Pavel Malovič: Každý deň sa musím niečo nové naučiť alebo vytvoriť. Inak neviem žiť

Väčšina ľudí ho vníma ako lekára, ktorý radí, ako sa hýbať. Dlhé roky sa staral o zdravie športovcov. No rovnako dlhú kariéru má v hudbe a publicistike. Bol členom združenia folkových pesničkárov Slnovrat, ktoré malo legendárne hudobné večery v bratislavskom Divadle u Rolanda. Napísal stovky článkov o hudbe a literatúre.

V akom vzťahu je medicína a umenie? Kde sa stretáva telo a duša?

Čerstvý sedemdesiatnik Pavel Malovič hovorí v rozhovore aj o tom,

• prečo boli koncerty Slnovratu v Rolande magnetom;
• čo má spoločné s Nickom Cavom;
• ako ho zničil Leonard Cohen;
• kto ho naučil chodiť pomaly;
• prečo lekár musí vedieť konverzovať;
• a či si v staršom veku treba viac cvičiť telo alebo ducha.

Dlhodobo pôsobíte ako športový lekár a zároveň ako hudobník a kultúrny publicista. Nie je to bežná kombinácia…

Ale veď bubeník The Beatmen Peter Mráz bol dekanom lekárskej fakulty.

Predsa ide o dva odlišné svety. Na jednej strane je telo, zamerané na kondíciu a výkon. Na druhej kultúra, ako prejav ducha a tvorby. Ako u vás došlo k tomuto prepojeniu?

Mne sa to zdá úplne normálne. Vyrastal som na Winnetouovi a Sherlockovi Holmesovi, číže bežných veciach. Ale na strednej škole sme mali výbornú slovenčinárku, takže som trochu prenikol do poézie a prózy. Bola tu skupina Prúdy, ktorí ako jedni z mála spievali po slovensky. Alebo ešte Meky v starom Moduse. Fascinovalo ma, že verše a texty sa dajú spievať po slovensky. Takto vznikol môj záujem o hudbu, literatúru a písanie. Môj otec však povedal, že najprv musím mať poriadne zamestnanie a potom si môžem písať, čo chcem.

Tak som sa dostal na medicínu. Zo začiatku to bolo pre mňa ako nútené práce. Ale potom sa to zlomilo. Prišla klinika, prax, interakcia s pacientmi. Začalo to byť zaujímavé. Môj profesor ma viedol k tomu, že základom je vždy rozhovor. Pri vnímaní anamnézy musíte mať široké spektrum znalostí. Keď sa rozprávate s paňou zo stredného Slovenska, ktorá pletie koberčeky, je to iné, ako keď príde kotolník alebo vedec. Musíte mať rozsiahly záber aj mimo medicíny. A keďže som veľmi zvedavý človek, začal som veľa čítať a rozširovať si obzor.

Ako sa rozbehli vaše hudobné aktivity?

Počas lekárskej praxe som už viac hral na gitaru. Nielen na dvore. Hral som v medickom klube na nejakej súťaži, viem, že na druhom mieste skončila dvojica Katka Karovičová a Peter Topoľský. Robili veľmi pekné pesničky a neskôr prešli do Semaforu. Ja som skončil tretí. Začal som viac rozmýšľať, ako robiť piesne. Nemal som textára a zhudobňovanie básnikov mi nešlo. Môj spolužiak, dnes profesor gastroenterológie Marian Bátovský, písal nejaké verše, tak som s nimi začal pracovať.

Ako ste sa stali súčasťou združenia pesničkárov Slnovrat?

Raz som išiel po ulici a uvidel som plagát s programom Divadla u Rolanda. Divadlo Faust vtedy hľadalo hercov a rozmýšľal som, či sa prihlásiť. Na plagáte stálo, že 1. marca 1979 je koncert pesničkárov. Hrať pred publikom som sa najprv ostýchal, ale už na treťom koncerte som vystúpil. Existuje taká story o Ianovi Andersonovi z Jethro Tull. Nevedel poriadne hrať na žiadny nástroj, ale chcel byť sólista. Tak zobral flautu a tváril sa, že vie hrať. A dosiahol, čo chcel.

