Denník N

Fotenie nočnej oblohy dodá človeku životný pokoj. Astrofotograf vysvetľuje, ako pozorovať a fotiť Perzeidy

Krajinný astrofotograf Tomáš Slovinský. Foto N - Tomáš Benedikovič
Krajinný astrofotograf Tomáš Slovinský. Foto N – Tomáš Benedikovič

Tohtoročné maximum Perzeíd zatieni Mesiac a vidieť bude len tie najjasnejšie objekty. Najlepšie bude tento rok vidno Orionidy v októbri.

➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.

Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.

[25 rozhovorov o slovenskej vede v knižnej podobe – to je novinka Ako chutí tarantula? reportérky Zuzany Vitkovej.]

V rozhovore sa dozviete aj:

  • čo sa dá pozorovať v tmavom lese a čo z mestského balkóna,
  • či možno odfotiť nočnú oblohu aj na lacný fotoaparát či telefón,
  • prečo sa kedysi králi báli komét,
  • prečo by svetelné znečistenie malo zaujímať aj ľudí, ktorých vesmír nezajíma,
  • ako vyzerá nafukovacie planetárium.

Tento článok si môžete prečítať vďaka ESET Science Award – oceneniu, ktoré podporuje výnimočnú vedu na Slovensku. 

Momentálne môžeme sledovať meteorický roj Perzeidy, ktoré sú viditeľné každé leto. Prečo nad nami letia práve v tomto období?

Meteorický roj Perzeidy vídavame každoročne zhruba v prvej polovici augusta. Tohto roku vychádza ich maximum na sobotu trinásteho nadránom. Práve v tomto období sa Zem na obežnej dráhe okolo Slnka každoročne stretáva s čiastočkami, ktoré za sebou zanecháva kométa 109P/Swift-Tuttle. Kométa prejde našou Slnečnou sústavou raz za 133 rokov a my sa potom každý august zrážame s čiastočkami, ktoré za sebou zanechala.

Perzeidy 2021, Kréta. Foto – Tomáš Slovinský

Vídavame ich síce ako jasné svetelné úkazy, no nejde o padajúce hviezdy. Tie znejú romanticky, ale ak by na nás naozaj padala hviezda a mali by sme sa s ňou zraziť, tak by to bol asi posledný úkaz, ktorý by sme videli. Toto sú len veľmi malé čiastočky prachu, ktoré trením zanikajú v zemskej atmosfére.

Stáva sa aj to, že nejaká úplne nezhorí, ale dopadne na Zem v podobe meteoritu?

Počas meteorického roja je to raritou, ale ak sa nestihnú rozpadnúť a dopadnú na Zem, tak ich vedci hľadajú. Práve ich skúmaním sa môžeme dozvedieť niečo o tom, odkiaľ pochádzajú, z čoho sa skladajú a ďalšie indície o svete okolo nás.

Vrchol meteorického roja Perzeidy máme ešte pred sebou, no pozorovanie nám bude trochu kaziť spln osvetľujúci oblohu. Kedy a kde sa dajú čo najlepšie pozorovať?

Podmienky na pozorovanie meteorického roja sa menia každý rok a najčastejšie ich kazí počasie. Preň niekedy nevidíme vôbec nič. Druhým hlavným problémom je svit mesiaca a tretím svetelné znečistenie. Tohto roku, žiaľ, vychádza spln mesiaca na deň pred maximom. Neznamená to však, že nič neuvidíte, ale viditeľné budú len jasnejšie meteory. Keďže pôjde o pozorovaciu noc v blízkosti splnu, bude vám aspoň menej vadiť svetelné znečistenie. Mesiac nočnú oblohu tak či tak prežiari.

Perseus a stratené meteory. Astronomická fotografia dňa ocenená NASA. Foto – Tomáš Slovinský

Každopádne, oplatí sa ísť aspoň za mesto a najlepšie sa obloha pozoruje v tmavších častiach Slovenska. Poloniny sú aj oficiálnym parkom tmavej oblohy, rovnako je ním aj Veľká Fatra a pekná nočná obloha je aj na Muránskej planine, v Nízkych Tatrách či na Orave. Ale tam sa najlepšie pozoruje, keď na oblohe nie je vidno mesiac.

