Soňa Mäkká
Orava bola dlhodobo známa ako jedno z území s vyššími priemernými zrážkami a nižšími teplotami. Darilo sa tam smreku, ktorý potrebuje práve vlahu a nižšie teploty. Teraz však smrek vo veľkom odumiera. Podľa miestneho lesníka Pavla Dendysa je príčinou aj klimatická zmena. Smreky odumierajú nielen v monokultúrnych lesoch, ale aj v jedinej prírodnej rezervácii, kde sa zachoval pôvodný jedľovo-bukovo-smrekový les.
„Smrek jednoducho odchádza. To znamená, že klimatická zmena je tu, lebo ak by na tomto mieste nemal mať všetky podmienky na prežitie, kde má zakrytú pôdu, kde mu buk s jedľou držia vlahu, a predsa odumiera, niečo sa asi deje.”
Pavol Dendys sa s kolegami snaží prebudovať štátne smrekové lesy na Orave na také, ktoré budú pripomínať pôvodné lesy, aké tu rástli kedysi. Tie by mohli byť odolnejšie.
Ako učebnica im slúži poľská prírodná rezervácia Úšust, kde sa zachoval zvyšok pôvodného oravského lesa. Vybrali sme sa s nimi do lesov na oboch stranách hranice.
Lesníci potrebujú pôvodné lesy ako učebnice
Rezervácia Úšust leží na slovensko-poľskej hranici nad Oravskou Lesnou, v tesnom susedstve Chránenej krajinnej oblasti Horná Orava. Aby sme sa do nej dostali, musíme najprv vystúpiť na hrebeň. Cestou míňame takzvané Delené vody. Vyviera tu prameň, ktorý sa delí na dve časti, jedna sa vlieva do Čierneho mora, jedna do Baltického mora.
Onedlho stojíme na kraji menšej rezervácie Úšust, po poľsky Oszast. Vyhlásili ju v roku 1971 na ochranu posledného zvyšku prirodzených karpatských lesov v tejto oblasti.
„Zrejme sa tu nikdy nehospodárilo, lebo je to extrémne stanovisko nedostupné pre lesnú techniku,” hovorí Pavol Dendys. V rezervácii sú zachované všetky pôvodné dreviny karpatského pralesa – smrek, jedľa, buk a javor horský.
„Vravíme, že to je otvorená kniha, z ktorej treba čítať. Takmer všetky naše lesy rastú na takýchto stanoviskách a mali by sme tam mať práve tieto stromy. Pre nás je absolútne dôležité, aby ostali v území zachované fragmenty alebo aj väčšie množstvá prírodných lesov, aby sme sa vedeli na ich pozorovaní učiť. Pretože všetky naše rozumy pochádzajú z týchto lesov.”
Naša trasa vedie krížom cez rezerváciu po jej dĺžke. Všetky druhy stromov, o ktorých hovoríme, tu hneď vidím aj naživo, rôzne premiešané, v rôznej výške. V inak zelenom lese občas trčí suchý smrek. Pavol Dendys hovorí, že smrek tu postupne odchádza rovnako ako v slovenských lesoch. Hoci sme v rezervácii a nie v monokultúrnom, čisto smrekovom lese.
„To znamená, že klimatická zmena je tu, lebo ak by na tomto mieste nemal mať všetky podmienky na prežitie, kde má zakrytú pôdu, kde mu buk s jedľou držia vlahu, a predsa odchádza, niečo sa asi deje.” Rozdiel oproti monokultúrnemu lesu je však ten, že aj keď odumrie nejaký smrek, v lese to ani nie je poznať. Rastie v ňom naďalej množstvo iných druhov stromov, ktoré nie sú až také náchylné na poškodenie.
Rozdiel je aj v tom, aká vlhkosť a teplota ostanú v takomto lese a tam, kde sa zvalí alebo vyrúbe veľa stromov naraz. „Ak je celý vertikálny priestor od pňa po korunu vyplnený drevinami rôznej výšky a rôznych hrúbok, dokonale tieni pôdu. Les tak veľmi dobre hospodári s vodou a je v ňom stále vlhko. Nie je tu taký výpar ako na veľkej otvorenej ploche, napríklad na rúbanisku. Tam je aj 50 – 60 stupňov na povrchu zeme a žiadne semienko nevyklíči.
