Denník N

Fico sedem rokov bezpečnosť zanedbával, spomenul si až teraz

Predseda Smeru neustále spochybňoval potrebu systematicky zvyšovať obranyschopnosti Slovenska.

Autor je bezpečnostným analytikom CEPI

Udalosti v Paríži priniesli okrem obrovského smútku a oprávneného hnevu i množstvo vyhlásení politických predstaviteľov po celom svete. Nebolo tomu inak ani u nás, keďže premiér Robert Fico i dvojica jeho silových ministrov (obrany a vnútra) počas uplynulých dvoch dní opakovane presviedčala obyvateľov Slovenska o potrebe a efektívnosti bezpečnostných opatrení vlády. Rovnako tak o tom, že sa bezpečnosť Slovenska musí stať absolútnou vládnou prioritou. To by bolo v úplnom poriadku, keby sa tak nedialo necitlivým, nezodpovedným a vášne podnecujúcim spôsobom a keby realita posledných rokov nehovorila skôr o opaku.

Začnime všeobecnejšie a trochu subjektívnejšie: štýl, akým premiér nastolil debatu po parížskych útokoch, možno pokladať nielen za nezodpovedný, ale dokonca až škandalózny. Aj keď zoberieme do úvahy, že už prebieha volebná kampaň, premiér až do konania volieb neprestáva byť exekutívne najsilnejším predstaviteľom krajiny, ktorého úlohou je nielen primerane konať, ale aj upokojovať obyvateľstvo pred šírením paniky a nevhodných reakcií.

Označiť len dvanásť hodín po útokoch vo Francúzsku migrantov za ich hlavnú príčinu a zlo, je nielen v príkrom rozpore s touto úlohou, ale potvrdzuje to odklon slovenskej vládnej garnitúry od akejkoľvek politiky zodpovednosti a európskej politickej kultúry. V tomto duchu možno vnímať aj informáciu o monitorovaní každého člena moslimskej komunity na Slovensku, čo už zaváňa bohapustým extrémizmom.

Teraz však k objektívnejším skutočnostiam, ktoré súvisia s avizovanými opatreniami na zabezpečenie bezpečnosti tohto štátu. Na sociálnych sieťach už zaznelo viacero spochybnení vo vzťahu k neschopnosti štátnych orgánov zasiahnuť proti ilegálne prelietavajúcim lietadlám z Ukrajiny či jednotlivcovi ohrozujúcemu bezpečnosť žien v Bratislave. K tomu sa teda nielenže netreba vracať, ale ani to nie je najpodstatnejšie.

Dôležité však je pripomenúť postoj premiéra Fica a jeho vlády k bezpečnostným otázkam nielen z nedávnej, ale i dávnejšej minulosti. Treba mať na pamäti, že jeho vlády viedli tento štát z posledných deviatich rokov viac ako sedem nesú za stav v danej oblasti adekvátnu zodpovednosť.

Treba priznať, že premiér nikdy nebol veľkým fanúšikom bezpečnosti a hlavne vojakov, ktorí sú s ňou veľmi úzko spätí (azda s výnimkou niektorých modernizačných projektov, ktoré mohli byť za istých okolností pre neho zaujímavé). Potvrdzujú to viaceré dehonestujúce vyjadrenia na ich adresu. Najviac asi zarezonovalo jedno z roku 2008, ktorým reagoval na nespokojnosť predstaviteľov Ozbrojených síl SR s návrhom rozpočtu na nasledujúci rok: „Dať 31 miliárd korún do armády a vidieť chlapcov, ktorí nevedia pochodovať. To sú procesy, ktoré nebudeme podporovať.“

Tomuto postoju zodpovedal aj trend vo výdavkoch na obranu, ktoré sa v rokoch 2008 – 2010 znížili z 1,5 percenta na 1,1 percenta HDP. Odvtedy ostávajú na približne rovnakej úrovni, hoci treba uviesť, že došlo k dvom miernym medziročným nárastom (o približne 0,1 percenta): ten prvý sa udial počas vlády Ivety Radičovej v roku 2012; druhý počas tohto roka, keď došlo k zvýšeniu z 1,0 na 1,1 percenta na základe záväzkov zo samitu NATO vo Walese v roku 2014.

Mimochodom, udalosti okolo posledného samitu Aliancie boli ďalšou sondou do zmýšľania premiéra Fica o bezpečnosti. Odhliadnuc od komplikácií s tvorbou slovenskej pozície pred odletom prezidenta Kisku naň, si možno spomenúť napríklad na spochybnenie záväzku prispieť k posilneniu aliančnej vojenskej infraštruktúry na Slovensku, a to len dva dni po tom, ako sme tak vo Walese ústami prezidenta urobili.

