Veľa zdravia „soplákom“!
Náš syn teda ide do škôlky a mne je smutno, lebo budem musieť žiť ten skutočný život.
Pamätám si, ako nekonečne som sa tešila, keď išli naše (dnes už deväťročné) dcéry do škôlky. Áno, trhalo mi srdce, prvé dva dni som plakala po kaviarňach, tretí deň som si cestou zo škôlky kúpila za odmenu echt drahý bicykel, potom som si prenajala v centre mesta kanceláriu, do ktorej som chodila na tom drahom bicykli a zdieľala ju s dvoma píšucimi kamarátmi. Na raňajky som si kupovala drahé zdravé šaláty a na obed tajne mekáč a potom som hopsala po Hviezdku a mala som pocit, že sa mi vrátil ten život pred materskou, a oprskávala som okoloidúcich endorfínmi. A potom prešiel ten prvý týždeň škôlky a potom som bola prekvapená až do Vianoc s deťmi doma.
Taká je realita škôlkarov, ktorým inak hovorievame aj „sopliaci“, a každá matka, ktorá dá dieťa do zariadenia, o pár dní pochopí, kde tento názov vznikol. Kým deti nechodia do škôlky, matka často uvažuje, čo sa to asi deje a premieľa v tých detských hlávkach. Keď nastúpia do škôlky, matka na vlastné oči zočí, že sa tam nachádzajú zelené a žlté hmoty.
Pár kvapôčok z jedných detských dýchacích ciest do druhých a ani sa nenazdáte a ste zase na materskej a echt drahý bicykel je v pivnici… až kým ho neukradnú. Čo sa stane asi aj skôr, ako sa zbavíte tých sopľov. Pri dvojičkách sú šance dvojnásobné.