Onedlho prichádzame k obrovskému smreku, starému približne 200 až 250 rokov. Je hrubý a veľmi vysoký. „Tu vidíte, do akých dimenzií môže dorásť strom, keď sa mu dá čas, priestor a presadí sa. To je to, čo by sme si my lesníci mali odtiaľto odniesť, že nie je dôležité, aký má strom vek, ale do akých rozmerov je schopný dorásť.”
Pavol Dendys vysvetľuje, že lesníci pestujú tzv. les vekových tried. Ten má určený rubný a obnovný čas. „Povedali sme lesu: dozrel si v 100 rokoch a máme 30 rokov na to, aby sme ťa obnovili. No v tých sto rokoch nedozrieva všetko naraz. Sú stromy, ktoré keby sme nechali na tom stanovisku, dokážu narásť do podstatne väčších dimenzií. Nehovorím, že ho tam máme nechať 350 rokov, ale o jeho ťažbe by mali rozhodovať jeho hrúbka, zdravotný stav, alebo či svojím postavením nebráni kvalitnejším zložkám obnovovaného lesa. Toto je podstata iného pestovného systému, prírode blízkeho obhospodarovania lesa.”
Neďaleko obrovského smreka rastú malé jedličky. Vyzerajú podobne ako stromčeky z lesníckej škôlky. „Koľko má táto jedľa rokov? Tipnite si.” Zamyslím sa nad poznatkami z iných reportáží. Strom tu rastie sám od seba, v tieni, takže rastie pomalšie než na rúbanisku. To znamená, že môže byť starší, než vyzerá. „Dvadsať?”
„No výborne, dvadsať až dvadsať päť,” poteší sa Pavol Dendys a hovorí, že u nich takto vyzerá sadenica za dva, tri roky. Keďže táto jedlička rastie veľmi pomaly, vnútri má takzvané husté drevo, vzdialenosť medzi letokruhmi je veľmi malá. Takýto strom je veľmi pevný a odolný voči vetru.
Pod našimi nohami sa nachádzajú státisíce malých stromčekov. Odmalička rastú v tieni veľkých stromov. Čakajú na to, kedy nejaký strom spadne a uvoľní im priestor. Ak svetlo neprichádza, mnoho z nich odumrie. Čakanie najlepšie znáša jedľa, môže takto pomaly rásť až sto rokov.
Keď spadne strom, je to impulz pre všetky stromčeky, ktoré sú v jeho okolí. Začnú sa preteky o to, kto najlepšie využije svetlo a zaberie uvoľnené miesto.
V prírodnom lese okolo nás prevláda buk a jedľa. Hovorí sa im aj tienne dreviny a majú tu optimálne podmienky, pretože sa les obnovuje tak, že kde-tu vypadnú jeden, dva, tri stromy. Naopak, smrek potrebuje väčšiu plochu, teda viac spadnutých stromov naraz, a viac slnečného svetla.
Šancu má aj vtedy, ak začne rásť na mŕtvom dreve. Má tak výhodu oproti stromom, ktoré začínajú preteky rovno od zeme. Stihne vyrásť skôr, než listnatá konkurencia rozprestrie korunu a obmedzí mu prívod svetla.
„Je to veľmi dôležité pre naše hospodárenie, lebo vieme, akými zásahmi máme obnovovať lesy. Keď to budeme robiť jemne, bude to vyhovovať jedli a buku, keď budeme chcieť, aby sa presadil smrek, musíme to otvoriť viac,” hovorí Pavol Dendys.
Napredujeme hustým lesom, prekračujeme a obchádzame popadané konáre. Keďže sme v rezervácii, spadnuté stromy tu ostávajú tak, ako spadli. Slúžia ako hnojivo, vyvýšené kvetináče, ako sme písali vyššie, domov pre hmyz či vtáky, iné sú osídlené hubami veľkými ako taniere. Niektoré sú vyslovene umeleckým dielom, napríklad peň, ktorý je už viac virtuálny ako skutočný, no stačí zapojiť fantáziu.
