Denník N

Bývalý hráč Slovana Sherbatov: Z Mariupola som ušiel vo vlaku smrti, kamarát naň nenastúpil

Eliezer Sherbatov v drese Košíc. FOTO TASR/Milan Kapusta
Eliezer Sherbatov v drese Košíc. FOTO TASR/Milan Kapusta

Slovenskí hokejoví fanúšikovia si ho pamätajú pre jeho dlhé vlasy, rýchlosť a šikovné ruky. Počas hrania za Slovan a Košice si získal viacero priaznivcov aj napriek tomu, že nezískal veľa bodov. V KHL za Slovan len 4 v 35 zápasoch, v extralige za Košice 8 v 14 zápasoch.

Oveľa zaujímavejší ako výkony je však jeho životný príbeh. Eliezer Sherbatov ho detailne opíše v knihe My Left Skate (Moja ľavá korčuľa), ktorá vyjde v októbri v angličtine aj francúzštine.

Sherbatov je Žid, ktorý reprezentuje Izrael a hral za Osvienčim. Zároveň je Kanaďan, ktorý sa dostal do krajiny vďaka tomu, že imigračný úradník bol hokejový fanúšik. Stal sa hokejistom napriek vážnemu zraneniu nohy. Je synom ruských rodičov, ktorý takmer zahynul, keď Putinov režim napadol Ukrajinu. A momentálne je aj Quebečanom, ktorý čaká na to, ako sa bude dariť Jurajovi Slafkovskému v Montreale.

O svojom hrôzostrašnom úteku z Ukrajiny hovorí v rozhovore pre Denník N.

Dočítate sa:  

  • ako dopadol jeho kamarát, ktorý s ním nenastúpil na vlak, ktorý Sherbatov nazýva vlakom smrti;
  • ako jeho rodine pri emigrácii do Kanady pomohlo, že spomenuli meno hokejovej legendy Guya Lafleura;
  • ako jeho rozhodnutie hrať za Osvienčim pohoršilo rabína;
  • prečo slovenským hokejistom nevyčíta, že budú hrať v KHL;
  • že Slafkovský buď bude kráľom Montrealu, alebo ho fanúšikovia zožerú zaživa.

Kde ste boli, keď sa začala vojna na Ukrajine?

Ako hráč HC Mariupol som sa chystal na zápas v Kramatorsku. Bola to párhodinová cesta, preto som si aj všetky veci nechal v byte v Mariupole, do ktorého som sa už potom nikdy nevrátil. Pred zápasom sme prespávali v Družkivke, ktorá je pár kilometrov od Kramatorska. V noci ma zobudila silná rana, cez okno som videl prudké svetlo. Potom sa ozval ďalší výbuch. Ráno pri raňajkách nám tréner povedal, že sa začala vojna. Hovoril, že nám odporúča zostať spolu, ale nikomu nebude vyčítať, ak sa rozhodne odísť z krajiny.

Mali ste strach o svoj život?

Nieže som sa bál o život, ja som si myslel, že zomriem. Každú sekundu počas niekoľkých dní, kým som sa dostal z krajiny. Kedykoľvek mohla bomba dopadnúť na mňa – v hoteli aj potom vo vlaku.

Čo ste urobili ako prvé po rozhovore s trénerom?

Tri telefonáty – zavolal som manželke, otcovi a na kanadskú ambasádu. Manželku som sa snažil presvedčiť, že budem v poriadku, hoci som si to sám nemyslel. Na kanadskej ambasáde som sa dovolal len do odkazovej stránky. Keď som im poslal e-mail, prišla mi len automatická odpoveď, že mi odpíšu neskôr. Potom len odpísali, že mám ísť do krytu. Našťastie som zavolal aj na izraelskú ambasádu a tam mi povedali, nech v každom prípade odídem z východu Ukrajiny do Ľviva a tam mi už pomôžu. Lenže ja som sa z Družkivky nemal ako dostať. Z východu sa pritom blížili Rusi, zo severu Bielorusi a zo západu Ukrajinci.

Ako ste sa odtiaľ dostali?

Hotel bol neďaleko vlakovej stanice. Išiel som sa tam opýtať a povedali mi, že z východu na západ pôjde už iba jeden vlak, ktorý je celý obsadený. Dal som im nejaké peniaze a povedal, nech mi zavolajú, ak sa uvoľní nejaké miesto. O pár hodín sa ozvali, že majú dve miesta – pre mňa a kamaráta. Čakali sme teda celý deň na vlak, ktorý však dlho neprichádzal. Zisťovali sme prečo a jedna známa nám s plačom hovorila, že vlak ostreľujú. Kamarát mi vtedy povedal: „Ja na ten vlak nejdem, pretože nechcem zomrieť.“ Hovorili sme si, že je to vlak smrti a šanca, že to prežijeme, je päťdesiat na päťdesiat. Vlak totiž išiel cez Kramatorsk, Charkiv a Kyjiv. Zo všetkých troch miest boli správy, že vlaky, ktoré tadiaľ prejdú, zostrelia.

Kamarát sa rozhodol zostať v Družkivke. Prečo ste vy nasadli na vlak?

Bál som sa aj druhej možnosti – zostať v kryte. Ktokoľvek tam mohol hodiť granát alebo som tam mohol zostať nadlho a ktovie, čo by so mnou bolo. Veď priamo nad mojou hlavou by proti sebe bojovali tanky. Mal som aj odporúčanie z izraelskej ambasády a zavolal som ešte otcovi. On je vždy pokojný a presne vie, čo má robiť. Tentoraz bol dlhšie ticho a vtedy som vedel, že je so mnou naozaj zle. Napokon povedal: „Eliezer, ak ten

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Hokej

KHL

Rozhovory

Vojna na Ukrajine

Šport a pohyb, Svet

Teraz najčítanejšie