice, k Luxemburským záhradám popred Place de la Sorbonne a kníhkupectvo José Corti a obchodníka so vzácnymi tlačami Slatkina, café Rostand s výhľadom na Panteón, poslednú hrádzu proti primitivizmu a zúrivosti. Za dvetisíc rokov sa vnútorný Paríž premenil na symbolický priestor, ktorý nám dal iba to najlepšie, čo ľudia z celého sveta, volaní divočinou mesta, dokázali vyprodukovať.

Jedinečnosť mesta ma zasiahla prvýkrát v roku 1995, počas útokov na St. Michel, keď som videl v café nad vchodom do podzemia ležať desiatky zranených a mŕtvych po atentáte v metre a ľudia okolo vraveli, že je to hroznejšie ako v Rue des Rosiers, v Marais, kde zahynulo počas atentátu v roku 1983 šesť ľudí. Vtedy som si uvedomil, že na Paríž neútočia pre vybavovanie si geopolitických účtov, ani postkoloniálnu politiku, alebo francúzske aktivity v Afrike. Nenávidia nás, pretože sme uverili vysoko funkčnej a spoľahlivej utópii osvietenstva.

Paríž je mestom, kde sa za životný ideál kaviarne ako symbolu kultivovanej, zvedavej a tvorivej civilizácie umiera. Práve preto zaútočia opäť. Nič nevyrušuje psychopatov viac ako predstava, že niekde pri Atlantiku, na kultúrnej hranici medzi severnou a južnou Európou, stojí mesto, v ktorom sa zrodili všetky kľúčové spoločenské vynálezy, ktoré z našich kmeňových spoločenstiev urobili metafyzickú civilizáciu.

Verím, že to zvládne

Ivan Štefunko, Neulogy Ventures
Ivan Štefunko,
Neulogy Ventures

Paríž je úžasné kozmopolitné mesto, čím nemyslím milióny turistov ročne. Mám na mysli desiatky migračných vĺn, ktoré Paríž zavalili, či už z ekonomických, politických, alebo kultúrnych dôvodov. Nájdete tam odtlačok každého kúta Európy, bývalých francúzskych kolónií, ale aj stopy ľudí z krajín, ktoré s Francúzskom až tak veľa spoločného nemajú. Tento ruch Paríž vždy obohacoval, ale svojou troškou aj ovplyvnil miesta návratu ľudí, ktorí tam čo len trošku pobudli. Hemingway tvrdil, že kto chvíľu žil v Paríži, zostane navždy Parížanom.

Ducha Paríža a jeho intelektuálnej atmosféry šíri každý doma. Ani Slovensko sa nevyhlo tomuto efektu. Štefánik je príkladom človeka, ktorý použil svoje skúsenosti na inštaláciu demokracie v Československu. Ďalšími, ktorí si Paríž priniesli domov, sú Vlado Clementis alebo Dominik Tatarka. A Paríž je na to hrdý, aj keď to má aj smutnejšie stránky.

Je vcelku predvídateľné, že sa dôležité kozmopolitné metropoly sveta stávajú bojiskom ideí a v tomto smutnom prípade aj miestom, kde búšia zbrane. Teroristické útoky nie sú v Paríži novinkou. Osemdesiate a deväťdesiate roky odzrkadlili výbušnú situáciu na Blízkom východe alebo v Alžírsku. V piatok trinásteho boli však omnoho krvavejšie a znamenali koordinovaný útok na dennodenný život Francúzska vôbec. Asi pre to, aby sa začalo diskutovať medzi obyčajnými ľuďmi o globálnej politike a angažovaní sa Francúzska v nej. A už dnes viem, že sa to bude diať. Som presvedčený, že to nebude skratkovité a bez analýzy. Zasiahnu tvrdo, no bez demagógie.

Skôr mám obavu, že piatkové udalosti sa budú zneužívať v slovenskej kampani. Politici budú jednohlasne potvrdzovať protiimigračnú líniu a predbiehať sa v nej. Vo francúzskej debate aj dnes tento postoj skoro nenájdete.

Verím, že aspoň Paríž zostane miestom, kde sa diskusia nezúži do binárnej polohy ako po páde dvojičiek, čo spôsobilo vojny a napáchalo ďalšie zlo, ktoré sa dnes stále šíri. A žiaľ aj na európskej pôde.