Oravské lesy počas 200 rokov človek úplne zmenil
Predierame sa pomedzi husté mladé smriečky a jedličky. V iných lesoch býva jedľa často obžratá raticovou zverou. Zjedia vrchol stromčeka, ktorý pre to nemôže ďalej rásť, niekedy aj úplne vyschne. Tu to podľa lesníka nie je problém, zvieratá tu majú dostatok potravy a jedľa nie je o nič zaujímavejšia než iné dreviny.
Čo sa vlastne stalo, že namiesto pôvodného zmiešaného lesa na Orave rastú prevažne čisto smrekové lesy?
„Začiatkom sedemnásteho storočia sa oravské panstvo stalo majetkom rodiny Thurzovcov. V roku 1626 založili Oravský komposesorát, ten spravoval všetky majetky vrátane lesov,” vysvetľuje Pavol Dendys. O výnosy sa akcionári delili.
Keďže boli osvietení a mali záujem o trvalo udržateľné lesné hospodárenie, najali si ako lesmajstra Wiliama Rowlanda z Nemecka. Ten vypracoval na tú dobu moderný lesnícko-hospodársky plán na podklade saskej lesníckej školy.
„Rowland urobil prvú inventúru drevín. Už okolo roku 1850 napísal, že na Orave prevládajú jedľovo-bukové lesy s občasnou prímesou smreka,” hovorí Pavol Dendys. Postupne však podľa neho začala prevládať orientácia na smrek, ktorý rýchlo rastie.
V 19. storočí bola priemyselná revolúcia, bolo treba veľa stavať. Veľký dopyt po dreve nastal aj po svetových vojnách. „Lesníci spoločenskú objednávku naplnili pestovaním smreka na úkor napr. jedle a buka. Mali to trocha premiešavať, no oni išli niekde až na stopercentné zastúpenie smreka. Ale kto by bol v 50. rokoch povedal, že Oravská Lesná, najchladnejšia obec na Slovensku, bude mať deficit zrážok v roku 2020? Ľudia nemohli ani tušiť, čo sa tu bude diať.”
Horné poschodie lesa v rezervácii tvorí takisto smrek. Tu je pôvodný. Postupne ho podľa Pavla Dendysa nahradí jedľa s bukom, smrekov tu ostane len zopár. Aj tu im už bude priteplo. Vďaka otepľovaniu sa na jeho miesto tlačí buk.
Ako sa však dostane buk do stopercentne smrekových lesov, ktoré vysadil človek a teraz odumierajú v celých stráňach? „Ukážem vám.”
Veľkými rúbaniskami simulujeme tornádo
Druhá časť exkurzie je v štátnych lesoch nad Oravskou Lesnou. Z doliny Nová rieka začíname stúpať po lesníckom náučnom chodníku. Vinie sa v smrekovom lese pomedzi dlhé, rovné, štíhle kmene. V tejto nadmorskej výške by však mal mať podľa Pavla Dendysa smrek maximálne 50-percentné zastúpenie. Sme v rovnakej nadmorskej výške ako v pralese.
Je tu ešte jedna vec, ktorá v pralese nebola. Rozhľad. Pomedzi smreky nerastie nič, pod nohami máme nízke čučoriedie.
„Koľko sme videli v tom pralese? Na dva metre, na tri. Tu vidíte doďaleka. Tomuto vravíme zlá štruktúra lesa. Od pňa po vrchol stromov je absolútne nevyužitý priestor. Tu všade mohli byť stromy.“
Korene smreka sú plytké a ploché, nedosiahnu do veľkej hĺbky. Podľa Pavla Dendysa smrek najviac trpí klimatickou zmenou a nedostatkom vody.