Dokedy dáva zmysel pozerať sa ešte na oblohu a hľadať Perzeidy?

Tento meteorický roj nemá takzvané ostré maximum, takže je ho vidieť viac nocí. Oplatí sa ho sledovať niekoľko dní pred maximom a približne dve až tri noci po maxime.

Pozorovanie nočnej oblohy často vyústi do dohadovania sa o tom, či je pozorovaný objekt meteor, satelit alebo Medzinárodná vesmírna stanica (ISS). Ako to človek najjednoduchšie rozlíši?

Veľmi ľahko. Zatiaľ čo meteor je rýchly záblesk na nočnej oblohe, ktorý zaniká, prechod satelitu či ISS je omnoho pomalší. Pre laikov je to omnoho ťažšie rozlíšiť na fotografiách, pretože tie sa zachytávajú po obdobie niekoľkých desiatok sekúnd, a tak sa na nich satelit a meteor veľmi podobajú.

Kalendár nočnej oblohy je relatívne pravidelný. Na jar padajú Lyridy, v lete Perzeidy v zime Geminidy. Čo nás ešte tento rok čaká?

Nočná obloha je v neustálom pohybe. Tak ako vidíme vždy iné súhvezdia či časť Mliečnej cesty, tak vidíme v priebehu roka aj niekoľko desiatok meteorických rojov. Myslím, že augustové Perzeidy sú najznámejšie. Vtedy je na severnej pologuli teplo a sledovať meteorický roj niekde na lúke pri dvadsiatich stupňoch je príjemnejšie než robiť to isté v zime, keď je hlboko pod nulou. No najaktívnejším meteorickým rojom sú Geminidy, ktoré vrcholia okolo 14. decembra.

Severná panoráma zimnej oblohy. Astronomická fotografia dňa ocenená NASA. Foto – Tomáš Slovinský

Tento rok budú podmienky veľmi priať Orionidom, ktoré vrcholia na konci októbra. Maximum majú dva dni pred čiastočným zatmením Slnka, ktoré uvidíme 25. októbra. Z Bratislavy, kde uvidíme 40-percentné zatmenie, sa presunie do najvýchodnejších časti Slovenska, kde bude až polovičné. Decembrové Geminidy znova osvetlí mesiac, no budúci rok sa už môžeme tešiť na pekné Perzeidy aj Geminidy.

Ľudia často fotia seba, iných ľudí či dianie naokolo, prečo ste sa rozhodli pre relatívne statickú nočnú oblohu?

Baví ma to preto, lebo si nočnú oblohu a čas, ktorý pod ňou trávim, užívam. Aj bez fotoaparátu a aj napriek výzvam, ktoré takéto fotenie prináša. Možno ma láka aj to, že sa krajinnej astrofotografii venuje len málo ľudí.

Fotografické vybavenie je dosť drahé. Čo na svoje fotky používate?

Fotím široké zorné pole, na ktorom sa nejaké pekné hviezdy, súhvezdia alebo Mliečna cesta spájajú so zaujímavou časťou krajiny. Na širokouhlú fotografiu vám často stačí pevný statív, plnoformátová zrkadlovka, káblová diaľková spúšť a dobrý nápad. To je cenovo relatívne dostupné a dá sa s tým precestovať celý svet.

Upravujete si vybavenie niekedy svojpomocne?

Väčšinou nie. Aj keď treba povedať, že na fotenie nočnej oblohy sa často používa práve upravený fotoaparát, pretože taký, ktorý si kúpite v obchode, má pred svetelným senzorom vsunutý filter. Ten sa z fotky snaží odfiltrovať zložky farieb, ktoré naše oko nevidí. Ľudské oko totiž nemá v noci schopnosť rozoznávať farby slabších zdrojov svetiel a nevidí ani každú farbu v rovnakej intenzite. Najintenzívnejšie vidíme zelenú a najmenej červenú či fialovú a to sa snaží ten maličký kus skla v bežnom sériovom fotoaparáte napodobniť. Na nočné fotenie sa zvykne tento filter nahrádzať takým, ktorý prepustí všetky farby zhruba v rovnakej intenzite. Keď sa pozriete na nočnú oblohu a porovnáte to s astrofotografiou, tak si asi všimnete, že fotografie sú svetelnejšie, bohatšie na detaily a hlavne farebnejšie.