Ja som urobil to isté. Chodil som síce na husle do ľudovej školy umenia, ale chcel som to nejako ozvláštniť. Zobral som si k tomu ústnu harmoniku. Na mojom prvom koncerte v Rolandovi som najprv zahral dve veci na gitaru. Potom som mal pieseň s básňou Milana Rúfusa Chlapec: „Rozprávka trpkastá jak mladé víno šuští.“ Zahral som ju na husle a sólo na harmoniku. Ľudia boli z toho úplne hotoví a hneď ma pozvali na ďalší koncert.

Ako to vtedy v rámci združenia Slnovrat fungovalo?

Každé dva týždne bol koncert v Rolandovi a medzi tým boli stretnutia u Ivana Hoffmana. Tam sa predvádzali nové pesničky. A riešilo sa, čo sa bude hrať. Prišiel som s desiatimi novými pesničkami, hoci neboli všetky úplne moje. Ale bol tam spolužiak Vlado Václav, ktorý publikoval aj v Mladej tvorbe, a on mi nejaké texty dal. Urobil som prvý set pesničiek, prišiel som na štvrtý koncert Slnovratu a začal som pravidelne hrať. Na každom koncerte mali byť nové skladby, vždy sa hralo niečo iné.

Bol tam totálny kontakt s publikom. Priestor mal asi päťdesiat miest, no vždy tam bolo vyše sto ľudí. To sa u mňa prejavilo aj v medicíne. Stratil som trému pri prednáškach. Keď som po roku či dvoch v Slnovrate vstúpil do auditória s tisíckou ľudí, nič to so mnou nerobilo. Naučil ma to klub Roland, tá blízkosť publika a konverzácia s divákmi, ktorí vám do toho skákali. Museli ste byť absolútne pohotoví.

Ako sa medicína a hudba prelínali vo vašom živote? Cez deň ste mali biely plášť a večer ste hrali na gitaru?

Nie. Každý deň som nejaký čas trávil s gitarou. Popri nemocničnej službe. Niekedy prišli za mnou chalani, a keď som neambuloval, hrali sme a vymýšľali nové pesničky. Bol to taký konkurenčný hnací motor. Keďže všetci skladali, aj ja som robil nové veci. Začal som písať aj texty a básne. Zapisovať si môžete hocikedy, aj v robote. Máte so sebou zošit, tak si zaznačíte dve-tri vety. Nick Cave má knižku o tom, ako písal na sáčky na vracanie v lietadlách. Ja som to robil tiež. Netušil som, že aj on. Tie sáčky mám odložené doma. Sú na nich veršíky, niekedy aj cez tri sáčky. Na písanie som bral, čo bolo poruke.

No a potom sa vám stane, že neviete ako ďalej. Moje myšlienky zvyčajne dokončoval Dušan Valúch. Keď som si nevedel rady, obrátil som sa na neho. Aj keď niekedy mi verš zničil. Mal som napríklad začiatok, že „Ďeň sa vyzul z topánok, cítim jeho vôňu“. A on dodal: „V telke spieva Janoušek Hevierovu Soňu.“ Soňa bol Hevierov text. No a tým to zabil. Nevedel som sa potom sústrediť na písanie textov, pretože mi vždy napadol tento idiotský rým.

Združenie Slnovrat bolo kľúčové v tom, že to boli ľudia z rôznych profesií, ktorí sa navzájom ovplyvňovali. Okrem toho bol Roland magickým miestom. Keď sa opýtate generácie, ktorá maturovala koncom 70. rokov alebo vtedy začínala chodiť na vysoké školy, tak vám každý povie, aké to bolo úžasné miesto.

Čím vystúpenia Slnovratu zarezonovali?

Bol to hlad po informáciách.

V akom zmysle?

My sme nielen hrali, ale často sme aj čítali z kníh. Alebo sme upozorňovali na to, čo je nové vo svete. Často sa stávalo, že ma niekto stretol na ulici a chcel, aby som mu porozprával, čo bolo u Rolanda. Debatovalo sa aj po koncertoch. Pamätám si na Elenu Letňanovú, ktorá je vážna pedagogička a klaviristka, ako tam v disko tričku hrala Rachmaninova. Raz mal Vladimír Mišík v meste koncert, tak mu hovorím, nech príde do Rolanda. Prišiel, zobral nejakú gitaru, ktorá bola ako-tak naladená, a zahral Špejchar blues.

