Radšej spolu padneme

Autor je šéfredaktor časopisu Respekt

Keď politiku sledujete dostatočne dlho, zistíte, že niektoré javy sa pravidelne opakujú. Týka sa to aj aktuálnej slovenskej vládnej krízy. Pohľad na OĽaNO som totiž zažil už niekoľkokrát. Aj v Česku. Je to svojho druhu choroba, ktorá postihne raz za čas niektoré politické strany. Stratia od seba akýkoľvek odstup a namiesto toho, aby zmenili smer, maximálnou rýchlosťou vyrazia k najbližšiemu útesu.

V Česku to bolo napríklad po zverejnení škandálov sociálnodemokratického premiéra Stanislava Grossa (či neskôr Jiřího Paroubka), po kauzách niekdajšieho šéfa ľudovcov Jiřího Čunka, pri neudržateľnosti opozičnej zmluvy pre ODS za Václava Klausa. Ich strany strácali podporu voličov, médiá rozoberali jeden prechmat za druhým, analytici ukazovali rútiacu sa stavbu týchto strán. Ale vo vnútri nich samotných sa nedialo nič. Stáli zomknutí okolo svojho predsedu, každá kritika bola súčasťou sprisahania proti nim a oni sa cítili byť jednotnejší ako kedykoľvek predtým.

Kedysi som študentom na pobavenie ukazoval list od člena KDU-ČSL, ktorý mi raz napísal, že si váži moje názory, pretože ako jeden z mála nerobím z ľudovcov hlupákov a vecne rozoberám ich politiku. Keď som o pár mesiacov neskôr napísal, že Jiří Čunek svojimi kauzami ničí KDU-ČSL, poslal mi tento pán nový list, v ktorom stálo: Vy ste vždy neznášali ľudovcov!

Zaujímavé však je, že keď potom dotyční predsedovia (bolo to aj v iných prípadoch) skončili, pretože všetci museli skončiť, zrazu v ich stranách padala otázka: prečo sme to takto nevyriešili skôr? Prečo sme sa s nimi nerozlúčili, kým sme sa dostali do bodu, za ktorým už bol len pád?

Jeden vrcholný politik mi rozprával, ako v čase vrcholiacej krízy jeho strany, keď ešte boli zomknutí okolo svojho predsedu, prišiel po rokovaniach neskoro večer domov a opisoval svojej žene, ako sa hádal s kritikmi jeho strany. Ona ho počúva a potom mu odpovie: „Takže ste si zase iba merali pipíky.” Pozeral na ňu zmätene a začal jej to celé znova rozprávať. Počúvala trpezlivo a nakoniec povie: „No veď hovorím, zase ste si merali pipíky.” Neveriacky na ňu pozeral. Nemohol chytiť dych a nedokázal pochopiť, že mu nerozumie ani jeho vlastná žena. Veď on bojuje za podstatu… Čoho vlastne? Tam v ňom vraj prvýkrát začala hlodať pochybnosť, či je ich spor vôbec pre verejnosť zrozumiteľný. A či stojí za to.

Politika nie je romantika

Ako to spoznať? Kde je hranica, aby nemusel odchádzať líder zakaždým, keď sa na neho niekto nahnevá?

Jednoduchá definícia neexistuje, ale sú chvíle, keď sa to dá poznať. Hneď ako sa v médiách rieši váš líder viac ako vaša politika, zasvieti výstražné svetlo. Keď sa začnete prepadať v preferenciách verejnosti, výstražné svetlo bliká. Ak sa váš líder rieši ako problém mesiaca, pridáva sa k blikajúcemu svetlu alarm. Pokiaľ pre lídra hrozí koniec vašej vlády, nič už nebliká a netrúbi, pretože už ste pod vodou a začínate sa topiť.

OĽaNO je presne v tom štádiu, keď sa na seba nie je schopné pozrieť očami okolia. Vidí ako svoju prednosť, že sa stavia za svojho druha Igora Matoviča. Ale toto romantické sebadojímanie je zásadným nepochopením politiky. To nie je bratstvo či spolok najlepších kamarátov, ktorí sa spoja krvou ako Vinnetou a Old Shaterhand. Politika je veľmi náročné remeslo, kde je dôležité definovať si hodnoty a ciele. Konkrétni politici sú potom len nástroje na presadenie týchto hodnôt a cieľov. A týka sa to aj predsedov. Môže nastať situácia, keď sa verejná mienka obráti proti niekomu nespravodlivo. Ale keď to prekročí istú hranicu, ani potom sa nedá nič robiť. Matovič je však ukážkový prípad politika, ktorý je na politických márach, ale on si myslí, že stále tancuje na svojej svadbe.

Je to o to prekvapivejšie, že OĽANO má predsedu vlády, ktorý by za normálnych okolností mohol pre svoju stranu získať množstvo plusových bodov. Je pokojný, vecný…, skrátka, je jednoducho opak Igora Matoviča. Pokiaľ strana – a to platí univerzálne – voličom hovorí, že je osud jej predsedu dôležitejší ako ich záujmy, nemôže prežiť. Pôsobí potom ako klan a nie ako strana. Môžu sa chytiť za ruky a skočiť do čiernej diery s nádejou, že ich dole čaká trampolína, ktorá ich vymrští späť na politický vrchol. S najväčšou pravdepodobnosťou ich však dole čaká všetko, čo ich politických predchodcov – tvrdé dno.