Svetlo a sláva nad Krétou. Astronomická fotografia dňa ocenená NASA. Foto – Tomáš Slovinský

Pokiaľ som úplná začiatočníčka, mám šancu odfotiť nočnú oblohu aj na obyčajný fotoaparát alebo telefón?

Na digitálny fotoaparát určite a v súčasnosti sa obloha dá zachytiť aj na novší typ telefónu. Hlavná požiadavka je, aby sa na zariadení dala manuálne nastaviť dĺžka expozície. Na snímanie takýchto krajinárskych fotiek sa väčšinou používa dlhý expozičný čas, počas ktorého zachytávame nočnú oblohu aj desiatky sekúnd. Takto si môžeme odfotiť napríklad samých seba pod nočnou oblohou.

Takáto fotka sa však nedá porovnať s fotkou spravenou plnoformátovou zrkadlovkou. Telefónom by sme danú časť oblohy museli snímať aj niekoľko hodín a potom tie snímky spriemerovať a spracovať, aby sa aspoň podobala na snímku, ktorú by sme urobili lepším fotoaparátom.

Pri dlhej uzávierke sa ukáže, že Zem je v neustálom pohybe. Ako docieliť, že hviezdy nebudú na týchto fotkách rozmazanými čiarami?

Tým, ako sa Zem otáča okolo vlastnej osi, zdanlivo sa nám otáča aj nočná obloha. Pri dlhších expozíciách to z pekných hviezdičiek spraví čiarky. Každý fotoaparát a použitý objektív má nejaký limitný čas, keď tento pohyb nevidíme. Pri širokouhlejších ohniskách, ktoré používam, je to 10 až 20 sekúnd, ale závisí to od konkrétneho objektívu.

Pod tmavou nočnou oblohou v Nízkych Tatrách. Foto – Tomáš Slovinský

Ak by sme chceli na nočnej oblohe zachytiť viac detailov, tento čas potrebujeme ešte predĺžiť. Na to často používam astrofotografickú montáž. Je to zariadenie, ktoré nasmerujeme čo najpresnejšie na zemský pól. Na severnej pologuli sa to robí veľmi ľahko, pretože sa nachádza blízko hviezdy Polárky. Táto montáž nám potom sleduje pohyb hviezd. Vďaka tomu môžeme používať aj niekoľko desiatok minút dlhé expozície a hviezdy máme stále ostré.

Podobá sa fotenie oblohy foteniu divokej prírody? Na akciu, ktorú chcete odfotiť, takisto čakáte hodiny, a len keď máte šťastie, odchádzate s pár fotografiami, s ktorými ste spokojný.

Vybavenie fotoaparátu sa veľmi líši, ale „lov snímok“ je veľmi podobný. Povedzme, že niekam cestujete, strávite tam až niekoľko hodín, no výsledok sa nemusí podariť, lebo mne to pokazí počasie a fotografovi divokej prírody nepríde divoká príroda zapózovať. Napríklad ja som cestoval až do Čile, kde som strávil niekoľko dní a čakal na úplné zatmenie Slnka. Práve v ten deň však, bohužiaľ, pršalo a nedalo sa pred tým nikam ujsť. Takže som neodfotil nič.

Ako sa fotografi pripravujú na takéto frustrujúce situácie?

Samotné nočné fotenie človeka naučí trpezlivosti a sčasti mu dodá životný pokoj. Proste sa musíte pripraviť na to, že niektoré cesty nie sú úspešné. Ale to, že si odtiaľ neodnesiem fotky, ktoré som si vysníval, nemusí znamenať katastrofu. V Čile som spravil iné pekné nočné fotky. Dôležité je nefixovať sa na veľké očakávania a čakať na to, čo vám príroda umožní. O to viac sa teším, keď sa niečo podarí.

