Študentka o živote s ADHD: Až keď som začala brať lieky, pochopila som, v čom bol vlastne problém

So skratkou ADHD sa často spája predstava neposedného chlapčeka s „papierom“ na ospravedlnenie neposlušnosti. V skutočnosti však ide o pomerne rozšírenú poruchu pozornosti spojenú s hyperaktivitou, ktorú u seba v poslednom čase objavujú aj dospelí.

Diagnóza im potom často prinesie úľavu a pomôže pochopiť ich doterajšie problémy tiahnuce sa často od detstva – nesústredenosť či roztržitosť ústiacu do frustrácie, niekedy aj depresie či závislosti.

Dvadsaťtriročná Alena Spálenská prišla na to, že má ADHD, len pred dvoma rokmi, keď sa učila na štátnice zo žurnalistiky. Napovedal jej TikTok, keď jej začal ponúkať množstvo videí o tejto poruche, v ktorých sa až podozrivo spoznávala. Teraz študuje psychológiu a na sociálnych sieťach šíri osvetu o ADHD.

Na svojom instagramovom profile Můj ADHD mozek spomínate, že ADHD nie je len nepozornosť, ale napríklad aj zosilnené emócie, impulzívne nakupovanie alebo problémy so spaním. Čo teda ľudia s ADHD prežívajú?

Ich mozog funguje úplne inak, čo sa prejavuje vo všetkých oblastiach života. Pozornosť je v ňom pokazená a nefunguje automaticky, ale manuálne. Je to, ako keď človek číta knihu a na konci stránky si uvedomí, že ju vôbec nevnímal. Akurát to tak má prakticky so všetkými činnosťami a dá sa to zlomiť len s veľkým vynaložením vôle. Je to veľmi vyčerpávajúce.

Ako typický príklad mi napadá, že ľudia s ADHD skáču druhým do reči, čo si možno vysvetliť ako nevychovanosť. Ale pravý dôvod je, že mozog sám skáče z témy na tému a myseľ mu nekontrolovateľne odpláva inam. To sa deje stále.

Keď chcem počas rozhovoru poznamenať niečo, čo mi práve napadlo, mám tri možnosti: buď skočiť do reči a mať to z krku, počkať, až druhý dohovorí, a zmieriť sa s tým, že medzitým vec zabudnem, alebo si svoju poznámku opakovať v hlave a nepočúvať druhého. Takže skočiť do reči je, bohužiaľ, vo výsledku najefektívnejší spôsob komunikácie.

Podľa rôznych ľudových teórií prejavy hyperaktivity súvisia s jedením sladkého, výskumy to však nepotvrdili. Aké sú vaše skúsenosti s cukrom?

Deti sú možno na cukre rozjarenejšie. Mne však funguje ako palivo na lepšie sústredenie. Ľudia s ADHD majú všeobecne tendenciu častejšie maškrtiť a odbiehať do chladničky, a preto sú oveľa častejšie obézni. To isté platí pri kofeíne a napríklad aj pervitíne. Majú všeobecne väčšie sklony k závislostiam.

Čím to je?

Pretože mozog potrebuje palivo, ktoré sám nemá. Vie sa, že ADHD mozog vytvára menej látky zvanej dopamín. Tá je nutná pre motiváciu, spokojnosť, sústredenie. Človek má potom nutkanie hľadať dopamín kdekoľvek, pretože mu to poruchu „opravuje“ a on sa potom cíti lepšie.

Dopamín sa dá doplniť naozaj rôzne, či už hraním videohier, trávením času s kamarátmi, alebo častými návštevami chladničky. Od týchto rýchlych „dopamínových desiatych“ sa potom človek môže ľahko stať aj závislým.

Prejavuje sa to napríklad aj pri zamilovanosti – pre ľudí s ADHD je ľahké upnúť sa na nového človeka a stále nad ním až obsesívne premýšľať, pretože tým opäť získava dopamín.

Jeho nedostatok sa prejavuje celkovou únavou, horšou náladou, malou motiváciou čokoľvek robiť, nepozornosťou a roztržitosťou. Človek by chcel niečo robiť, ale nevie, do čoho pichnúť.

Na svojom osvetovom profile spomínate aj to, že až polovica ľudí s ADHD zažíva problémy so spánkom – častejšie majú problémy so zaspávaním, v noci sa budia a je medzi nimi viac „nočných sov“.