Sloboda

Simona Bubánová, šéfka reklamnej agentúry
Simona Bubánová,
šéfka reklamnej agentúry

V Paríži som žila ako študentka akadémie krásnych umení, a tak som aj Paríž vnímala. Je mnoho vecí, miest a ľudí, čo sa mi zdali výnimočnými, ale to, čo mi dlhodobo utkvelo v hlave ako najsilnejšia emócia spojená s Parížom, je sloboda. Paríž by som veľmi-veľmi chcela znovu vidieť ako slobodné mesto, lebo to je teraz znovu tá najaktuálnejšia emócia, ktorú Paríž potrebuje získať späť.

Nemám ani slov

Dominika Cibulková, tenistka
Dominika Cibulková,
tenistka

Z Paríža mám najkrajšiu spomienku, keď som tam ako 19-ročná hrala svoje prvé grandslamové semifinále. Na to nikdy nezabudnem, to je niečo, čo sa mi vrylo do pamäti navždy. Bol to veľmi silný emotívny zážitok!

To, čo sa stalo včera, je také strašné, a tak ma to zasiahlo, že naozaj nemám ani slov. Určite by som sa tam chcela opäť cítiť bezpečne.

Teroristi verzus futbalisti

Camille Brabenec, historička, pracovala na Francúzskom inštitúte v Bratislave
Camille Brabenec,
historička, pracovala
na Francúzskom inštitúte
v Bratislave

Stade de France je odteraz miestom tragédie, pre mňa však zostane spojený s najkrajšou chvíľou, akú som prežila vo svojom meste.

Teroristi vedeli, prečo udrieť na náš národný futbalový štadión. Postavený bol pre majstrovstvá sveta, ktoré sa tam konali v roku 1998. A tie vyhrali Francúzi. Vo finále porazili domáci Brazíliu 3:0. Najväčšou hviezdou zápasu bol Zinedine Zidane, ktorý sa narodil do rodiny alžírskych Kabilov v Marseille. Kapitánom bol beloch Didier Deschamps, pevnou oporou mužstva boli však aj Francúzi čiernej pleti ako Lilian Thuram.

Mala som vtedy len 13 rokov, ale pamätám si, ako ľudia vyšli do ulíc, spievali a oslavovali. Asi ako keď Slováci vyhrali zlatú medailu na hokejovom šampionáte v Göteborgu. Futbalové mužstvo black-blanc-beur (čierny-biely-severoafrický) sa odvtedy stalo symbolom úspešnej integrácie à la française. A tá bola hlavným cieľom teroristov.

Budúce leto sa na Stade de France budú konať majstrovstvá Európy. Nepôjde len o futbal. Pre Francúzov je Euro 2016 možnosť ukázať sebe aj celému svetu, že sú jednotní. Teroristi zvíťazia vtedy, ak bude tento futbalový a národný sviatok pre nich zrušený. Skutoční športovci sa totiž nevzdávajú dopredu. A hrajú až do konca – ako na Stade de France minulý piatok.

Mesto kultúr

Petra Polnišová, herečka
Petra Polnišová,
herečka

Žila som tam rok a pol. Veľmi ma tešilo, že sme bývali na ulici, ktorá je multikulturálna, a ja zbožňujem chodiť po tých obchodíkoch a do mini reštaurácií, kde sa pohybovali rôznorodé skupiny ľudí. Nikdy som sa nebála a nemala pocit, že to je niečo nepríjemné. Naopak, cítila som sa obohatená. Paríž je mesto mnohých kultúr, a to som na Paríži okrem kultúrnych pamiatok, o ktoré zakopnete na každom kroku, milovala.

Paríž je odvážne mesto a dokáže sa pozviechať zo všeličoho. Nerada by som našla mesto strachu. Rada by som našla tú príjemnú atmosféru slobody, ktorou Paríž vždy dýchal.

Nezalezú do kanálov

Peter Župnik, fotograf
Peter Župnik,
fotograf

V roku 1989 som vystúpil na Trocadero ako turista a videl som tú vežu. Kúpil som si na „place“ malú „ajfelofku“ a urobil som túto fotku.