Pozorovanie kométy Neowise, júl 2020. Foto – Tomáš Slovinský

Čo by si začiatočníci pred výpravou na nočné fotenie nemali zabudnúť?

Začínajúcim fotografom sa často stáva, že si zabudnú SD kartu alebo nabiť nejaký komponent. Pri nočnom fotení produkt často vzniká panoramatickým spôsobom. Čiže máte jednu výslednú fotografiu, ktorá vznikala povedzme z 50 segmentov. Stačí pritom, že sa jedna z nich nepodarí, lebo si náhodne preostrím a výsledná fotka je pokazená. Takže sa treba sústrediť. Pokiaľ šliapem niekam do hôr, tak si väčšinou beriem ľahké vybavenie a montáž nechávam doma. Rozhodne si však zbalím dobré jedlo a kávu. Lepšie sa sústredí s plným žalúdkom a o to krajší mám potom zážitok z výletu do prírody.

Chodíte na takéto odľahlé lokality sám?

Občas beriem svojho psa, ktorý je dobrým nočným spoločníkom, aj keď niekedy mám pocit, že sa v lese bojí viac ako ja. S ľuďmi sa dá dohodnúť na takéto expedície náročnejšie, lebo nočné fotenie sa nedá naplánovať na konkrétny deň a často ani na čas. Keď sú dobré podmienky, treba vyraziť hneď.

Nočné výjazdy s mojím štvornohým priateľom. Foto – Tomáš Slovinský

Povedzme, že ma nočná obloha zaujíma, ale nie natoľko, aby som šla na niekoľkodňovú expedíciu do hôr. Viem si ju užiť aj voľným okom z panelákového balkóna niekde v meste?

Ak by ste sa chceli pozerať na nočnú oblohu napríklad z Bratislavy, tak by som odporúčal sledovať Mesiac. Ideálne je mať po ruke nejaký ďalekohľad a môžete pozorovať napríklad mesačné krátery. Ďalekohľadom viete pozorovať aj niekoľko planét slnečnej sústavy, ktoré sú takisto dostatočne jasné, aby prežiarili svetelné znečistenie. Zaujímavý je napríklad Jupiter a jeho pásy oblačnosti či červená škvrna a mesiace. Alebo Saturn, kde aj menším ďalekohľadom vidno prstenec.

Teoreticky by ste mohli z mesta pozorovať aj meteorický roj, ale tam by ste sa veľmi ukrátili o ich počet, pretože by ste videli iba tie najjasnejšie. Na porovnanie, ak by ste jasný meteor videli povedzme v parku tmavej oblohy Poloniny, tak by sa nám zdalo, že na oblohe krásne zažiaril a zanechal za sebou stopu. V meste to uvidíte iba ako bodku, ktorá na oblohe blikne.

Klenot na kvetinovom Mesiaci. Astronomická fotografia dňa ocenená NASA. Foto – Tomáš Slovinský

Ak nemáte ďalekohľad, na balkóne sa môžete zamerať na svietiace oblaky. Najlepšie je, ak je orientovaný na severnú stranu, keďže na území Slovenska ich v lete po západe slnka alebo nadránom vidieť nad severným obzorom. Nevidieť ich každú noc, ale oplatí sa na nich číhať. Sú naozaj krásne a miestami pripomínajú elektrizujúce útvary.

Padajúce hviezdy majú v ľudovej slovesnosti romantickú povesť. Plnia priania, symbolizujú mŕtve duše či bohov, na ktorých sa nemá ukazovať. Ako tieto povery vznikli a prečo si ľudia nočnú oblohu romantizujú?

To neviem, ale paradoxné je, že kedysi sa ľudia úkazov na nočnej oblohe veľmi báli. Ak videli nejaký meteorický roj, tak si ho spojili s niečím zlým, čo sa v tom čase stalo. Alebo videli kométu a onedlho nato zomrel kráľ. Keď potom prišla o niekoľko rokov ďalšia kométa, tak sa všetci králi báli, na koho to padne tentokrát. Rovnako boli predzvesťou zla aj zatmenia.