Áno, keďže sú častejšie „soví chronotyp“ než škovránky, majú svoje biologické hodiny o trochu posunuté. Čo je pre normálnych ľudí ráno, je pre nich polnoc. Predtým sa mi okolo deviatej večernej zapol mozog a do druhej ráno som bola najproduktívnejšia za celý deň. Potom som sa ráno zobudila a môj mozog opäť až do času „produktívneho okienka“ veľmi nespolupracoval.

Problém je, že ADHD zahŕňa hromadu viac-menej normálnych prejavov, lenže v nenormálnej miere. Keď už tá miera človeku sťažuje život, treba vyhľadať pomoc.

Vám ADHD diagnostikovali tesne pred štátnicami. Získali ste teda podozrenie, že ho máte, pri učení?

Tušila som to už o rok skôr, keď som si o téme čítala, ale stále som si hovorila, že predsa nemám žiadnu poruchu. Aj keď som videla, že som v určitých veciach iná, poznala som iba túto realitu. A pripadalo mi zvláštne, že nie je bežná.

Oči mi otvoril až vzťah s mojím súčasným priateľom. Je to nabúchaný informatik, ktorý si sadol a hneď sa učil, zatiaľ čo mne trvalo hodinu a pol, kým som vôbec otvorila súbor na počítači.

Vždy som sa pre niečo zdvihla alebo som naozaj nutne potrebovala nakŕmiť papagája. Alebo som si zabudla nejakú pomôcku. Alebo konečne otvorila počítač, ale úplne bezmyšlienkovite „omylom“ zapla Facebook a strávila na ňom 20 minút, kým som si vôbec uvedomila, že som sa chcela učiť. Pritom som sa skutočne chcela učiť, ale nešlo to.

Nemali ste problémy so sústredením v škole už skôr?

Bola som vždy hrozne pojašená. Keby som bola chlapec, mala by som ADHD prišité hneď. No keďže som bola múdra baba, ktorá mala vždy samé jednotky, nebol dôvod to riešiť. Mala som aj problémy v kolektíve. Chcela som vždy viac – viac sa hrať, viac akcie. Občas som poriadne nechápala, čo mi ľudia hovoria. Preto bolo ťažšie zapadnúť.

Prístup vyučujúcich tomu nepomáhal: keď som na základke vyrušovala a hnevala, pretože učivo bolo pre mňa veľmi ľahké a do toho som mala ADHD, učiteľka ma posadila do somárskej lavice na kraj triedy štyri metre od najbližšieho spolužiaka. A raz mi pred všetkými nadávala, že sa neviem správať a že som zvláštna. To sa tiahlo dlhšie.

Ako sa to prejavovalo na gymnáziu?

Vždy som hrozne bojovala proti učiteľkám, pretože nezvládam, keď mi niekto prikazuje veci, ktoré mi nedávajú zmysel. Spätne si hovorím, že za to takisto nemôžu. Ale bola to hrozná nesloboda.

Na gympli som mala problémy s vyrušovaním, nonstop som dostávala poznámky. Cez prestávky a na výletoch som robila problémy a dostávala za to postihy. Na lyžiarskom sme napríklad nakúpili kolu a mentosky a rozhodli sme sa, že bude najlepšie odpáliť ich priamo v tom krásnom rakúskom stredisku v kabíne lanovky. To nebolo dobré. Vždy sme chceli pre zábavu urobiť nejakú hlúposť a bol z toho problém.

Nikto sa však nikdy nepozastavil nad tým, čo sa za tým všetkým skrýva. Učitelia to vždy vzali tak, že som nevychovaná, a stále sa pýtali, prečo to robím. Ja som úprimne nevedela, samotnej mi prekážalo, že s tým mám stále problémy, ale nedalo sa prestať.

Ako sa porucha prejavovala v dospelosti?

Okrem školskej roztržitosti a pojašenosti som mala problém donútiť sa do akejkoľvek nudnej aktivity. S tými zábavnými som, naopak, nemohla prestať a chodila som preto často spať aj za svitania.

Zároveň som neustále zabúdala na dohodnuté akcie alebo si dohovárala viac vecí na rovnaký deň, akoby som v hlave nemala žiadny kalendár, kam by sa tie veci ukladali. To je kombinácia, ktorá nevedie k úplne najlepším výkonom v práci.

Keď som začala viac pátrať po dôvode, TikTok mi začal razom ponúkať kopu videí o ADHD, ktoré na mňa sedeli. Potom som sa rozhodla zájsť na vyšetrenie.

Ako také vyšetrenie dospelého človeka prebieha?

