Denník N

Boj s lykožrútom, to je súťaž lykožrúta a lesníka, kto zabije strom skôr

Lykožrút. foto – TASR
Lykožrút. foto – TASR

Českí vedci a ochranári zverejnili výsledky výskumov v Národnom parku Šumava. Smrekové lesy napadnuté lykožrútom sa dokážu spamätať aj bez zásahov človeka. Dokonca rýchlejšie a lepšie.

Riaditeľ národného parku Pavel Hubený tvrdí, že lykožrút nie je problém ekosystému, ale človeka. Mikrosúboj o to, kto zabije strom skôr, vyhrávajú zatiaľ lesníci.

Veterné smršte a lykožrútové kalamity v Národnom parku na Šumave, aj na Slovensku v Tatrách rozdelili názory odborníkov na manažment národných parkov. Ťažba a následná výsadba nového lesa stojí v rozpore s prirodzeným vývojom. Posúvajú nové výsledky výskumov na Šumave diskusiu ďalej?

Určite áno. Predovšetkým naše monitoringy a výskumy odhalili, že náhodné zničenie, napríklad lykožrútom, pôsobí smerom k obnove lesov v štruktúre, ktorá má parametre prírodného lesa. Nejde len o to, že je tam veľa prirodzenej obnovy, okolo šesťtisíc kusov na hektár, v prevažne prirodzenej skladbe, ktorá kopíruje v podstate pôvodnú, ale najmä o to, že je priestorovo, výškovo štruktúrovaná a vekovo veľmi rozmanitá.

Čo ešte zistil prieskum?

Riedko nám prežívajú aj smreky staré sto až dvesto rokov. Medzi veľkými stromami, ktoré prežili, sú aj tristoročné, a tak je tento les bližšie k pralesu, ako sa na prvý pohľad zdá. Ukázalo sa tiež, že druhy, ktoré dominovali v pôvodnom lese, dominujú prakticky okamžite.

Čo to znamená?

Znamená to, že les sa v podstate nemení, len odpadne časť generácie stromov.

Lesníci obviňujú ochranárov z likvidácie zdravých lesov po lykožrútových kalamitách. Podľa nich je jediná možnosť záchrany ťažba po kalamite, vysádzanie nových lesov, prípadne ochrana chemickými postrekmi. Tatranskí vyrukovali s „nepriestrelným“ argumentom – lykožrút za rok zožral od 160- do 200-tisíc kubických metrov dreva, čo je asi 210- až 260-tisíc stromov. Tvrdia, že keby nezasiahli, Tatry zožerie lykožrút. Ako vyzerajú tieto „argumenty“ na pozadí vašich výskumov?

Boj s lykožrútom v lesníckom ponímaní je v podstate súťaž lykožrúta a lesníka o jednotlivé stromy. O to, kto zabije atraktívny smrek skôr. Naše analýzy dvoch kalamít, ktoré sme mohli sledovať z intímnej blízkosti, nás privádzajú k zisteniu, že na jeden lykožrútom zabitý strom pripadá 1,1 vyťaženého stromu v rámci boja s týmto chrobákom. Sledovanie vývoja kalamít nás tiež privádza k výsledkom, že akákoľvek ťažba v smrekovom lese akcentuje jeho ďalšie zmeny, prípadne odumieranie porastu, ktorý zostal. Po preriedení lesa ťažbou môžu prísť ďalšie škody, napríklad vietor a sneh, odkrytie porastovej steny štartuje polomy, ktoré sa nedajú riadiť ani kontrolovať… To všetko je ideálne pre lykožrúta. „Záchrana“ lesa ďalšou ťažbou otvára ďalší rozpad.

Lesnícke štatistiky to vidia inak…

Na lesníckych číslach to nie je viditeľné na prvý pohľad, pretože oddeľujú škody spôsobené vetrom a lykožrútom. Nie je z nich na prvý pohľad zrejmé ani to, čo vidno v lese, že rúbanie stromov napadnutých chrobákom štartuje polomy a upratovanie polomov a ťažba vytvára výhodné prostredie pre lykožrútov a ďalšie polomy. Náš ľudský problém je tiež to, že efekt pôsobenia lykožrúta nie je zásadnou zmenou pre ekosystém, ale je to skôr estetický problém nás ľudí.

