Moje neexistujúce Československo

Autor je šéfredaktor Respektu

V lete pred tridsiatimi rokmi sa rozhodlo o konci štátu, v ktorom som sa narodil. Voľby posilnili strany, ktoré nechceli spoločný štát, a potom sa všetko začalo rýchlo rúcať. Neúspešné zvolenie Václava Havla za prezidenta len symbolicky zdôraznilo, že to nefunguje. Takmer všetko sa dá napraviť, ale ako hovorí obľúbené politické klišé: keď chýba vôľa…

Situáciu som vtedy vnímal tak, že Slováci už nechceli s nami byť. Až neskôr som si uvedomil, že je to oveľa zložitejšie. A že štát, do ktorého som sa narodil a ktorý som miloval, v skutočnosti nikdy neexistoval.

Berlín na Dunaji

Trpím „záchvatmi histórie“ ako ústredná postava knihy Jaroslava Rudiša Winterbergova posledná cesta. Často sa pozerám okolo seba cez históriu. Len dúfam, že nie som taký otravný spoločník ako pán Winterberg. Niektoré miesta ma oslovujú silnejšie ako iné, ale Bratislava na mňa doslova kričí históriou. Je to moje milované zranené mesto. Zranené, pretože ho zničila komunistická totalita aj porevolučný kapitalizmus. Prví jej vyrezali časť vnútorností, druhí sa pokúsili zničiť zvyšok. Napriek tomu si zachováva jedinečné čaro, ktoré z neho môže urobiť menší Berlín na Dunaji.

Bratislava je aj miestom môjho historického zjavenia. Tu som vďaka Martinovi M. Šimečkovi spoznal jeho priateľov, ktorí sa čoskoro stali aj mojimi priateľmi. Bol to ten typ stretnutia, ktoré vám zmení život. Získal som nielen veľmi blízkych priateľov, ale aj akéhosi sprievodcu históriou a sebou samým. Mám šťastie na takéto stretnutia, v Česku boli alebo sú mojimi sprievodcami napríklad Tomáš Pěkný a Ivan Lamper. Nečakal som však, že mi moji slovenskí priatelia pomôžu lepšie pochopiť český príbeh.

Ako dieťa som vyrastal v rodine, v ktorej symbolickom centre stála biela socha Tomáša G. Masaryka. Podobných rodín bolo v Československu veľa, komunistická totalita dokázala zničiť kadečo, ale Masaryk zostal takmer nedotknutý. Ako novinár som sa za štvrťstoročie svojej práce stretol s mnohými ľuďmi, mnohých som navštívil doma a práve fotografia, socha alebo aspoň Masarykova kniha boli zdôrazňovanou súčasťou domácnosti, a to aj počas totality. Určite by sme našli veľa ľudí, ktorí o Masarykovi veľa nevedeli, ale nájsť Čechov, ktorí by o ňom mali zlú mienku, by bola asi nemožná misia.

Prvá republika sa v kolektívnej pamäti uchovávala ako zasľúbená éra. Patrili sme k najvyspelejším európskym štátom, jediná demokracia v srdci Európy na čele s tatíčkom Masarykom, ktorého obdivoval celý svet… Tak sa to hovorilo v rodinách. Padali mená ako Čapek, Baťa, Svojsík, Werich, Voskovec a ďalšie. V kontraste ku sivej normalizácii prvá republika žiarila ako krásny pestrofarebný neón. Česi držiaci ruku na pulze dejín… To museli byť časy.

Áno, aj môj príbeh Československa bol takmer celý český. Dokonca aj Slováci, ktorých mená sa v 80. a neskôr v 90. rokoch často objavovali, ako Husák a Dubček, boli zasadené do čisto českého kontextu. Veď v roku 1968 to bola Pražská jar, nie? Slovensko zaznievalo cez televíziu, bál som sa Majky zo seriálu Spadla z oblakov a, naopak, obdivoval som slovenské inscenácie, ktoré vysielali vždy v pondelok. Napriek tomu akoby Slovensko neexistovalo. Určite nie ako entita s vlastným príbehom. Čítal som Foglara, zaujímali ma staré povesti české, vedel som, kto bol Karel IV., poznal som príbeh husitov. Ale kde boli Slováci? Historicky sa mi na mape najvýraznejšie objavili, keď som sa dozvedel podrobnosti o konci prvej republiky v roku 1938. Vtedy Slováci využili situáciu a vydali sa vlastnou cestou. S Hitlerom. Teda negatívna správa. Rovnako ako vtedy v roku 1992, keď už vraj s nami nechceli žiť.