V Česku je s tým trochu problém, pretože nemáme dostatok odborníkov, ktorí by sa témou zaoberali. A keď človek zájde za praktickým lekárom, ten ho môže poslať preč s tým, že je to detská porucha, ktorú dospelí nemajú. Lenže tento pohľad vypadol z oficiálnych príručiek už asi pred tridsiatimi rokmi.

Sama som za dva roky štúdia psychológie počula o ADHD asi len raz, bola to krátka zmienka v jednom predmete.

Pritom je to teraz štatisticky najčastejšie diagnostikovaná porucha u detí v Česku.

Áno, ale vôbec sa o tom v škole nedozvedáme. Aby mal človek čo najsprávnejšiu diagnózu, mal by ísť za klinickým psychológom, absolvovať batériu vyšetrení, vyplniť hromadu testov a stráviť tam hodinu alebo dve, aby sa vylúčilo, že nemá iný problém.

Pretože ADHD sa často prekrýva s inými chorobami a poruchami – keď človek nezapadá, môže to u neho vyústiť do poruchy osobnosti a prinášať ďalšie problémy, ktoré však v prvopočiatku môžu byť spôsobené ADHD.

Vy ste však to veľké vyšetrenie neabsolvovali.

Čaká sa naň aj niekoľko mesiacov a niekedy nie je isté, či človeku diagnózu uznajú, hoci je presvedčený, že má rovnaké problémy ako ľudia s ADHD.

Človek môže získať diagnózu aj u psychiatra. Absolvujete krátky rozhovor o živote a potom sa spolu pozriete, ako spĺňate diagnostické body spísané na jednom papieri. Psychiater podľa toho môže predpísať lieky. Išla som touto cestou.

No niekedy sa človek k diagnóze nedostane. Písala mi napríklad žena, ktorá sa pre depresie dostala na psychiatriu, kde jej povedali, že má veľké podozrenie na ADHD. Bola nadšená, že to zrazu dáva lepší zmysel, že sa tým vysvetľuje množstvo vecí. O pár dní neskôr mi napísala, že u nej ADHD vylúčili, pretože má veľmi dobré výsledky testov pozornosti.

Vari neplatí rovnica – keď nie som nepozorná, nemám ADHD?

Keď som si robila testy pozornosti na exkurzii so školou vo vojenskej nemocnici, mala som plný počet a bola som najlepšia z celej triedy. Pretože som v tej chvíli chcela byť najlepšia. Keď ma činnosť zaujíma, ide to. Problém je, že to nejde celý deň. Alebo pri veciach, ktoré nie sú také zaujímavé. Človek nedokáže úplne korigovať, kedy sa pozornosť zapína.

Ako vám diagnóza zmenila život?

Začala som brať lieky a zrazu som pochopila, v čom bol celý čas problém. Prečo šlo všetkým okolo všetko tak nejako samo, zatiaľ čo pre mňa to boli každodenné boje. Vzala som si lieky a môj mozog zrazu bežal ako hodinky. Utíchol mi chaos v hlave. Prestala som zabúdať.

Nerobilo mi problém zdvihnúť sa a ísť umyť riad, hoci ma tá činnosť nebaví. Bolo zvláštne náhle si uvedomiť, že také ľahké to pre ostatných bolo celý čas. A že som sa porovnávala s ľuďmi, ktorí mali v hlave k dispozícii úplne iný nástroj ako ja. S liekmi som to stále ja, len mám vyrovnanú chémiu v mozgu.

Nemrzelo vás, že ste na to prišli až v dospelosti?

Áno, prišlo nepríjemné zistenie, že hoci existuje dostupná liečba hradená poisťovňou, veľa ľudí o tom nevie. Zároveň som si premietala všetku tú biedu, ktorú som zažila od učiteliek, keď som nedávala pozor. Cítila som ľútosť nad tým, že sa to mohlo vyriešiť jednoduchšie, keby sa o tom len vedelo. Tak som si povedala, že budem ten človek, ktorý o tom bude informovať.

Aby to ľudia nezistili až na vysokej škole ako vy?

Zdá sa mi, že je to u dievčat celkom bežný prípad. Chlapcom sa tá porucha diagnostikuje všeobecne častejšie, pritom sa odhaduje, že by to mohlo byť u dievčat rovnako časté.

Chcem o tom šíriť informácie už len preto, aby ľudia poruchu podchytili včas a nemuseli si jej prejavy klásť za vinu.

Všeobecne je však ťažké zistiť rozšírenie v populácii. Každá štúdia hovorí niečo iné. Svetový priemer zastúpenia v populácii sa pohybuje okolo troch percent. V detstve je to desať percent.