Stojí dnes otázka manažmentu v národných parkoch skutočne buď, alebo? Teda aktívny manažment lesníkov ťažba a vysádzanie, alebo smrekové lesy zožerie lykožrút. Alebo je to nejako inak a les sa v bezzásahových zónach dokáže obnoviť sám?

Určite nestojí. Aj my manažujeme veľké časti národného parku, ale je otázka, ako je manažment efektívny. Napríklad, za 25 rokov sme vysadili štrnásť miliónov mladých stromčekov, aby sme ovplyvnili druhovú skladbu. Výsadba a starostlivosť o ne nás stála 180 miliónov korún (vyše 6,6 milióna euro). Napriek tomu sme takto vytvorili len tri percentá celkovej populácie mladého lesa, takže ide o zanedbateľný vplyv, navyše drahý. Ďalšie, výchovné zásahy, sú tiež cestou, ale nie lacnou. Zároveň je to manipulácia so štruktúrou lesa.

Je dobrá takáto manipulácia pre les?

Kto vie. Isté je, že žiadny človek nezasadí strom presne tam, kde vyrástol sám. Žiadny lesník nedokáže ovplyvniť život takého stromu desaťročia či storočia rovnako, ako by to urobil lesný ekosystém v prirodzenom vývoji. Ale určite sa dá týmito činnosťami upravovať štruktúra lesa aspoň dočasne tak, aby bolo malé riziko pôsobenia vetra a lykožrúta. Taká činnosť musí byť však trvalá od raného štádia vývoja. Potom to ale nie je prírodný les, ale konštrukt, ktorého „stabilita“ je neustále závislá na našom pôsobení. Takýto les by nemal tvoriť väčšinu lesov v národných parkoch, ale hospodárskych.

Aké sú výhody a nevýhody bezzásahovosti?

Prirodzené zmladenie má veľkú výhodu v tom, že je ho veľa, prichádza samo a zadarmo, býva priestorovo štruktúrované a stromy si v ňom od mladosti pestujú vzťahy, ktoré ich formujú do budúcnosti. Inak si budujú koreňový systém, konkurencii sa prispôsobujú plasticitou korún, dokážu čakať, ak je to nevyhnutné, aj storočia na vhodnú príležitosť pre rast.

Pavel Hubený (1963) sa narodil v Klatovoch a vyštudoval Prírodovedeckú fakultu Univerzity Karlovej v Prahe. Najprv ho na rok poverili vedením Správy Národného parku Šumava a od júla je riaditeľom. Foto - Štěpán Rosenkranz
Pavel Hubený (1963) sa narodil v Klatovoch a vyštudoval Prírodovedeckú fakultu Univerzity Karlovej v Prahe. Najprv ho na rok poverili vedením Správy Národného parku Šumava a od júla je riaditeľom. Foto – Štěpán Rosenkranz

Lesníci varujú, že s otepľovaním prídu ešte rozsiahlejšie lykožrútové kalamity. Máme sa obávať?

Oteplenie nie je nič, čo by príroda nepoznala. Milióny rokov sú lesy formované otepleniami a ochladeniami, a predsa existujú. Aj v tomto prípade je prirodzená obnova optimálna, pretože druhy z nižších nadmorských výšok sa s lepšími podmienkami presadzujú vyššie a vyššie samy a podľa vlastných schopností.

Ak by sme nechali lesy v určitých oblastiach na samovývin, čo by sme videli o päť – desať – päťdesiat rokov? Za aký čas je les schopný obnoviť sa sám?