Verím, že Paríž sa spamätá. Zažil som viaceré kritické obdobia. Ľudia v Paríži dávajú najavo svoju odhodlanosť. Nepodľahnú strachu, nezalezú do kanálov. Nebudú prstom ukazovať, kto je aký, vedia, že sú na jednej lodi. Tie choré, pomýlené islamistické indivíduá to nezmenia. Paríž sa vráti do svojich koľají, keď si dáte na rohu kávu a v pekárni niečo dobré aj s úsmevom predavačky „grátis“ a stretnete rozjašených turistov z celého sveta.

Foto - Peter Župnik
Foto – Peter Župnik

Vôňa pečiva

Peter Švec, hovorca PSA Peugeot Citroen
Peter Švec,
hovorca PSA Peugeot Citroën

Bolo obdobie, keď som do Paríža služobne cestoval raz mesačne. Zhodou okolností som tam práve koncom uplynulého týždňa mal byť po dlhšom čase opäť, a dokonca som sa v piatok večer mal vracať domov. Ale pre zmenu programu na Slovensku som ešte v utorok musel náhle zrušiť letenky.

Marketingovo povedané, Paríž je jednou z dobrých značiek Európy. Ale je to aj mesto paradoxov. Nikde nie je vôňa pečiva taká zvodná, ako keď kráčam ráno okolo boulangerie (pekárničky) na rohu hotela. Nikde si k obedu neobjednáte pohár červeného s takou samozrejmosťou ako v meste na Seine. Hádam nikde si ľudia tak neužívajú vysedávanie pred stovkami kaviarní pozdĺž bulvárov, debatujúc do noci o všetkom možnom, ako v Paríži. Je pre mňa mestom literatúry, mestom Milana Kunderu.

Ale je aj miestom skúšky trpezlivosti. Nekonečné dopravné zápchy. Za volant by som si tam nesadol. Na niektorých zastávkach metra na predmestiach neradno vystupovať. Bezpečnosť sa tam vymkla spod kontroly. Často sa pýtam, či štedrosť Francúzov voči cudzincom nepredbehla racionálnu úvahu a schopnosť efektívne ich absorbovať do tejto mimoriadne tolerantnej spoločnosti.

Správy z piatkovej noci ma zasiahli celkom osobne. V januári to zdanlivo bolo za svojský humor Charlie Hebdo. Ale tentokrát? Priateľský zápas Francúzsko – Nemecko. Krajiny, ktorých spolupráca je pilierom spolupráce v Európe.

Bola by chyba myslieť si, že je to od nás ďaleko. Terčom je sloboda aj u nás. V princípe je to pre mňa rovnaká tragédia ako útok v Jeruzaleme, Madride či Londýne… A bolo by chybou zľaknúť sa.

Cigaretka nad strechami

Martin Bruncko, ekonóm
Martin Bruncko,
ekonóm

Ako výmenný študent filozofie na Sorbone si spomínam na prechádzky nočným mestom a večernú cigaretu na balkóne môjho malého bytíka s výhľadom na parížske strechy a na nočný život v kaviarňach na Boulevard Saint Germain.

Paríž pulzuje životom, s chodníkmi zaplnenými stolmi pred kaviarňami, pri ktorých sedia, jedia a užívajú si radosť každodenného života v najkrajšom meste na zemeguli.

Krásna štvrť

Hana Lasicová, spisovateľka
Hana Lasicová,
spisovateľka

Moje najkrajšie spomienky na Paríž sa viažu na trojuholník rozprestierajúci sa v jedenástom obvode medzi Rue de la Roquette, Rue de Charonne a Boulevard Voltaire, kde som v Paríži žila. Bola to židovská štvrť, ale prešpikovaná množstvom čínskych, japonských a arabských obchodov, barov a reštaurácií.

Neďaleko bol aj kóšer obchod, v ktorom sa strieľalo v januári. A na Rue de Charonne je aj bar La Belle Equipe, v ktorom sa strieľalo v piatok. V La Belle Equipe som často bola, mali tam skvelé raňajky. Všade okolo bola krásna multikulturálna štvrť, v ktorej to žilo od rána do rána.

