Denník N

Chodili im výhražné listy a prípad „vyšetrovala“ ŠtB. Nakoniec sa im podarilo utiecť

Júlia Ševčíková. Foto - Post Bellum
Júlia Ševčíková. Foto – Post Bellum

Príbeh spracovali dokumentaristi z organizácie Post Bellum, ktorá vyhľadáva a dokumentuje spomienky pamätníkov na totalitné režimy 20. storočia. Aj vďaka vašej podpore budú môcť zaznamenať ďalšie príbehy, aby sa na ne nezabudlo a minulosť nemohol nikto spochybniť. Máte tip na pamätníka, ktorého príbeh by sme mali spracovať? Napíšte nám.

Júlia Ševčíková sa narodila 27. novembra 1950 v Hriňovej. Pochádza z roľníckej rodiny a rada spomína na pekné detstvo, strávené prácou na rodinnom poli, keďže Hriňová bola jedným z miest, kde kolektivizácia pôdy nebola úspešná.

„Políčka boli také maličké a každý si obhospodaroval svoje. Takže ja namiesto letných prázdnin som väčšinou robila na poli. Sušilo sa seno a v septembri sa zbierala úroda – a to bolo moje detstvo.“

Po ukončení základnej školy odišla do Zvolena na strednú zdravotnícku školu. Počas štúdia ju zasiahli udalosti augusta 1968. O vpáde vojsk Varšavskej zmluvy sa dozvedela z rádia, lebo hoci študovala v Zvolene, cez letné prázdniny bývala u rodičov v hornatej Hriňovej, kde ľudia vojakov nevideli. Stretla sa s nimi až po návrate do Zvolena, kde jazdilo veľa ruských tankov, keďže vojaci mali základňu na Sliači.

Z ich príchodu nebola nadšená, no nespokojná bola len „potichu“. Po začiatku školského roka s ďalšími študentkami zvažovala, že sa pridajú k protestným aktivitám, no spomína si, že mali dobrého zástupcu riaditeľa, ktorý ich od podobných nápadov, obávajúc sa nepríjemných následkov, odhováral.

„Viete, že sa nikam nedostanete?“

Problémy spojené s udalosťami augusta 1968 ju však neminuli, hoci úplne iným spôsobom. Júlia pochádza zo šiestich detí. Dvaja z jej súrodencov, brat a sestra, sa po sovietskej okupácii Československa rozhodli v lete roku 1969 emigrovať cez Rakúsko, kam šli na dovolenku, z ktorej sa, ako mnohí, už nevrátili.

Podľa dostupných štatistík od konca augusta 1968 do konca roka 1969 z Československa emigrovalo alebo sa z cudziny doň nevrátilo okolo 103-tisíc osôb.

Júlia sa v tom čase chystala do maturitného ročníka a následne na vysokú školu. Celý školský rok podľa jej slov mala pokoj, no počas akademického týždňa, keď sa doma pripravovala na maturitu, prišli príslušníci ŠtB do jej rodičovského domu, kde zisťovali, či o plánovanom odchode súrodencov vedela.

„Zákerné to bolo v tom, že oni si dali načas a prišli práve, keď je človek najzraniteľnejší. Počas akademického týždňa prišli za mnou: ‚Vy niktoš ste si dovolili podať prihlášku, viete o tom, že sa nikam nedostanete?‘“

Júlia si podávala prihlášku na farmáciu do Bratislavy. Zmaturovala v roku 1970 s vyznamenaním. Počas gratulácie vyznamenaným študentom za ňou prišla riaditeľka školy, ktorá jej so smútkom oznámila, že príslušníci ŠtB boli v škole a pravdepodobne ďalej na vysokú naozaj nepôjde.

„Človek si to všetko neuvedomí, lebo neviete, čo vás v živote čaká. A okrem toho ešte ste plná elánu, lebo chcete niečo dokázať. To bolo asi také prvé moje veľké zaucho. Že nebudem môcť robiť to, čo chcem, a že systém veľmi ovplyvňuje človeka a zmení vám úplne život,“ dodáva.

Problémy so Štátnou bezpečnosťou mala z celej rodiny len ona. Pravdepodobne preto, že ako jediná zo zvyšných súrodencov chcela ísť na vysokú školu.

