Ako berie duševná porucha kúsky identity: Pozerala som do každého zrkadla a bol z toho len plač

„Plač a depresie zostali. V bikinách som nebola už asi šesť rokov. Mala som problém vôbec sa dostať do vzťahu. Vždy keď mi nejaký nádejný vzťah nevyšiel, vinila som svoj vzhľad,“ hovorí dvadsaťjedenročná Kristína.

Pred šiestimi rokmi zistila, že trpí telesnou dysmorfickou poruchou, ktorá jej spôsobuje problémy vo vnímaní vlastného tela. Či už sú problémy pre ostatných viditeľné, alebo nie, pacienti s dysmorfiou trávia veľa času starostlivosťou o svoje nedostatky. Obavy zo svojho vzhľadu môžu pre okolie pôsobiť ako posadnutosť samým sebou. Pacientom však porucha zasahuje do každodenných rutín a vyvoláva úzkostné stavy.

Nie je to narcizmus

Kristínine problémy sa začali ešte v pätnástich, keď prechádzala pubertou. Situáciou jej nezľahčovala ani cukrovka, na ktorú sa od detstva lieči. „Bola som veľmi chudá a chcela pribrať. Keď som začala dospievať, všetky moje spolužiačky už mali pekné krivky a prednosti. Nechcela som už vyzerať ako malé dievčatko, tak som požiadala svoju diabetologičku, nech mi zmení stravu a dávkovanie,“ hovorí Kristína.

To, že nabrala na hmotnosti, si všimli aj spolužiaci. A ich pripomienky a otázky zobrali Kristíne radosť z toho, že sa posunula, a prišli komplexy a neistota. „Do tohto sa pridala aj verbálna šikana a ich slová som si veľmi brala k srdcu.“

Traumatické skúsenosti ako šikana alebo zneužívanie sú veľkým faktorom pri rozvoji dysmorfickej poruchy. Lekári hovoria aj o súvislostiach s genetikou alebo chemickou nerovnováhou v mozgu.