Zabúdanie na Slovensko bol pravdepodobne najprepracovanejší český program. Už prvá voľba Masaryka za prezidenta prebehla tak, že na slovenských politikov nečakali. Edvard Beneš dokonca odmietal uznať, že Slováci sú samostatný národ. Druhá polovica 60. rokov priniesla formálnu zmenu – federáciu –, ale v skutočnosti sa v českom príbehu nič nezmenilo. Martin M. Šimečka hovorí, že jeho otec, známy intelektuál a disident Milan Šimečka, odmietol podpísať Chartu 77 okrem iného aj preto, že k príprave textu neprizvali jeho ani nikoho iného zo Slovenska. Václav Havel nešiel ako demokratický prezident na svoju prvú cestu do Bratislavy, ale do Nemecka, čo sa ľudí na Slovensku silne dotklo, atď. Česi Slovákov neutláčali, len na nich opakovane zabúdali. Rovnako ako ja.

České okuliare

S mojimi novými slovenskými priateľmi často debatujeme dlho do noci a zakaždým si silnejšie uvedomím, ako málo som vedel a stále viem o ich kultúre a spoločnosti. A hoci som novinár, ktorý sa živí písaním, ťažko sa mi všetky jemné nuansy rozdielov medzi českým a slovenským príbehom opisujú.

Ale jeden aspekt je pre mňa dôležitý. Slováci sa nikdy nevidia lepšími, ako sú. „Úžasný národ, títo Česi. Škoda, že neboli pri stvorení sveta. Mohli by poradiť,“ píše sa v jednom z brilantných vtipov Vladimíra Renčína. My Česi niekedy trpíme velikášstvom, pocitom, že keby nám to zlý svet dovolil, ukázali by sme, ako to všetko robiť. Z tohto sebavnímania podľa mňa vyplývalo aj naše nepochopenie Slovákov. Ako keby im malo stačiť, že môžu žiť s nami v jednom štáte. No nie je to dosť veľký dar?

Česká skúsenosť vychádza zo vzostupov a z pádov. Niekedy sa cítime ako velikáni, lebo sme mali Karla IV., Husa, Masaryka… A cítime sa ako obete, lebo sme mali Bielu horu, Mníchov, inváziu v roku 1968, keď s nami veľké dejiny pozametali. Slovenskú skúsenosť viac definovali pády, pretože Slováci zažívali boj o prežitie, ktorý my Česi nepoznáme. A ten boj o prežitie, hoci vo veľmi jemnej podobe, prebiehal aj v čase spoločného štátu. Všetci sa podľa toho správame. Česi sa niekedy nadýchnu do veľkosti, ale potom rýchlo ustúpia do fňukania a pocitu obete. Na druhej strane sa zdá, že Slováci majú pocit, že na nich nezáleží, pretože za nich rozhoduje niekto iný (Maďari, Česi, Brusel). Zároveň obaja vidíme, že dnes máme viac ako kedykoľvek v minulosti vývoj vo vlastných rukách a môžeme dokonca zohrávať dôležitú úlohu v Európe.

Jan Patočka v roku 1968 napísal: „Potrebujeme Slovákov aj preto, aby sme vedeli pravdu o nás.“ Chcel tým povedať, že sa na dejiny a svet pozeráme príliš zúženou optikou. Našich „bratov“ vnímame len ako Čechov, ktorí hovoria nárečím, a nerozumieme ich príbehu. To je presné. Pohľad na seba očami Slovákov mi umožnil prvýkrát vidieť aj niečo pozitívne na našom občasnom „velikášstve“. Okrem iného to totiž vedie časť spoločnosti k potrebe klásť na seba a na Česko väčšie nároky. Sme predsa Masarykov národ, tak sa podľa toho správajme. Slováci to majú oveľa ťažšie, pretože si vlastnú tradíciu vytvárajú až teraz.

Je dôležité nepodľahnúť predstave, že národy majú nejaký charakter a ten je nemenný. Skôr opakujeme postupy pri riešení rôznych udalostí. Tento pohľad na spoločnosť, ktorý, samozrejme, môže byť chybný, mi umožňuje fungovať. Je v ňom totiž uložená istá nádej. Charakter je síce daný, ale postupy sa dajú zmeniť. A myslím si, že to platí aj pre Slovensko.