Zatiaľ sa nevie, ako porucha vzniká, iba to, že je z veľkej časti dedičná. Môže k tomu prispieť výchova či prostredie?

Ponúkalo by sa povedať, že roztržitá súčasnosť, keď deti trávia veľa času na TikToku, tomu zrejme nenapomáha, ale ja som v detstve prečítala desať kníh mesačne a aj tak som tu. Vidím to tak, že je to odlišná štruktúra mozgu, ktorú človek zdedí.

Často sa stáva, že keď sa dieťa rodičom sťažuje, že má určité problémy, oni povedia, že je to úplne normálne. Pretože pre nich to normálne je, pretože sami majú ADHD. Dospelí často zistia, že ho majú, až vďaka tomu, že sa diagnostikuje ich deťom.

So zaujímavou teóriou vzniku ADHD prichádza aj rešpektovaný lekár Gabor Maté. Opiera sa o to, že sa ADHD častejšie diagnostikuje preto, lebo rodičia majú čoraz menej času na svoje deti, zvlášť napríklad v USA.

Tým, ako deti ležia v kolíske a nudia sa, myseľ im sama odbieha inam a mozog si navykne takto fungovať. Môže to byť podporené prostredím, ale dedičnosť môže byť daná aj tým, že človek nastaví dieťaťu rovnaké prostredie, ako mal sám. Pravú príčinu však stále nepoznáme.

Spomenuli ste, že u detí je percento diagnostikovaných vyššie. Môže sa teda človek ochorenia zbaviť? Môže vymiznúť?

Človek sa môže naučiť rôzne pomôcky, tým činom mu vymiznú veľké problémy. Ale pripadá mi, že mozog už je nejako nastavený. Je to vývojová porucha mozgu daná štruktúrou a chémiou – v rovnakej kategórii ako dyslexia a autizmus. A ani tie nevymiznú. Človek sa to naučí spracovávať a maskovať. Alebo dostane v detstve zlú diagnózu.

Ako diagnózu prijalo vaše okolie?

Mamka mi povedala, že je pravda, že na logopédii som vždy hrozne pobehovala. A to bolo všetko. Asi si to nikdy nespojila, ale spätne to videla. Myslím, že to bolo všetkým jedno, maximálne sa na to občas vyhováram, keď prídem neskoro. Poviem: „Zavolaj môjmu psychiatrovi, potrebujem väčšiu dávku.“

Ako reagujú cudzí ľudia?

Na TikToku mi niekto občas napíše jedovatú poznámku, že za neho to nebolo alebo že to dnes má každé decko. Je pravda, že sa dnes porucha možno naddiagnostikuje. Že tým občas ľudia vysvetľujú to, čo môže byť dané tým, že dieťa trávi život na iPade.

Sú prejavy ADHD u ľudí rôzne? Pohybujú sa na nejakej škále?

Áno, rovnako ako pri iných poruchách je prejavov celé spektrum, každý ich má rôzne silné. Niekto je trebárs nepozorný, ale neprekračuje hranicu neschopnosti, tak nie je dôvod to viac riešiť. Len to má celý život ťažšie a možno ani nevie prečo. Naučia sa rôzne techniky, ako to zvládať.

Aké sú tie vaše techniky?

Teraz keď beriem lieky, nepotrebujem to toľko kompenzovať. Ale moja obľúbená technika je kresliť si na hodine. Pretože aj keď chcem dávať pozor a hodina je zaujímavá, nudím sa a pozornosť mi uteká inam. No keď si pritom kreslím, vnímam paradoxne každé slovo perfektne. Pretože zamestnám všetky jednotky pozornosti, takže mi žiadna nemôže nikam zdrhnúť.

Čo vám ešte pomáha?

Takisto si na každú drobnosť nastavujem budíky, aby som na ňu nezabudla. Alebo mi funguje, že keď chcem niekam prísť včas a mám na prípravu napríklad 20 minút, nastavím si pesničky v dĺžke 20 minút, a keď ich počúvam, cítim, že plynie čas a nezabúdam na to. Keď sa človek snaží ako naivný vedec aktívne vymýšľať nové technológie, dá sa tá porucha celkom „obísť“.

Stáva sa často, že sa ľudia s príznakmi ADHD stotožňujú, keď o tom spolu hovoríte?

Mám veľa kamarátov, ktorí postupne zisťujú, že majú aj ADHD. Prirodzene sme k sebe tiahli. Pretože komunikácia ľudí s ADHD medzi sebou je zvláštna. Určite rýchlejšie, častejšie preskakujeme z témy na tému. Je to prúd asociácií.

