Čo prekladáš? Lenka Cinková o ponore do uličiek brazílskej favely
Vďaka Portugalskému inštitútu, ktorý na Slovensko prináša literatúru z lusofónnych krajín, sa mi do rúk dostal útly román od brazílskej spisovateľky Conceição Evaristo s názvom Becos da Memória (Uličky pamäti). Autorka ho napísala už koncom osemdesiatych rokov, ale na vydanie si počkal až do roku 2006. V origináli sa čítal ľahko a plynule, mohlo by sa zdať, že jeho preklad bude príjemnou kratochvíľou. No ako sa mi už neraz stalo, opak bol pravdou.
Prekladateľ pri tvorbe prekladu s knihou nielen každodenne spolunažíva, ale neraz sa do nej aj vžíva, žije ňou. Niekedy i doslova. Keď som v roku 2018 prekladala Requiem od Antonia Tabucchiho, strávila som niekoľko týždňov v Lisabone a navštevovala miesta, na ktorých sa počas horúceho júlového popoludnia odohráva príbeh tohto románu. (Ešte aj dnes, keď v Lisabone žijem, neprejdem okolo nich bez toho, aby som si nespomenula práve na Requiem.)
Keď som tento a minulý rok prekladala romány od Alky Joshi, zasadené do exotických indických štátov Rádžastán a Himáčalpradéš, mojou hlavnou stravou bola indická kuchyňa a najobľúbenejším nápojom sladký indický čaj. Pri práci na Uličkách pamäti mi kontext diela