Ak sa v niečom pomerne často mýlime, tak v tom, že sa na svet pozeráme len cez našu skúsenosť. Tak ako to navrhol Patočka alebo v odľahčenej podobe Renčín. Slovákov a Slovensko sme mali radi, ale skôr ako pekný šperk na českom rúchu. Aby však bolo jasné, medzi divákov sveta cez české okuliare radím aj seba.

Všetko cudzie preč

Bol krásny letný deň, sedeli sme v záhrade a vietor sa zľahka opieral do obrusov na stoloch, ktoré držali na mieste len orosené poháre. Bolo to jedno z mojich prvých stretnutí so slovenskými priateľmi a rozprával som sa s Lacim Szigetim. A v tom momente sa mi zjavilo azda najväčšie biele miesto na mojej historickej mape – maďarská menšina v Československu. Poznal som základné okolnosti príbehu – národnostné rozdelenie štátu, zložitosť spolužitia, ale dovtedy som vnímal len nemeckú menšinu, pretože tá na rozdiel od maďarskej žila v Čechách. Laci bol mojím prvým osobným svedkom novej kapitoly.

Bol svedkom zlyhania štátu, ktorý som si vysníval a ktorý neexistoval. Ak chcete pochopiť moje poznanie, odporúčam Laciho esej Moje Československo, ktorá vyšla v našom špeciále o rozpade spoločného štátu (V denníku N tu: https://dennikn.sk/1275372/moje-ceskoslovensko/). Je to jeden z najlepších textov, aké som čítal, pretože ponúka perspektívu, ktorá nám chýba. A ktorú potrebujeme poznať.

Laciho rodičia sa nikdy nezmierili s tým, že sa po prvej svetovej vojne nejakým rozhodnutím ocitli v Československu, hoci boli Maďari. „Podľa môjho otca založili Československo diablovi advokáti, imperialisti,“ píše vo svojej eseji. Keď sa v roku 1989 do našej krajiny vrátila sloboda, Laciho matka necítila žiadne uspokojenie, žiadnu nádej. „Dala som československej armáde šesť maďarských mužov, všetci ste si odbavili povinnú vojenskú službu. Už pomaly sto rokov im slúžime, a predsa sa Maďarom doteraz nikto nikdy neospravedlnil a ani sa im neospravedlní! Ich naša duša nezaujíma!“

Narodila sa v roku 1916, takže zažila všetky zákruty šialených dejín 20. storočia. A nielen z diaľky. Po druhej svetovej vojne československá vláda rozhodla, že Maďari boli kolaboranti. Všetci. Bez ohľadu na skutočnosť. Tým porušili dôstojnosť tých, ktorí s fašizmom nesúhlasili. Kolektívna zodpovednosť môže za určitých okolností existovať, kolektívny trest však spôsobuje ďalšie bezprávie.

Potom prišla druhá rana – odsun. Časť rodiny vysťahovali do Maďarska, časť do českých Sudet. Laciho matka sa ocitla na Šumave. Miesto, ktoré ja milujem, pretože som sa narodil vo Winterbergu (Vimperk), ona nenávidela.

„Matka má pravdu,“ píše Laci vo svojej eseji, „že tento štát sa nikdy ani len nepokúšal vyjsť v ústrety maďarskému povedomiu. Ani masarykovské, ani boľševické, ani havlovské Československo neponúklo svojim autochtónnym menšinám politický, hospodársky a spoločenský program zmieru. A benešovské Československo, účtujúce s fašizmom, so silnou komunistickou podporou, vložilo do svojho zakladajúceho „demokratického“ programu základný postoj českého a slovenského obyvateľstva: byť etnicky čisté a vyhnať všetko cudzie.“ Nie je náhoda, že Laci skôr či neskôr takmer každú diskusiu privedie k téme právneho štátu, spravodlivosti. Vie, aké to je, keď z vás vlastný štát urobí nepriateľa a občana nulovej kategórie.

Fascinujúce na celom príbehu je, že nestretnete väčšieho obdivovateľa českej kultúry, ako je Laci. Len málokto hovorí o Prahe s takou láskou a znalosťou ako on. Bol to László Szigeti, kto urobil knižný rozhovor s Bohumilom Hrabalom, Kličky na kapesníku. Podieľal sa na nežnej revolúcii ako člen dvoch revolučných hnutí, slovenskej VPN a Maďarskej nezávislej iniciatívy, a po vzniku samostatného štátu slúžil Slovensku na mnohých frontoch, okrem iného založil a viedol výnimočné knižné vydavateľstvo Kalligram.