Takže to pôsobí ako rýchla výmena replík v komediálnom skeči?

Áno, je to veľmi stimulujúce. Často ma nudí baviť sa normálne. Je prirodzené priateliť sa s ľuďmi, s ktorými tie hlboké, rýchle konverzácie nastávajú. Typicky sa bavíme tému za témou a o hodinu neskôr si spomenieme, čo sme chceli povedať predtým.

V rozhovore pre Refresher ste zároveň spomínali, že sa z ADHD vlastne tešíte. Prečo?

Je pravda, že celé dospievanie bola bieda, pretože škola je skostnatená, ide proti tomu, ako ADHD mozog funguje. Človek sa na gympli musí učiť priebežne bez toho, aby na neho niekto dohliadal. Čo je nemožné, pretože jediné, čo ľudí s ADHD motivuje k nezábavnej činnosti, je deadline. Ten najneskorší. Takisto musíte stále sedieť a počúvať, nič netvoríte. Je to ako väzenie, človeka to vysiľuje.

No len čo sa vymaní z prostredia, kde sa nemôže prejaviť, zrazu zistí, že zvláda fungovať oveľa lepšie. Že sa cíti psychicky lepšie. Zvlášť potom, čo som zistila, že mám ADHD, a naučila som sa techniky, ako na to vyzrieť, som si uvedomila, že veľa dobrých vecí vo svojom živote by som mohla pripísať ADHD.

Napríklad?

Napríklad že som sa naučila kresliť. Alebo že mám desať rôznych koníčkov, pretože ma vždy niečo chytí a už pri tom zostanem. Ľudia s ADHD sú kreatívni, majú veľkú variabilitu myslenia. Mozog sám spája pojmy a automaticky vznikajú úplne nové myšlienky. Takže je jednoduché byť nápaditý.

Než som začala brať lieky, môj mozog sám od seba generoval vtipy. K jednému podnetu mi napadlo hneď päť vtipov a len som si vyberala, ktorý poviem. Je veľmi ľahké byť vtipný, keď mozog funguje takto. Príde mi, že problém nastáva v momente, keď sa človek s takým myslením dostane do prostredia, ktoré mu nevyhovuje.

Takže je medzi ľuďmi s ADHD veľa umelcov?

Sú to často umelci, kreatívci, fotografi, maliari, hudobníci… Pretože to je prostredie, kde fungujú najlepšie. Napríklad Jim Carrey, možno Bill Gates. Rôzni herci a vynálezcovia. Hovorí sa to aj o Leonardovi da Vincim, pretože maľoval a vynachádzal, čo mi príde ako vôbec najviac ADHD kombinácia!

Do akej miery súvisí s vašou diagnózou to, že študujete psychológiu?

Psychológia ma zaujímala vždy. Asi preto, že som bola ako malá hrozný „retard“. Musela som sa naučiť fungovať v spoločnosti, pretože som bola odmalička iná. Keď je človek trochu odlišný, zaujíma ho, aké rôzne odlišnosti ešte môžu byť a čo je vôbec tá norma.

Na svojom blogu okrem iného spomínate, že trištvrtina detí s ADHD nemá žiadneho kamaráta. Odkiaľ čerpáte dáta a postrehy?

Občas si prejdem štúdiu a napíšem vďaka nej. Napríklad tá o kamarátoch bola smutná. Mám aj obľúbené zahraničné weby nabité informáciami. A často čerpám postrehy od ľudí z komunity – napríklad sa spýtam na finty, ktoré im pomáhajú v živote. A potom urobím prehľad.

Čo vás z tých trikov zaujalo?

Niekto napríklad napísal, že lieky, ktoré musí človek každý deň brať, ale sú schované v chladničke, dáva do priehradky hneď vedľa mačacieho mlieka. Pretože mačka si vždy spomenie, že má dostať najesť. Niektoré veci, ktoré sú schované, totiž akoby pre človeka s ADHD neexistovali.

Alebo niekto písal, že má na kľúčoch rolničku, aby ich nestratil. To mi pripomenulo, že som ako malá mala kľúče ovešané plyšákmi a plastelínou, takže ten kolos nebolo možné stratiť.

Ako často sa ľudia ozývajú s tým, že ste im otvorili oči?

Celkom často. Keď mi vyjde príspevok alebo sa objavím v médiách, príde mi hromada správ. Párkrát sa stalo, že sa niekto o svojej diagnóze dozvedel vďaka môjmu blogu. A často ľudia píšu, že to vďaka tomu lepšie chápu a sú radi, že sa o tom konečne hovorí.