Zamestnala sa teda ako zdravotná sestra na chirurgii v Liptovskom Mikuláši. Aj keď nešťastná z nemožnosti ďalej študovať, našla si tam skvelý kolektív a práca ju bavila. S radosťou spomína na prednostu oddelenia, ktorý, hoci bol členom komunistickej strany, vždy sa jej počas previerok v práci zastal.

„Veľmi mi to dobre padlo, keď prednosta oddelenia povedal, že hoci pochádza z takej rodiny, ale je dobrou zdravotnou sestrou a pacienti ju majú radi. Takže to bol balzam na moju dušu.“

Po dvoch rokoch v Liptovskom Mikuláši sa prednosta ponúkol, že jej pomôže vybaviť prihlášku na vysokú školu. Odmietla, lebo ju práca sestry bavila a bola v nej spokojná.

Z Liptovského Mikuláša sa neskôr presunula do Vysokých Tatier, kde ďalej pracovala ako zdravotná sestra v liečebni.

O tomto období hovorí ako o druhom detstve. „Bolo tam vynikajúce prostredie – mohli sme mať aj svätú omšu pod holým nebom, pretože kňazom zobrali súhlas, ale v lese nás nikto nenašiel.“

Júlia poznamenáva, že až v Tatrách si uvedomila, koľko ľudí je systémom postihnutých. „Tam som prvýkrát postretala ľudí podobných mne, ktorí boli vyhodení z práce, nemohli študovať.“

V roku 1976 ako zdravotná sestra v Novom Smokovci. Foto – archív J. Š.

Nevyžiadaná pošta

Cez bývalého kňaza, ktorý prišiel v 50. rokoch o štátny súhlas a pracoval na parkovisku na Štrbskom plese, sa Júlia zoznámila s jeho synovcom, z ktorého sa o tri roky neskôr stal jej manžel.

Chceli si postaviť rodinný dom, no keďže v Tatrách v tom čase nebola povolená výstavba, bolo jasné, že sa budú sťahovať. Usadili sa v Martine, kde Marián dostal prácu ako elektrotechnik. Júlia nemala problém nájsť si prácu ani tu, keďže, ako vraví, zdravotné sestry bolo treba vždy a všade.

Začali stavať rodinný dom vo Vrútkach, medzitým bývali v 1-izbovom byte v Martine. Byt sa onedlho stal pritesným, keďže každý rok im pribudlo jedno dieťa. Keď sa im v roku 1980 narodilo tretie, začali manželom chodiť anonymné výhražné listy.

„To ma totálne odrovnalo a psychicky úplne zničilo, lebo listy chodili pravidelne asi každý mesiac. Zneli: Otrávim vaše deti. Dotýram vaše deti. Ohrozím na živote vaše deti.“

Výhražné listy im chodili celé štyri roky. Júlia dodáva, že zhruba pol roka po prvom anonymnom liste k nim do bytu začali pravidelne chodiť príslušníci ŠtB vyšetrovať, kto im ich posiela.

Júlii s manželom to však bolo hneď podozrivé, keďže nikde nič o anonymných listoch nenahlasovali. Boli si teda istí, že listy im posielajú práve príslušníci ŠtB, aby mali zámienku sa k nim každý mesiac vrátiť a monitorovať, s kým sa stýkajú.

Júlia vo Vrútkach pravidelne chodila do kostola. Opakovane sa jej stávalo, že ju po skončení omše čakal sprievod. Podľa jej slov to boli vždy ľudia v jej veku, ktorí sa ponúkli, že ju odprevadia domov. Cestou sa jej pýtali, prečo chodí do kostola alebo prečo prihlásila dcéru na náboženstvo.

Pred domom vo Vrútkach. Foto – archív J. Š.

Za súrodencami, do Ameriky!

Neustály strach o deti Júliu s manželom viedol k rozhodnutiu odísť z krajiny. Žiadosť o výjazdnú doložku si podali niekoľkokrát, no úspešní boli až v lete roku 1986. Júlia spomína, že nový dom, v ktorom bývali len asi rok a pol, postavili ho vlastnými rukami a roky sa naň tešili, v tom momente bez ľútosti zamkli, zbalili sa a odišli.