Neznesiteľná ťažoba

Nanešťastie v histórii neexistuje žiadne „keby“. Nikdy sa nedozvieme, či by sa Československo nakoniec stalo multikultúrnym štátom. Masaryk to chcel, ale zároveň svojou umelou tézou o „československom“ národe neumožnil prechod k niečomu väčšiemu. Nevyužili sme obdobie mieru a Hitler potom nasmeroval dejiny iným smerom.

Legendárny maďarský intelektuál Sándor Márai, ktorý sa narodil v Košiciach, ale po roku 1918 sa odmietol vrátiť, pretože jeho rodné mesto patrilo inému štátu, vo svojich pamätiach písal aj o „nádeji“ spojenej s demokraciou. Vrátil sa až koncom 30. rokov, keď táto časť Slovenska opäť pripadla Maďarsku. Videl, ako nepriateľsky a povýšenecky sa predstavitelia Budapešti správajú k jeho krajanom. „Mesto, ktoré za českej éry spoznalo osud menšiny, ktorý je vždy trpký, a preto – okrem otázky spoločného jazyka a pôvodu – s nadšením očakávalo náš návrat, návrat Maďarov; ale mesto spoznalo aj demokraciu. Hoci to znamenalo aj bariéry medzi triedami a ľuďmi v úradoch alebo vo verejnom živote, tieto múry však neboli neprekonateľné. A teraz sme ich priviedli do mesta späť.“

Vieme, že história je zložitá. A zároveň nevieme, aký by mal byť ten správny scenár. Masaryk je stále jednou z najväčších postáv našich dejín. Jednoducho dosiahol to, čo mohol. Zvyšok jeho vízie spoločného štátu sme mohli naplniť my, ale nezvládli sme to. V roku 1992 sa Československo muselo rozpadnúť, pretože jediný zmysel pre Čechov mal ich štát, nie štát Čechov a Slovákov. Takže keď sa naši susedia začali ozývať (nie vždy pekne), nebolo o čom diskutovať. Nebol to prejav vypätého nacionalizmu, ale našej perspektívy. Inému svetu ako tomu nášmu sme jednoducho nerozumeli.

Z histórie si môžeme vziať aspoň jedno ponaučenie. Tu a tam stojí za to pozrieť sa na udalosti očami tých, ktorí nepatria k víťazom doby. Potom budeme lepšie rozumieť sami sebe a budeme lepšie pripravení na budúcnosť. Čoskoro sa nám to môže hodiť.

Čaká nás totiž ťažké obdobie. Udalosti posledných rokov ukazujú, že zdanlivo jednotné spoločnosti sa rozpadajú na nesúrodé časti. Vytráca sa kompromis, chuť hľadať odpovede nahrádza túžba po víťazstve. Dve krajiny, ktoré boli začiatkom 90. rokov pre Československo príkladom – Spojené štáty a Veľká Británia –, prežívajú krízu identity. „Ako to môže byť môj štát, keď si prisvojuje právo rozhodovať o mojom tele?“ zaznievajú logické otázky mnohých žien v USA. Kultúrne vojny stavajú čoraz vyššie mentálne múry medzi spoluobčanmi, susedmi. Česko je malá krajina, ktorá už vyhnala všetko odlišné, čo vyhnať mohla, a napriek tomu len ťažko hľadáme kompromis. Nie sú to menšiny, kto sa líši, spor je v nás. Možno budeme musieť znova diskutovať o tom, aké by Česko vlastne malo byť.

Keby sa ma dnes niekto opýtal, aké je moje Československo, odpovedal by som aj bez toho, že sme sa odvtedy stali veľmi blízkymi priateľmi, takto: „Moje Československo? To je Laci Szigeti.“ V jeho príbehu je všetko: dúfanie, sklamanie aj nádej spoločného štátu, ale aj priestoru menom stredná Európa. Narodil sa v štáte, ktorý dával jasne najavo, že mu na Lacim nezáleží, aby sa neskôr stal jedným z jeho najvýznamnejších intelektuálov a predovšetkým demokratov. Moja odpoveď by bola aj istou formou ospravedlnenia, pokánia a uznania, že som vedel tak málo. A prijatie poznania, že nikdy nebudem vedieť dosť. Nikto z nás.

Text pôvodne vyšiel v týždenníku Respekt