Bezpochyby je to rôzne. Záleží od oblasti, miesta, pôdy, klímy, prírodných druhov. Na Šumave platí, že oblasti bez lesov majú zanedbateľnú plochu a celé územie prirodzene prerastá les. Máme tu plochy, ktoré odlesnili pred tristo rokmi, do roku 1945 ich osídľovali a obrábali a posledných 70 rokov sú pusté. Aj tu už rastú lesy. Niekde hustejšie a podobné prírodnému lesu, inde redšie, ktoré pripomínajú viac parkovú krajinu. Niekde vznikli lesy už v 19. storočí. Keď do nich dnes vstúpite, vôbec nemáte pocit, že tam bola lúka, a poviete si, toto je skutočný prales. Výsledky výskumov, a nielen v susednom Bavorsku potvrdzujú, že les sa dokáže postarať o seba sám.

Vyplýva z toho niečo pre vás? Zmena stratégie prístupu k lesu, alebo niečo iné?

Kolegovia v Národnom parku Bavorský les majú oveľa viac skúseností, pretože to robia dlhšie a majú tiež iné prírodné, spoločenské a politické podmienky. Tak či tak, my aj oni, máme rovnakú skúsenosť, že ponechanie lesa na samovývoj je z hľadiska prírodnej dynamiky to najlepšie a dá sa tak skutočne „nechať vytvoriť“ prírodný les. Ale u nás ani v Bavorsku nie je úplne jednoznačný spoločenský konsenzus v tom, že ľudia takéto lesy „chcú“. Vyplýva to zo vzťahu ľudí k lesu, emóciami viazanými na miesto, predstavami, ako by to asi malo vyzerať, a tiež odmietaním atribútov smrti. Predovšetkým, ak tieto atribúty opticky prevažujú v estetike krajiny. Prosto, ľudia si na taký obraz musia najprv zvyknúť, musia sa sami presvedčiť, že takto vzniká krásny prírodný les, a potom budú akceptovať prirodzené zmeny na veľkých plochách.

Lesy v Tatrách. foto - TASR
Lesy v Tatrách. foto – TASR

Verejnosť zásobovaná fotografiami šedých hektárov napadnutých lesov je vystrašená, že namiesto národných parkov bude o niekoľko desiatok rokov step. Máte, alebo existuje recept, ako ľudí presvedčiť, že les to zvládne a lykožrút je na pozadí tisícročného vývoja epizóda?

Jedinou cestou je, aby to videli a mohli si vytvárať vlastný úsudok. Áno, sú miesta, kde rastie len dvadsať mladých jedincov na hektári, a iné, kde je ich 80-tisíc. Dôležité je, aby pozorovatelia videli proporcie medzi týmito miestami a aby si uvedomili, že obidva varianty sú extrémne a vznikajú len niekde a z konkrétnych dôvodov. Keď to uvidia, už sa nebudú báť stepi.

Môže byť „aktívny“ prístup lesníkov (ťažba, výsadba) problémom pre budúci vývoj lesa?

Problém do budúcnosti vidím hlavne v tom, že dlhodobou ťažbou odvážame z ekosystému živiny, ochudobňujeme pôdy, ktoré sme už dosť ochudobnili okyslením na konci dvadsiateho storočia. A tým, že pri transporte dreva vznikajú ryhy a cesty, ktoré odvodňujú územie a nakoniec môžu viesť k vysušeniu.

Poznáte aj situáciu v Tatrách. Sú výsledky nových výskumov prenosné a aplikovateľné aj v našom najväčšom národnom parku? Za akých podmienok?

Určite. Aj keď sú vaše lesy iné, nie je tam buk, je tam limba a podobne, produkt po kôrovcovi je veľmi podobný nášmu. Videl som aj tam pár pňov a pochopil som, že aj u vás funguje les podobne. Niektoré smreky rastú pomalšie a čakajú pod porastom jednu, niekedy dve veterné a kôrovcové kalamity, kým naštartujú rýchly rast a zabije ich tretia kalamita. Prosto, aj tatranský les má potenciál byť prírodným, veď z prírodného lesa vyšiel a disturbancia mu len otvorí cestu.

Teraz najčítanejšie