Napriek tomu už vtedy museli tamojšiu synagógu strážiť chlapíci so samopalmi. Myslím, že už vtedy som mala akúsi predtuchu, že to takto dlho nepotrvá.

Voňavý a šarmantný

Elena Flašková, prekladateľka
Elena Flašková,
prekladateľka

Leto pred 45 rokmi. Moja prvá návšteva Paríža. Celodenné prechádzky mestom plným slobodných, bezstarostných ľudí zo všetkých kútov sveta. Objavovanie miest mne doposiaľ známych len z literatúry. Pestré tolerantné mesto s množstvom malebných zákutí.

Paríž je voňavý, plný prekvapení, otvorený, šarmantný. A ak sa naučíte jeho rodnú reč, vie byť aj galantný. Tak ako spieva Zaz: Paris sera toujours Paris/Paríž bude vždy Parížom. Napriek všetkému…

Noci pod Eiffelovkou

Róbert Ondrejcsák, riaditeľ Centra pre európske a severoatlantické vzťahy
Róbert Ondrejcsák,
riaditeľ Centra pre európske
a severoatlantické vzťahy

Od mojej skorej mladosti bol Paríž mestom, o ktorom sa mi snívalo, hoci v tom čase sa ešte takmer nedalo cestovať. Po maturite, hoci peniaze som nemal, som vedel, že konečne musím mesto svojich snov vidieť: s kamarátkami sme sa vybrali autostopom a prežili sme tam krásny týždeň, tráviac noci pod Eiffelovkou, ale o to viac očarení atmosférou mesta. Boli sme neskutočne šťastní, slobodní a Paríž znamenal pre nás veľký svet. Odvtedy pravidelne cestujem po svojich milovaných francúzskych regiónoch, ale do Paríža sa vždy vraciam, mesto ma už nikdy „nepustilo“.

Myslím si, že popri vyjadrení solidarity najviac Francúzom a Parížu pomôžeme, ak si pri najbližšej možnej príležitosti kúpime letenky, zarezervujeme si hotel a navštívime ho aspoň na pár dní. Treba ukázať, že sa nebojíme a že nemienime zmeniť náš spôsob života. Plánujem to čo najskôr a som presvedčený, že v Paríži nájdem ten istý pocit slobody, ktorý som tam cítil pred 20 rokmi.

Verím, že Parížania opäť – ako doteraz vždy v histórii – prežijú tieto dni s dôstojnosťou a s nepokoriteľnou sebadôverou. Chcem si dať kávu na Saint Germain, chcem ísť opäť do divadla a viem, že pri tom nájdem taký istý Paríž, aký bol naposledy: inšpirujúci a slobodný.

Zaľúbený do života

Derek Rebro, literárny kritik
Derek Rebro,
literárny kritik

Bez preháňania: mám rád každú hodinu, v ktorej je mi dopriate dýchať parížsky smog. Či som na trhu, alebo na cintoríne, v kaviarni či v metre, na terase alebo pri rieke, v ktorejkoľvek štvrti, hoci najradšej mám Marais a 14. obvod, atmosféra mesta, ktoré kvetnato opísali mnohí, a realita je ešte opojnejšia, ma zakaždým rozkmitá do špirály, po ktorej sa ide iba nahor. Nad Seinou jednoducho cítim zaľúbenie do života ako nikde inde, nehovoriac o pocite slobody, ktorý mi po návrate sem neskutočne chýba.

Napriek momentálnemu pocitu zmaru sa neobávam, že by sa Paríž zmenil. Paríž, to je totiž aj právom pyšná masa ľudí nielen užívajúcich si okamihy, ale aj schopných obrovskej spolupatričnosti a odhodlania nenechať sa o ľahkú pôdu pod nohami pripraviť. Teror je hrozivý a paralyzujúci, Francúzi a Francúzky sa radšej bavia a hýbu vpred – pre všetkých našťastie, respektíve kiežby sa svet ešte väčšmi inšpiroval nielen ich módou.