Zmenila to až éra, v ktorej sa snažíme veciam okolo seba porozumieť. Dnes vďaka vede vieme, že tieto úkazy nič zlé na Zemi nespôsobujú, a vieme im priradiť fyzikálne vysvetlenie. Takže si v pokoji môžeme užívať ich krásu a romantizovať ich.

Vaše fotografie sa už sedemkrát dostali do výberu NASA ako astronomické fotografie dňa. Ako agentúra tieto fotografie vyberá?

Astronomická snímka dňa NASA je v podstate najväčšia internetová galéria astrofotografií, ktorá vznikla v roku 1995. Spravujú ju pracovníci NASA, ktorí každý deň v roku vyberajú vhodnú fotku. Často sú z observatórií a vesmírnych ďalekohľadov, ale občas príde aj na krajinárske fotografie, ktoré robia amatéri.

Dostať sa tam je dosť zložité, lebo kritériami sú najmä aktuálnosť, zaujímavé miesto a originálny nápad. Takto sa tam dostala moja druhá snímka. Zostavil som panorámu rôzne svetelne znečistených miest. Dovtedy to existovalo iba v simulácii, a tak ma NASA zaradila.

Vidiecka verzus mestská obloha. Astronomická fotografia dňa ocenená NASA. Foto – Tomáš Slovinský

Niektoré vaše fotografie majú až rozprávkový nádych. Aký pomer vedeckých parametrov a estetiky máte najradšej?

Mám rád, keď je fotografia pekná, no stále je na nej zachovaná fyzikálna korektnosť. Všetky svoje fotky sa snažím zhotovovať a upravovať tak, aby som ju zachoval. Napríklad každý úkaz, ktorý fotoaparát na oblohe zachytí, má konkrétnu farbu, v ktorej žiari. Mliečna cesta, airglow (svetelné žiarenie atmosféry – pozn. red.) aj polárna žiara. Ak by som ich chcel nejako upravovať, tak by fotka stratila edukačný zmysel a bola by už len povedzme umelecká.

Čo pre fotografa znamená, keď sa ocitne v takomto výbere?

Najviac som sa tešil asi z prvej, lebo zaradenie do takéhoto výberu je asi najviac, čo sa môže krajinárskemu fotografovi podariť. Pri ďalších som mal radosť hlavne z toho, že sa môj nápad dostal k širokej verejnosti na celom svete. Keď chcete poukázať napríklad na problém so svetelným znečistením, tak to zrazu neuvidí povedzme desaťtisíc ľudí, ktorí vás sledujú na sociálnych sieťach, ale 200-tisíc. Čísla som len odhadol, ale myslím, že pomer by mohol sedieť.

Príprava na nočné fotenie v extrémnych podmienkach, Hawaii Mauna Kea Observatory Gemini (zľava: Petr Horálek, Tomáš Slovinský, Joy Pollard, Theofanis Matsopoulos). Foto – archív T. S.

K svetelnému znečisteniu sa často vraciate. Je to problém pre ľudí, ktorí sa chcú pozerať na oblohu a fotografov, alebo aj pre vedcov?

Rozhodne aj pre vedcov a z roka na rok sa to zhoršuje. Problém majú hlavne staršie pracoviská, ktoré ľudia v minulosti vybudovali na periférii väčších miest a v súčasnosti úplne strácajú svoj význam. Preto sa teraz observatóriá stavajú ďaleko v púšti alebo vo vysokej nadmorskej výške, kde sčasti vylúčime aj vplyv zemskej atmosféry. Ale napríklad v Chile sa uprostred púšte popri observatóriu tiahne osvetlená diaľnica. Pre fotografa je to ešte väčší problém, lebo na Slovensku je veľa pekných miest, ktoré sa nedajú zachytiť. V neposlednom rade je to problém pre pozorovateľa, ktorý si chce užiť nočnú oblohu a nič nevidí.

Dotkne sa človeka nejako svetelný smog, aj pokiaľ ho vesmírny výskum ani nočná obloha nezaujímajú?

