Denník N

Moje neexistujúce Československo

Ilustrácia – Vizár
Ilustrácia – Vizár

Esej o hľadaní histórie a vlastnej identity.

Autor je šéfredaktor Respektu

V lete pred tridsiatimi rokmi sa rozhodlo o konci štátu, v ktorom som sa narodil. Voľby posilnili strany, ktoré nechceli spoločný štát, a potom sa všetko začalo rýchlo rúcať. Neúspešné zvolenie Václava Havla za prezidenta len symbolicky zdôraznilo, že to nefunguje. Takmer všetko sa dá napraviť, ale ako hovorí obľúbené politické klišé: keď chýba vôľa…

Situáciu som vtedy vnímal tak, že Slováci už nechceli s nami byť. Až neskôr som si uvedomil, že je to oveľa zložitejšie. A že štát, do ktorého som sa narodil a ktorý som miloval, v skutočnosti nikdy neexistoval.

Berlín na Dunaji

Trpím „záchvatmi histórie“ ako ústredná postava knihy Jaroslava Rudiša Winterbergova posledná cesta. Často sa pozerám okolo seba cez históriu. Len dúfam, že nie som taký otravný spoločník ako pán Winterberg. Niektoré miesta ma oslovujú silnejšie ako iné, ale Bratislava na mňa doslova kričí históriou. Je to moje milované zranené mesto. Zranené, pretože ho zničila komunistická totalita aj porevolučný kapitalizmus. Prví jej vyrezali časť vnútorností, druhí sa pokúsili zničiť zvyšok. Napriek tomu si zachováva jedinečné čaro, ktoré z neho môže urobiť menší Berlín na Dunaji.

Bratislava je aj miestom môjho historického zjavenia. Tu som vďaka Martinovi M. Šimečkovi spoznal jeho priateľov, ktorí sa čoskoro stali aj mojimi priateľmi. Bol to ten typ stretnutia, ktoré vám zmení život. Získal som nielen veľmi blízkych priateľov, ale aj akéhosi sprievodcu históriou a sebou samým. Mám šťastie na takéto stretnutia, v Česku boli alebo sú mojimi sprievodcami napríklad Tomáš Pěkný a Ivan Lamper. Nečakal som však, že mi moji slovenskí priatelia pomôžu lepšie pochopiť český príbeh.

Ako dieťa som vyrastal v rodine, v ktorej symbolickom centre stála biela socha Tomáša G. Masaryka. Podobných rodín bolo v Československu veľa, komunistická totalita dokázala zničiť kadečo, ale Masaryk zostal takmer nedotknutý. Ako novinár som sa za štvrťstoročie svojej práce stretol s mnohými ľuďmi, mnohých som navštívil doma a práve fotografia, socha alebo aspoň Masarykova kniha boli zdôrazňovanou súčasťou domácnosti, a to aj počas totality. Určite by sme našli veľa ľudí, ktorí o Masarykovi veľa nevedeli, ale nájsť Čechov, ktorí by o ňom mali zlú mienku, by bola asi nemožná misia.

Prvá republika sa v kolektívnej pamäti uchovávala ako zasľúbená éra. Patrili sme k najvyspelejším európskym štátom, jediná demokracia v srdci Európy na čele s tatíčkom Masarykom, ktorého obdivoval celý svet… Tak sa to hovorilo v rodinách. Padali mená ako Čapek, Baťa, Svojsík, Werich, Voskovec a ďalšie. V kontraste ku sivej normalizácii prvá republika žiarila ako krásny pestrofarebný neón. Česi držiaci ruku na pulze dejín… To museli byť časy.

Áno, aj môj príbeh Československa bol takmer celý český. Dokonca aj Slováci, ktorých mená sa v 80. a neskôr v 90. rokoch často objavovali, ako Husák a Dubček, boli zasadené do čisto českého kontextu. Veď v roku 1968 to bola Pražská jar, nie? Slovensko zaznievalo cez televíziu, bál som sa Majky zo seriálu Spadla z oblakov a, naopak, obdivoval som slovenské inscenácie, ktoré vysielali vždy v pondelok. Napriek tomu akoby Slovensko neexistovalo. Určite nie ako entita s vlastným príbehom. Čítal som Foglara, zaujímali ma staré povesti české, vedel som, kto bol Karel IV., poznal som príbeh husitov. Ale kde boli Slováci? Historicky sa mi na mape najvýraznejšie objavili, keď som sa dozvedel podrobnosti o konci prvej republiky v roku 1938. Vtedy Slováci využili situáciu a vydali sa vlastnou cestou. S Hitlerom. Teda negatívna správa. Rovnako ako vtedy v roku 1992, keď už vraj s nami nechceli žiť.

Zabúdanie na Slovensko bol pravdepodobne najprepracovanejší český program.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Komentáre

Teraz najčítanejšie