Bojkotovať ruskú kultúru v čase vojny? Rusista Tomáš Glanc vraví, že nie všetku, a vysvetľuje, ako ju rozlišovať

V Rusku ste istý čas žili, od roku 1986 až dodnes sa doň opakovane vraciate. Dá sa táto krajina uchopiť, pomenovať, aká je? Mne ako prvé napadá slovo paranoja. Aj Putin neraz citoval mysliteľa prvej polovice 20. storočia Ivana Iljina, ktorý pomaly za všetkým videl sprisahanie proti Rusku.

Jasné, že tá krajina sa dá uchopiť a výstižne pomenovať. Jej intelektuálny a kultúrno-historický vývoj však bol v porovnaní s Českom, Slovenskom či so Západom úplne odlišný. Po Iljinovi je tam dodnes aktuálna tradícia monarchistického etatizmu s rysmi fašizmu, po iných ruských mysliteľoch akási pravoslávna štátnosť, rôznych vplyvov tam však bolo oveľa viac. Vrátane takých, ktoré sú jednoznačne západné, európske a euroatlantické.

Tieto myšlienky potom mali vplyv na politiku aj na vývoj filozofických konceptov a kultúrnych matríc. Ironicky alebo afirmatívne sa na ne odvolávajú aj mnohí dnešní ruskí umelci či iní intelektuáli.

Typická pre Rusko je asi ambiguita (dvojznačnosť, neurčitosť, pozn. autora) – akoby sa už množstvo storočí nebolo možné ani v hrubých rysoch dohodnúť, aká je jeho intelektuálna a civilizačná identita.

V čom sa to prejavuje?

Programy, ktoré bežne v Európe majú status marginálnej alebo extrémnej periférie či excesu, sa v Rusku opakovane ocitajú v role ideologického mainstreamu. To je mimoriadne nestabilný a nebezpečný jav pre samotné Rusko i pre všetkých ostatných.

Ruský básnik Fiodor Ťutčev povedal, že Rusko sa rozumom nedá pochopiť, v Rusko sa dá len veriť.

To je „blábol“, prečo by sa Rusko nedalo rozumom pochopiť? Jednoducho len ide o rôzne myšlienkové formáty, ktoré sú odlišné od tých, v ktorých sme vyrastali my.

Ťutčev bol nadaný lyrik, úspešný štátny úradník, diplomat a príležitostne lojálny interpret štátnej ideológie aj na poli literatúry. Nemal však žiadny privilegovaný prístup k „tajomstvám“ Ruska.

Iljin všade naokolo videl temné sily zla a sprisahania, ktoré chcú uškodiť Rusku. Ak ho Putin a jeho ľudia citujú, je to len ich barlička, ktorá sa im hodí do karát, alebo tak naozaj vidia okolitý svet?

Hranice klinickej paranoje sú nestále a pohyblivé. Obraz Západu ako zla, ktorý stále ohrozuje Rusko, je pre istú časť tamojšieho myšlienkového spektra príznačný, taký je však predsa pre všetky totalitné systémy.

Podobne argumentovali aj fašisti a nacisti v Taliansku a Nemecku v 20. a 30. rokoch 20. storočia, na tom istom je vybudovaná ideológia súčasného Iránu. Všetky krajiny, v ktorých sú pri moci také či onaké totalitné režimy, pracujú s modelom vnútorného a vonkajšieho nepriateľa, ktorý ich mobilizuje a dodáva im živú silu pre násilnú konfrontáciu.

„Kolektívny Západ“ v role úhlavného nepriateľa Ruska je pritom konštrukt, ktorý od začiatku 21. storočia vznikal nanovo – Jeľcinova ani raná Putinova éra ani zďaleka neboli také protizápadné ako dnešný režim.

A zdá sa mi zvláštne, že niektorí ľavicoví autori pripisujú vinu za tento vývoj predstaviteľom bombastického Západu. Podľa mňa šlo skôr o drastický obrat v ruskej vnútornej aj zahraničnej politike. Dnes je jasné, že západné reakcie mali byť rýchlejšie a neporovnateľne radikálnejšie, ale to už je iná kapitola.

Napokon Rusko napadne Ukrajinu s komickým argumentom, že sa cíti ohrozené ňou aj Západom.

Bubák, teda fiktívny a dnes už aj fixný konštrukt Západu, začína v Rusku žiť svojím životom a produkovať