O ich odchode vedeli len traja blízki priatelia. „Vycestovali sme z ničoho nič, ešte cez školský rok, 12. júna. Vycestovali sme do Záhrebu, lebo sme si zaplatili dovolenku v Splite, kam sme už nedošli. Prvú noc sme prespali v hoteli a 13. júna sme cestovali do Belehradu a hlásili sme sa na úrade vysokého komisára pre utečencov.“

Boli jediní so štyrmi deťmi a čakali dlhé hodiny, až sa obávala, že sa nedostanú na rad. Obavy sa, našťastie, nenaplnili. Z prístupu vraj bolo cítiť, že ich tam vítajú, nedívajú sa na nich opovržlivo a držia im palce.

Belehradská Kancelária vysokého komisára OSN pre utečencov, ktorú zriadili počiatkom roku 1981, predstavovala pre občanov ČSSR jednu z viacerých možností emigrácie cez Juhosláviu na Západ.

Ako dôvod odchodu z krajiny Júlia s manželom uviedli politickú situáciu a strach o seba aj svoju rodinu, odkazujúc na anonymné vyhrážky a časté návštevy ŠtB. Ako cieľovú krajinu si vybrali Michigan v USA, kam emigrovali dvaja Júliini súrodenci.

Júliina sestra už ako americká občianka raz prišla na návštevu za rodinou do Československa, od roku 1969 sa teda videli raz. Keď však dorazil na návštevu jej brat, stretnúť sa s ním nestihla. Pricestoval totiž na výročie invázie vojsk Varšavskej zmluvy a ŠtB toto načasovanie považovala za provokáciu, musel teda republiku hneď opustiť.

V Juhoslávii zostali Ševčíkovci zhruba pol roka, než sa proces získania politického azylu dokončil a v novembri roku 1986 prileteli šiesti Ševčíkovci do USA. Po 17 rokoch sa tak prvý raz stretla s bratom.

S manželom a deťmi v Belehrade v roku 1986. Foto – archív J. Š.

Americký sen?

Júlia, jej manžel Marián a ich štyri deti sa usadili na predmestí Detroitu. Bývali v jednom z tzv. „mobile home parks“. Marián sa zamestnal vo firme Webasto, ktorá, ako mnohé v Detroite a okolí, vyrábala súčiastky pre automobilový priemysel. Júlia zostala v domácnosti.

Marián sa cítil ako doma hneď, Amerika mu prirástla k srdcu. Júlii sa však občas cnelo. „Stačila jedna pieseň alebo folklórny súbor, zaznela fujara – tá ma vždy dojímala.“

Keď prišiel rok 1989, sledovala v médiách každú zmienku o páde komunizmu vo východnom bloku, a keď sa dozvedela o novembrových udalostiach u nás, celý deň preplakala. Neskôr premýšľala nad návštevou rodnej krajiny, no manžel sa vracať vôbec nechcel.

Nikto z nich však netušil, že o tri roky sa do Česko-Slovenska nakoniec vrátia. V roku 1992 diagnostikovali Mariánovi Ševčíkovi melanóm, no nasadená liečba nepomáhala a metastázy mu napokon napadli pečeň.

Júlia spomína, že hoci lekári boli skvelí a vďaka manželovmu poisteniu liečbu aj finančne zvládali, v istom momente jej doktor oznámil, že situácia je vážna a Marián má maximálne tri mesiace života.

Rozhodla sa teda vziať manžela ešte domov, na návštevu za rodinou. Do Česko-Slovenska prileteli aj s deťmi v októbri 1992 a v januári 1993 tu Marián Ševčík ako 37-ročný rakovine podľahol.

Pôvodne sa z cesty na Slovensko plánovali vrátiť, nakoniec však k tomu nikdy nedošlo. „Mladého som ho pochovala na Slovensku, a hoci my sme mali spiatočnú letenku kúpenú, už som nemala dostatok síl sa vrátiť naspäť.“

Nový starý domov

Návrat do rodnej krajiny mal pre Ševčíkovcov horkú príchuť v mnohých ohľadoch. Opustenie republiky či zotrvanie v cudzine bez povolenia znamenalo aj prepadnutie majetku.