Zrkadlo karikatúry

Ondrej Postredník, evanjelický teológ
Ondrej Prostredník,
evanjelický teológ

Blízko baziliky Sacré Coeur je malé námestíčko Place du Tertre. Nájdete na ňom maliarov. Tvoria pred vašimi očami. Najradšej karikatúry. Zaostreným pohľadom odpozorujú vaše črty, aby s ostrovtipom a pritom citlivo nafúkli to, čo je na vás zábavné. Pre mňa je to miesto, ktoré učí celý svet nebrať sa príliš vážne a vedieť sa zasmiať sám na sebe.

Napĺňa ma nádejou, že vždy, keď sa na toto miesto vrátim, je plné ľudí, ktorí chcú vidieť svoju karikatúru a zasmiať sa na nej. Potrebujeme zrkadlo humoru a satiry. Potrebuje ho každý jeden z nás, aby sme sa nebrali príliš vážne, nech už stojíme v akejkoľvek pozícii ľudskej, politickej, náboženskej. Kto na satiru vo svojej mocenskej alebo náboženskej póze reaguje žalobou alebo terorom, mal by ísť na Place du Tertre v Paríži. Tam pochopí, že úsmev nad sebou samým je hlboko ľudský a liečivý.

Plné bistro

Juraj Krasnohorský, režisér, scenárista a producent
Juraj Krasnohorský,
režisér, scenárista
a producent

V Paríži som žil 5 rokov a býval som práve v 11. obvode, kde bolo najviac piatkových útokov. Mnohé z mojich najkrajších spomienok sa spájajú s miestami z televíznych záberov posledných udalostí. Sú to ulice, do ktorých si možno nevyrazí turista, ale ktoré sú pre Parížanov synonymom príjemných večerov s priateľmi. Nemám jednu konkrétnu spomienku, skôr si pamätám miesta a práve na týchto som mal vždy pocit, že som Parížan.

Od atentátov v 90. rokoch boli v Paríži permanentné protiteroristické opatrenia zvané Plan Vigipirate – neexistovali kovové odpadkové koše, po veľkých staniciach chodili vojaci. Ani to nepomohlo a bojím sa, že ani ďalšie podobné opatrenia nepomôžu a tieto veci sa budú opakovať. Žiaľ, myslím si, že to je realita, v ktorej žijeme (už roky), a stále si ju nie celkom pripúšťame. Osobne sa čudného pocitu v metre, podobne ako v lietadle, už roky neviem zbaviť; pripúšťam možnosť teroristického útoku ako súčasť reality, nie niečo, čo sa deje len v televízii.

V Paríži v piatok zaútočili na univerzálne hodnoty, na ktoré ašpirujeme v celej Európe. Futbalový zápas, večera s priateľmi v bistre, koncert plný mladých ľudí… To všetko je oslava života. Oni vyznávajú kult smrti. Jedinou rozumnou formou občianskeho vzdoru sa mi zdá vyjsť s priateľmi do svojho obľúbeného bistra, na futbalový zápas či na koncert. Prajem si, aby napriek ťažkému skúšaniu a zastrašovaniu túto vieru v život Parížania nestratili. Aby, keď sa mi najbližšie podarí do Paríža prísť, tam stále to bistro plné ľudí, ten koncert a futbalový zápas boli tak ako vždy.

Zimomriavky v Louvre

Oliver Kleinert, architekt
Oliver Kleinert,
architekt

Bolo to deväť rokov dozadu, keď sa mi podarilo získať štipendium na škole v Paríži. Paríž bol mojou veľkou inšpiráciou. Na začiatku som si nevedel nájsť ubytovanie, napriek tomu otvorenosť ľudí, ktorí mi pomohli na začiatku prenocovať, bola prvou mojou skúsenosťou tohto druhu.

Paríž na mňa v prvých dňoch pôsobil vľúdne a melancholicky, tak, ako som si predstavoval. Neskôr sa mi podarilo prenajať malú izbu na Montmartri. Bytík s výhľadom priamo na vzdialenú Eiffelovku. Opravovala sa strecha, no aj to malo svoje výhody, mohli sme vyliezť cez okno na strechu a sledovať s kamarátmi večerný Paríž.

Kultúrou je nasiaknutý na každom kroku. Niečo, o čom v Bratislave nebolo ani chýru – kultúra, gastronómia, architektúra, ľudia, a to všetko okorenené tým najkvalitnejším umením. Prvýkrát sa mi stalo, že mi nabehli zimomriavky pred obrazom, ktorý som dovtedy videl len v knižkách.