„Je závislý od povrchovej vody, no neprší. Navyše z takejto polootvorenej plochy sa vyparuje veľa vlahy. Nie sú tu žiadne iné stromy, nie je tu tieň, smrek trpí suchom. Signalizuje, že má problémy, automaticky to vycíti škodlivý hmyz, prídu huby, vietor, rozsiahle kalamity.”
Keď smreky stojace okolo nás odídu, nemá ich čo nahradiť. „Máme čučoriedie a ihličie. Ostane tu otvorená plocha, na povrchu je 60 stupňov, keď slnko začne páliť. Je nesmierne ťažké znova vrátiť takúto plochu do nejakej podoby, stojí to obrovské prostriedky.”
Aký je teda recept, aby tu stál les aj po tom, čo smrek odíde? Vyhýbať sa veľkoplošnej ťažbe dreva, takzvaným rúbaňovým spôsobom. Preferovať výberný princíp. Kde-tu vyrúbať jeden, dva či tri stromy. Tak, ako to robí príroda v pralese.
„Tam sa les nikdy neobnovuje veľkoplošným rozpadom. Áno, môže prísť tornádo a celý prales zvalí. Potom plochu rýchlo zakryjú takzvané pionierske dreviny. Jarabina, breza, osika, v Tatrách smrekovec,” vysvetľuje Pavol Dendys. Dole sa vytvorí dobrá mikroklíma a v tieni rastú jedľa, buk a smrek. O približne tridsať rokov pionierske stromy postupne začínajú odumierať a uvoľnia priestor hlavným, takzvaným klimaxovým drevinám.
„No my sme rúbaňovým hospodárením neustále simulovali veľkoplošný rozpad prírodných lesov. Vytvárali sme rúbane veľké až 3 hektáre. To, čo je v lese ojedinelé, sme si zobrali za hlavné. A takto sme vytvárali podmienky najmä pre smrek.“
Kráčame ďalej po náučnom chodníku. Dostávame sa do lesa, kde už oravskí lesníci napodobňujú prírodu.
„Toto je pás, ktorý sa mal pôvodne vyrúbať. Ešte predtým sme tam podsadili tienne dreviny, aby získali rastový náskok,” ukazuje Pavol Dendys.
Medzitým sa k nim dostali myšlienky hnutia Pro Silva, zameraného na prírode blízke obhospodarovanie lesa. Pavol Dendys s kolegami si povedali, prečo by mali vyrúbať tento pás stromov. Prečo by vlastne mali uvažovať v pásoch, keď môžu pracovať s celým lesom?
Časť starých stromov nechali stáť a pomedzi ne dosádzali jedľu a buk v menších skupinách. Tak, aby sa v lese zároveň dokázali hýbať s technikou, ak by napríklad prišla kalamita. Na päťdesiatich percentách tohto lesa už rastie jedľa a buk. Aj dohľadnosť v lese sa znížila. Pomedzi vysoké smreky rastú húštiny mladých stromčekov.
Onedlho míňame suchú jedličku. Jedli sa tu zďaleka nedarí tak ako v pralese. Obžierajú ju zvieratá. Zatiaľ čo v pralese si ju veľmi nevšímajú, tu ihneď zaregistrovali novinku a vrhli sa na ňu.
„Všetko by bolo v poriadku, keby sme vždy mali právo manažmentu a mohli by sme regulovať stav zveri. V uplynulých rokoch sme ho prenajali iným organizáciám, ktorých zaujímala najmä trofej a zazverený revír. V podstate nám to desať rokov manažovali tak, že tu dole kŕmili a zver nám robila výrazné škody.”
V časti lesa teraz už opäť manažujú poľovníctvo štátne lesy a počet zvierat tam regulujú. V ďalšej časti pokračuje prenájom revíru iným spoločnostiam. Je z toho príjem. Ktovie, ako by to dopadlo, keby sa spočítali náklady na umelé dosádzanie stromov, ktoré zvieratá následne zničili.
Čím dlhšie kráčame, tým je mladiny medzi stromami viac. Pavol Dendys vysvetľuje, ako v prírode blízkom lese manažujú svetlo a tieň. Neťažia stromy podľa veku.