Tam som tiež prvýkrát videl naživo Petra Sallera, gitaristu Prúdov, ktorý emigroval do Nemecka. Na koncerte bolo 150 divákov, stáli aj na chodbe. Jeden večer sme ohlásili, že je tu Vladimír Merta, a kto chce, nech príde na druhý deň na koncert. Celé vstupné sme mu dali, hovoril, že v živote toľko nezarobil. Alebo prišla Dáša Voňková či Emil Pospíšil. Niekedy sme vystavili obrázky, nejaký teoretik o tom porozprával a my sme potom hrali. Alebo dostali priestor ekológovia. Videl som tam mladého Šimečku, bol tam Oleg Pastier. Tá societa bola veľmi široká.

Prečo sa Slnovrat vlastne zameral na folk?

Bolo to najlacnejšie. Nemuseli ste mať aparatúru. A folk mal vždy názor. O bigbíte to až tak neplatilo. Veľký vzor bolo pražské združenie Šafrán – Merta, Hutka, Lutka, Třešňák, Zuzana Homolová a ďalší. Miloš Janoušek bol veľkým obdivovateľom Hutku. Prišiel z Prahy, kde študoval, a spolu s Dušanom Valúchom to rozbehli. Pri folku bolo vždy počuť text. A my sme sa snažili používať normálny jazyk. Nebolo to o zlatých kľúčikoch a trblietajúcich sa hviezdach. Išlo to k pravde. Aj keď eštebáci s tým mali často problém, lebo to nevedeli dešifrovať. Na koncertoch vždy niekto bol, najlepšie nahrávky mali oni.

Aj ja som mal neraz s nimi tú česť. Pýtali sa: Čo to znamená, že „Chcel by som byť koňom”? A ja hovorím: Vy nepoznáte tvorbu Vladimíra Vysockého? Slávneho ruského pesničkára? To je motív z jeho tvorby! Folk to bol hlavne preto, že nás zaujímali texty. Veď Kryl vedel možno desať akordov, ale bol geniálny lingvista a vedel písať básne. Jeho texty sú absolútne jednoduché a dali sa hrať hocikde. Alebo taký Rudolf Skukálek, ktorý mal senzačné básne. On bol jeden z prvých, ktorých naspieval Pavol Hammel, vtedy ešte s gitarou a fúkacou harmonikou. Veľký vplyv Čechov bol aj v tom, že spievali české texty. Angličtina sa až tak nenosila.

Zahraničná hudba a kultúra vás neovplyvnila?

Určite áno. Miloval som bítnikov, od momentu, keď som sa o nich dozvedel. A odkedy sa k nim dalo dostať. Vyšla napríklad zbierka textov od Kerouaca Říjen v železniční zemi. Alebo sa objavil Vonnegut v polosamizdatových vydaniach. Ferlinghettiho Smutná nahá jazdkyňa vyšla v Klube priateľov poézie, ktorý robil dobrú službu. Vyšiel tam aj Dylan Thomas – Tento chlieb, ktorý lámem. Poézia bola hlavne americká. Niekedy sa podarilo niečo prepašovať do českej Revue svetovej literatúry. Tam som čítal básne Charlesa Bukowského, ktoré preložil Jaroslav Kořán. Skoro som sa zbláznil, že takto sa dá písať. Bukowski síce nenávidel bítnikov, ale písal podobne ako oni.

Z prozaikov ma asi najviac oslovil Vonnegut. Ale aj juhoamerickí autori, Borges je pre mňa základ. To je biblia. V hudbe to bol Donovan a Bob Dylan. Dylan zarezonoval aj preto, lebo v Česku bol gramoklub, ktorý začal vydávať tieto vinyly. Jeden z prvých bol aj Blowing in the Wind s preloženými textami. Objavil sa Tom Waits, málokto pozná jeho rané nahrávky, keď ešte chodil hrať so španielkou. Akceptovali sme aj Rusov, vtedy najmä Okudžavu, Vysockého a Šukšina ako prozaika. Mňa osobne však najviac ovplyvnili Dylan a Leonard Cohen.

Bol klub Roland útočiskom v rámci režimu? Cítili ste sa byť v opozícii voči ideológii?