Áno, lebo má vplyv na zdravie ľudí a všetkých živočíchov. Z dlhodobého hľadiska môže vysoká hladina svetla, ktorej sme v noci vystavení aj pri zatiahnutých žalúziách, spôsobovať rôzne civilizačné choroby. Niektorí ľudia sú na to citlivejší a pociťujú spánkové problémy aj pri nižšej intenzite svetla. Čím skôr sa tým budeme zaoberať, tým skôr sa nám to môže podariť spomaliť.

Napriek tomu spoločnosti ako Starlink alebo OneWebb vysielajú na obežnú dráhu satelity po stovkách, pričom vo finále ich majú byť tisíce. Mali by byť tieto aktivity prísnejšie regulované?

Rozhodne áno. Hustota, s akou na obežnú dráhu dnes vysielame satelity, je bezprecedentná. Týka sa to najmä Starlinku, ktorý má na obežnej dráhe vyše dvetisíc satelitov a finálny projekt by ich mal obsahovať okolo 12-tisíc.

Vysielanie satelitov na obežnú dráhu by malo byť viac regulované, hovorí Tomáš Slovinský. Foto N – Tomáš Benedikovič

Najprv to malo byť tak, že tieto satelity v noci nebude vidieť, ale skutočnosť má od toho ďaleko. Bolo už niekoľko pokusov upraviť ich povrch nejakým náterom, aby neodrážali slnečné svetlo na Zem, ale v konečnom dôsledku to nočnú oblohu neuveriteľne kazí. Laici si to veľmi nevšimnú, ale na fotografiu to má veľký vplyv a niektorým vedeckým pracoviskám to o tretinu zvyšuje pozorovací čas. Ťažko si predstaviť, ako to bude vyzerať, keď bude projekt Starlink hotový a pribudnú aj nejaké ďalšie.

Niekoľko rokov sa venujete popularizácii a prevádzkujete aj prenosné planetárium. Ja som ho ešte nevidela, ale predstavujem si ho ako niečo medzi nafukovacím bazénom a skákacím hradom. Ako ďaleko som od pravdy?

Nie je tam voda ani sa tam neskáče, ale je to nafukovacia kupola, ktorá deťom môže niečo takéto pripomínať. Najväčšia výhoda takéhoto planetária je, že sa nenachádza na pevnom mieste, ale cestuje na konkrétnu akciu. Väčšinou je to do škôl a počas prázdnin chodíme premietať do táborov a na iné podujatia. Premietame astronomické prezentácie pre všetky vekové kategórie.

Ľuďom ukazujete, že nočná obloha aj vesmír sú fascinujúce a oplatí sa ich skúmať. Ak by ste našim čitateľom mali odporučiť jednu knihu a film, ktoré to podľa vás dokazujú, ktoré by to boli?

Nie som veľký filmový fanúšik a skôr ma zvyknú iritovať vedecké nepresnosti. Takto som naposledy nedopozeral Don´t Look Up, ktorý mal upozorniť na nerešpektovanie vedy, ale sám sa jej veľmi nedržal, a myslím, že autori si na to mohli dať väčší pozor. Z kníh sa mi veľmi ťažko vyberá jedna, mám rád takmer všetko od Neila deGrassa Tysona, Carla Sagana alebo Stephena Hawkinga či od slovenského autora Samuela Kováčika známeho ako Vedátor.

Tomáš Slovinský

Je astrofotograf. Jeho prácu ocenili viaceré významné svetové organizácie vrátane NASA. Sedemkrát bol zaradený do jej výberu Astronomická fotka dňa. Okrem fotenia píše články, popularizuje astronómiu pomocou prenosného planetária či prednáša pre deti aj dospelých. Študuje astronómiu na Slovenskej ústrednej hvezdárni v Hurbanove. V rámci expedícií navštívil Arizonu, Havaj a Čile, kde fotil observatóriá pre vedecké organizácie.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

ESET Science Award

Iné podcasty Denníka N

Príroda

Rozhovory

Vedecký podcast N2

Vesmír

Veda

Teraz najčítanejšie