Bolo príjemné vidieť deti v galériách, chodili s učiteľmi, mali priamy dotyk s originálmi. To, čo nás nebavilo na škole a venovali sme tomu pol roka nudy, vysvetľovanie otrávenou učiteľkou, ktorá to tak isto nevidela, to všetko v útrobách Louvre dostávalo úplne nové dimenzie.

Na Paríži bolo najkrajšie, že som tam mohol chvíľu žiť, spoznávať ľudí, chodiť s nimi do školy, do divadla, kaviarne a zažívať bežný život. Z tejto strany bol Paríž veľmi príjemným miestom, kde sa človek veľmi ľahko zoznámil. Jeden večer sedel za stolom s ľuďmi z každého kontinentu, ďalšiu večeru so svojimi spolužiakmi, pravými Parížanmi.

Inokedy sa nám podarilo spraviť večierok v našom malom bytíku, kde po vypnutí svetla bolo vidieť len zuby. V Paríži som nikdy nemal strach, nikdy som nemal pocit, že niekam nemôžem ísť, rôznorodosť ľudí, ktorú som zažil, bola inšpiratívna a príjemná zároveň.

Taký istý a stále iný

Miroslav Marcelli, filozof
Miroslav Marcelli,
filozof

Najkrajšia spomienka by mala byť len jedna, no v mojej mysli o tento titul stále súťažia mnohé, a to dosť rôznorodé: napríklad spomienky na prednášky v sálach Collège de France, na podujatia organizované Asociáciou Jana Husa, na prechádzky v Latinskej štvrti, ale aj na masové akcie, akou je každoročný Sviatok hudby…

Paríž ma zakaždým prekvapí niečím, čo mení a zároveň uchováva jeho identitu. Je to stelesnenie zásady, podľa ktorej identické ostáva len to, čo sa pretvára. Taký by som ho chcel nájsť aj nabudúce.

Strácať sa v ňom

Ivana Rumanová, dramaturgička Stanica – Záriečie
Ivana Rumanová,
dramaturgička Stanice Žilina-Záriečie

Veľmi intenzívne sa pamätám na pocit, keď som si prvýkrát vyšla do mesta a nemusela som použiť mapu. Bol to úplne nový zážitok z priestoru, dovtedy som mala pocit, že vždy, keď sa zastavím, a začnem hľadať v mape, ulice sa mi za chrbtom preusporiadajú, a čím viac sa snažím zorientovať, tým viac sa strácam.

Bol to jeden konkrétny deň, keď si ma Paríž pustil k telu. Alebo som len pochopila, že najlepší spôsob jeho objavovania je strácanie sa v ňom.

Do Paríža sa chystám na konci mesiaca. Chcela by som nájsť mesto, kde si neospravedlniteľnú krutosť nepriamo neodskáču tí, ktorí za to nemôžu.

Teším sa na pokoj

Lucia Tallová, výtvarníčka
Lucia Tallová, výtvarníčka

Všetky moje spomienky na Paríž  sú krásne. V tomto meste je ľahké cítiť sa šťastne, inšpirovane  a zamilovane. Bola som očarená od prvej návštevy Louvru, kde som videla žiarivé a hlboké maľby, ktoré som predtým poznala len z vyblednutých reprodukcií v Pijoanovi, od prechádzky na cintoríne Pere Lachaise až po návštevu opery Garnier s nástennou maľbou Marca Chagalla. A viem, že je to mesto, kam sa budem stále vracať.

V Paríži som bola pred dvoma týždňami, keď som prezentovala moje diela na YIA Art Fair Paris. Vtedy bolo mesto také, aké ho mám najradšej – jesenné a melancholické.  Ďalšiu návštevu plánujem na jar a dúfam, že sa stretnem so svojou rodinou a známymi, ktorí tam žijú. Že pôjdeme do niektorej z obľúbených kaviarní, spravíme si piknik v Luxemburských záhradách, a teším sa na pokoj a vôňu jari.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Útok v Paríži

Kultúra, Slovensko

Teraz najčítanejšie