Denník N

Odpor sa neskončil. Ako sa Bielorusi v zahraničí snažia o zmenu

Foto - TASR/AP, koláž N
Foto – TASR/AP, koláž N

Tri rôzne mestá a tri odlišné formy odporu. Bieloruské prodemokratické hnutie sa svojej vôle zmeniť krajinu nevzdalo ani po tvrdých represiách režimu. Mnohí ľudia, ktorí chceli demokratické Bielorusko, museli odísť z krajiny. Ani to ich nezastavilo.

Balkón v širšom centre Vilniusu zdobia dve vlajky. Naľavo visí žlto-modrá ukrajinská, hneď vedľa nej je bielo-červená zástava bieloruskej opozície. Alexandr Lukašenko ju po protestoch spred dvoch rokov zakázal, no v susednej Litve to nikoho nezaujíma.

Vlajky na balkónoch a v oknách áut sa stali bežnou výzdobou, len Putinova invázia spôsobila, že bieloruské zástavy vo Vilniuse prečíslili ukrajinské farby. Aj autobusy v hlavnom meste Litvy ľuďom na prednom skle popri cieľovej destinácii oznamujú, že Vilnius❤️Ukrajinu.

Bieloruské vlajky pripomínajú, že ešte predtým, ako Litva začala prijímať ukrajinských utečencov, sa Vilnius stal centrom bieloruského demokratického odporu v roku 2020. Pre Litovčanov je to prejav solidarity, pre Bielorusov spôsob, ako ukázať svoj pôvod. A zároveň je to symbol slobody, pretože v Bielorusku by si túto vlajku nemohli vyvesiť.

Bielorusov a Ukrajincov spája, že ich z krajiny vyhnal diktátor, ktorého nezaujímajú ľudské práva, životy civilistov či výzvy zo zahraničia. Podobajú sa aj v tom, že svoju krajinu chcú získať späť.

Väčšiu nádej dnes trochu paradoxne majú Ukrajinci, ktorí sa odhodlane bránia pred agresorom a jeho armádou. Sú zjednotení, bojujú, stále ovládajú väčšinu svojho územia a majú podporu Západu.

Bielorusom, ktorí chcú demokraciu, ich štát ukradli zvnútra. Lukašenko a jeho klika nad ním majú totálnu kontrolu a prodemokratickí aktivisti, novinári či politici museli utiecť do zahraničia. Nielen do Vilniusu, ale aj do Varšavy, Bratislavy či Prahy.

Odtiaľ ďalej pokračujú v snahe zmeniť svoju rodnú krajinu – aby sa do nej raz mohli vrátiť. No rátajú s tým, že to bude až po tom, čo sa skončí vojna na Ukrajine.

„Keď Ukrajina vyhrá, Lukašenko zmizne. Najlepšie rozhodnutie by pre neho bolo rovno ísť na ambasádu v Holandsku a požiadať o to, aby mohol ísť na súd do Haagu. Bielorusi sú takí naštvaní, že ich pomsta by pre neho mohla byť horšia,“ vraví Anna Krasulina, šéfka komunikačného tímu Sviatlany Cichanovskej, ktorá žije v exile vo Vilniuse.

Vilnius

Kanstantsin Staradubets si objednáva kávu, zhlboka sa nadýchne a začne rozprávať. Je zrejmé, že to nebude jednoduchý rozhovor. A to ešte predtým, ako sa „Kostya“ dostane k tej najsmutnejšej časti svojho príbehu – o kolegoch, ktorí sedia v bieloruskom väzení.

Staradubets pracuje pre organizáciu, ktorá sa snaží v Bielorusku zachrániť to, čo v krajine už roky pôsobí ako prázdne slová. Ľudské práva.

Organizácia Viasna pomáha obetiam politických represií a ich rodinám. Finančne, právne aj morálne. V Bielorusku sa nikdy nenudili, no po protivládnych protestoch v lete 2020 mali extrémne veľa práce. A bola čoraz nebezpečnejšia.

Organizácia robí aj záznamy o politických väzňoch. Momentálne ich je v Bielorusku 1307, medzi nimi aj siedmi ľudia z Viasny. Vrátane lídra organizácie Alesa Bialiatského.

V Bielorusku sa začalo intenzívnejšie zatýkať už v júli 2020. Viasna za necelé tri mesiace evidovala vyše tisíc zatknutých. Foto – TASR/AP

Ďalšie stovky či tisíce ľudí sa väzeniu vyhli tak, že z Bieloruska utiekli. Staradubets je jedným z aktivistov, ktorí by to v rodnej krajine mali veľmi ťažké. Naznačujú to aj okolnosti, ktoré sprevádzali jeho odchod do exilu.

Do

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Bielorusko a Lukašenko

Vladimir Putin

Vojna na Ukrajine

Svet

Teraz najčítanejšie