Podstatne tvrdšie sa však premiér vyjadril o dva mesiace neskôr práve vo vzťahu k ambíciám NATO zvyšovať obranné rozpočty členských štátov: „Ten obrovský tlak na zvyšovanie vojenských rozpočtov krajín NATO na samite vo Walese neviem nazvať inak ako bláznovstvo. Keď to volanie po zvyšovaní rozpočtov na zbrojenie počúvali zbrojári na Západe, mohli si od radosti rovno zapáliť cigary a naliať koňak.“

Bezpečnosť však nie je zďaleka len o peniazoch, ale aj prioritách, strategických postojoch a dlhodobých plánoch konania. Ak sa minister obrany Martin Glváč cez víkend pochválil tým, že kroky jeho ministerstva a vlády „akoby predbiehali krízové situácie“, asi mu niekto zatajil, že Slovenská republika má strategický a legislatívny rámec svojej obrany postavený na situácii z rokov 2002 – 2005, teda spred nástupu Ficových vlád.

Práve vtedy totiž vznikli základné bezpečnostné zákony štátu, ktoré síce boli odvtedy mnohokrát novelizované, zmeny však boli len mierne a zďaleka nie v súlade so strategickými potrebami. Aj vďaka tomu napríklad vysielame príslušníkov ozbrojených síl na niektoré zahraničné nasadenia len akoby šli na služobnú cestu, čo môže mať pre nich v prípade  ohrozenia života negatívne dôsledky.

Ani v prípade našej bezpečnostnej a obrannej stratégie sme nedokázali reagovať na novú bezpečnostnú situáciu. Kým ostatné krajiny v našom susedstve stihli najmä v reakcii na dianie na Ukrajine novelizovať aj podstatne novšie dokumenty tohto typu, nám naďalej postačujú tie z roku 2005. Je teda pekné a určite chvályhodné, ak chceme modernizovať armádu nákupom novej techniky (ako sa to deje za uplynulé dva roky), tieto kroky však musia vychádzať z našich priorít, plánov a finančných možností. Ak nič z toho nie je transparentne jasné, ostávajú len snahou jedného ministra, ktorú bude možné donekonečna spochybňovať.

Čo je však ešte závažnejšie, tento stav ignorancie sa nedotýka len vojakov a ozbrojených síl, ale celkovej pripravenosti krajiny na riešenie krízových situácií. Ak premiér upokojuje občanov, ako má štát všetko pod kontrolou, treba sa ho pýtať nielen na spomínané lietadlá na našom pohraničí, ale tiež na preverenie stavu pri všetkých potenciálnych krízových situáciách. Lokálne povodne k nim určite tiež patria, asi sa však zhodneme, že zďaleka nepredstavujú tú najväčšiu bezpečnostnú hrozbu pre tento štát.

Možno by v tomto smere mohlo byť prínosné konečne pripraviť a schváliť novú koncepciu bezpečnostného systému, ktorá tiež pochádza ešte z roku 2002 a zďaleka nezodpovedá dnešným potrebám. Alebo si prejsť všetky krízové plány, presné kapacity hmotných rezerv a odpovedať si na otázku, či sme skutočne pripravení. Alebo tiež preveriť schopnosť zapojenia privátneho sektora, či už zo zbrojného priemyslu alebo iných odvetví do krízového manažmentu štátu. Alebo konečne začať koncepčne pripravovať aktívne zálohy a nechváliť sa len 150 dobrovoľníkmi, ktorí sa budú môcť od budúceho roka prihlásiť na vojenskú prípravu. Možno potom zistíme, že situácia nie je taká ružová, ako nám ju ústavní činitelia cez víkend kreslili.

Nemožno si predstaviť lepšiu situáciu pre exekutívu na riešenie takýchto závažných problémov ako vládu jednej strany, ktorú máme dnes. To by však téma bezpečnosti musela byť vnímaná dlhodobo vážne a nielen vtedy, keď sa to hodí alebo keď generuje politické body.

Ďalšie útoky na našu redakciu: Kaliňák po večeroch číha na Leška, Smer žaluje Martina M. Šimečku. Denník N v sledovaní každého kroku vlády nepoľaví, ale ak má pre vás práca našich novinárov a novináriek väčšiu hodnotu, ako je cena predplatného, môžete prispieť na ich prácu a obranu v sporoch darom. Vopred ďakujeme 🫶

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Útok v Paríži

Komentáre

Teraz najčítanejšie