Ševčíkovci o svoj rodinný dom vo Vrútkach teda emigráciou prišli, k 1. júlu 1990 ich rehabilitovali. Júlia spomína, že návrh na reštitúciu majetku bolo možné podať len do 1. júla 1992, rodina sa však vrátila až v októbri a žiadosť podať nestihla.

„Naivne som si vtedy myslela, že keď zdokladujem, v akom vážnom zdravotnom stave bol manžel, čo všetko sme museli zdravotne podstúpiť, že mi majetok vrátia. A nevrátili.“

Júlia čaká na novelizáciu zákona či nejaké odškodnenie od štátu dodnes. Z reakcií na úradoch nemala pocit, že by sa vrátila domov.

Záchrana pre Júliu a jej štyri deti však prišla nečakane z Ameriky. Po podaní daňového priznania za rok 1991 dostala avízo, že manžel mal uzavretú životnú poistku, na ktorej vyplatenie má nárok.

Nádej na znovuzískanie domu vo Vrútkach na chvíľu ožila. Zistila meno pána, ktorý dom od štátu odkúpil, ako aj sumu, ktorú zaň zaplatil, a bola pripravená mu čiastku vyplatiť a dom získať naspäť. Ten sa s ňou však vôbec nechcel baviť. Na dom vo Vrútkach sa aj osobne bola pozrieť, spomína však, že po príjazde nemala silu ani vystúpiť z auta.

Za peniaze z manželovej poistky si napokon kúpila byt v Bratislave, kde býva dodnes.

Na nový život v starej krajine si najťažšie zvykali deti. Prvý polrok v škole sa ťažko prispôsobovali novému vyučovaciemu jazyku, hoci po slovensky rozumeli. Niektorí učitelia však na rozdiel od tých, ktorých mali v Amerike, k „deťom z cudziny“ ústretoví neboli.

Kým deti chodili do školy, mali od amerických úradov nárok na finančnú podporu a to bola jedna z vecí, ktoré rodinu v ťažkých začiatkoch na Slovensku postavili na nohy. Dnes by návrat z cudziny s malými deťmi, ktoré tam prežili detstvo, nikomu neodporučila. Vytrhnutie z prostredia jej niektoré z detí vyčítajú dodnes.

Keď sa naskytla možnosť vyžiadať si sprístupnenie dokumentov k svojej osobe v archíve Ústavu pamäti národa, Júlia sa rozhodla nahliadnuť do záznamov ŠtB. Dúfala, že nájde zmienku o anonymných vyhrážkach či aspoň nejaký dôvod, prečo sa im toto všetko dialo.

Bola však sklamaná: k manželovým spisom sa vôbec nedostala a vo vlastnom prípade jej sprístupnili len objektový zväzok s krycím menom Medik. Tam bola evidovaná medzi zdravotníckymi pracovníkmi Stredoslovenského kraja, ktorí emigrovali.

Vyšetrovacie zväzky z roku 1986 na oboch manželov sú síce v databáze zmienené, ich kópie však dohľadateľné nie sú a podľa vyjadrenia archívu „nevedia, kde sú, ani čo sa s nimi stalo“.

Hoci rozdelenie Československa pamätníčku podľa jej slov potešilo, radosť zo samostatnej republiky prekrylo sklamanie z primalej zmeny pomerov po revolúcii k lepšiemu. Sklamaná odchádzala z republiky a sklamaná bola aj po návrate naspäť.

Pomery sa zmenili aj v USA a Detroit v roku 2013 vyhlásil bankrot. Júlia si však nemyslí, že by sa preto z Michiganu sťahovali. Vzhľadom na viaceré okolnosti sa však už do Ameriky nikdy nevrátila. Ani sa jej nežiadalo – ostala tam, kde sú jej deti.

Nezávislosť médií na Slovensku nebola od roku 1989 nikdy vo väčšom ohrození, ako je teraz. Ak nás chcete podporiť nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom. Vopred ďakujeme🤞

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Príbehy 20. storočia

Slovensko

Teraz najčítanejšie