„Nezaujíma ma vek, ony majú 135 rokov v priemere všetky. Tento ma zaujíma preto, lebo vytvoril hrúbku 50 centimetrov, čo by stačilo na vytvorenie otvoreného stanoviska. Tento tridsaťcentimetrový nech tu ešte tieni, produkuje semeno a hrubne. Imitujeme to, čo sa deje v pralese, s tým rozdielom, že tam to robí príroda a drevo ostáva tam.”
Tu mŕtve drevo takmer úplne chýba. Nie je čo preliezať či podliezať. Les je uprataný takmer ako mestský park.
Pavol Dendys si uvedomuje, že tu chýba mŕtve drevo. „Bolo by tu treba nechať pár stromov. Ak vietor zlomí jeden či dva, necháme ich ležať. Na druhej strane, keďže tu je takmer čistá smrečina, bojíme sa lykožrúta. Ak padne jedľa či buk, nie je problém ich tu nechať.“
Prírode blízke hospodárenie má byť hlavná lesnícka stratégia, ale nie je
Pro Silva, ktorú spomína Pavol Dendys, je európske združenie lesníkov, ktorí vo svojich lesoch hospodária prírode blízkym spôsobom. Na Slovensku tieto princípy zastrešuje občianske združenie Pro Silva Slovakia, ktoré sa pre formu mimovládneho subjektu rozhodlo v júni 2022. Dovtedy 22 rokov pôsobilo v rámci Slovenskej lesníckej komory.
Podľa predsedu združenia Michala Tomčíka sa v súčasnosti na Slovensku hospodári prírode blízkym spôsobom približne na 4 percentách všetkých lesov, teda súkromných aj štátnych. Presné číslo je zatiaľ zložité zistiť, pretože nie každý vlastník, ktorý pristupuje k lesu týmto spôsobom, to niekde vykazuje.
Michal Tomčík po tom, čo sa ministrom pôdohospodárstva stal Ján Mičovský, riadil na ministerstve sekciu lesného hospodárstva a spracovania dreva. Predtým bol riaditeľom Obecných lesov Veľký Folkmar, kde zaviedol práve prírode blízke obhospodarovanie lesov. V tom si rozumeli s ministrom Mičovským a týmito princípmi začali masívne nahrádzať klasické lesnícke postupy v ďalších lokalitách, najmä v štátnych lesoch. No následné zmeny na ministerstve a v štátnych lesoch reformy pribrzdili.
„Keď sme pripravovali programové vyhlásenie vlády, hospodárilo sa tak na približne 60-tisícoch hektároch, čo predstavovalo 2,8 percenta všetkých lesov na Slovensku. Štátny podnik Lesy SR mal v roku 2021 zvýšiť výmeru takýchto lesov o ďalších 60-tisíc hektárov. Žiaľbohu, keď nastúpil pán minister Vlčan, pristúpil k personálnym zmenám a za riaditeľa Tibora Köszegyho znížili toto číslo na 7000 hektárov.“
V programovom vyhlásení vlády sa pritom hovorí, že prírode blízke hospodárenie sa má stať základnou stratégiou štátu pri správe lesov a že postupne má na tento systém prejsť väčšina lesov.
„Vzhľadom na prebiehajúcu klimatickú zmenu, ktorá sa prejavuje extrémnymi výkyvmi počasia, najmä náhlym striedaním teplôt, víchricami, dlhotrvajúcim obdobím sucha a prívalovými dažďami, môžeme skonštatovať, že lesy pestované prírode blízkym spôsobom dlhodobo vykazujú lepšiu odolnosť voči všetkým škodlivým činiteľom a extrémom počasia. Takých príkladov poznáme mnoho, na Slovensku aj v zahraničí,“ hovorí Michal Tomčík.
Súčasná legislatíva už stanovuje, že sa takto musí hospodáriť v národných parkoch, v lokalitách s 3. stupňom ochrany, kde je ťažba dreva povolená. Inak je prírode blízke hospodárenie na zvážení každého vlastníka.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
