Denník N

Alkohol ho skoro zabil, dnes pomáha iným zbaviť sa závislostí

Ali Káli. Foto - Krisztián Káli
Ali Káli. Foto – Krisztián Káli

Ali Káli sa ako 59-ročný rozhodol začať nový život. Skoncoval s alkoholom a dnes sa pokúša pomáhať iným. Pre žiakov základných a stredných škôl robí prednášky o tom, aká nebezpečná je závislosť.

Ali Káli v ťažkých životných chvíľach viackrát siahol po poháriku, išiel až na pokraj svojich síl a zastavil sa pravdepodobne v poslednej chvíli. Po odvykačke so svojimi štyrmi priateľmi v Tornali založil A-klub, prevádzkujú linku pomoci a každý deň sa pokúšajú pomáhať tým, ktorí chcú skoncovať s alkoholom.

Keď majú prednášku pre žiakov o alkoholizme a reč sa zvrtne na rodičov, neraz vidí v ich očiach slzy. Podľa jeho slov žiaci otvorene hovoria o fajčení a užívaní alkoholu. Tvrdí, že na spoločenskej úrovni sa nezaoberáme prevenciou, pričom reklamy nás každý deň motivujú konzumovať alkohol.

Z rozhovoru sa dozviete:

  • alkoholik takmer nikdy nežiada o pomoc, väčšinou ide o rodinných príslušníkov, ktorí cítia, že sú už bezmocní,
  • rodiny sa navzájom odcudzili do takej miery, že ich členovia medzi sebou nekomunikujú ani minimálne,
  • zriedkavým prípadom nie je ani to, že o pomoc na linke pomoci žiada 11-ročné dieťa, ktoré sa obáva o svoju matku.

Ako sa to začalo?

Môj príbeh sa začal v druhej polovici môjho života, keď som sa ako 54-ročný dostal na invalidný vozík. Bol som paralyzovaný tri a pol roka, tukový výrastok v miechovom kanáli mi tlačil na miechu a úplne mi ochrnuli dolné končatiny. Túto situáciu som nedokázal riešiť či prekonať ju. Zo dňa na deň som dokázal prežiť bez toho, aby som sa natiahol za radikálnejším sebadeštruktívnym spôsobom, len tak, že som každý deň pil. Zlepšovalo mi to náladu, z problému som spravil „ružový problém” a deň som prežil.

Nedalo sa toto ochorenie vyliečiť?

Jedinou možnou liečbou bola operácia. Dvakrát ma operovali, no po takomto zákroku sa na nohy postavia len traja ľudia zo sto. Sú na to potrebné genetické predispozície, ktoré som, chvalabohu, mal. Bol som jedným z tých troch zo sto. Tri a pol roka od operácie a po sérii veľmi intenzívnych rehabilitácií som dokázal chodiť bez pomoci. Stalo sa to na narodeniny mojej dcéry 1. mája. Vtedy som prestal s alkoholom.

Keďže som sa stal sebestačným, manželka šla pracovať do Rakúska. O pol roka neskôr si siahla na život. Táto udalosť spred 11 rokov ma dostala späť k alkoholizmu, vtedy som sa k alkoholu obrátil v zatrpknutosti a zúfalstve. Pil som každý deň od rána do večera a od večera do rána.

Nedokázali vás od alkoholu zdržať ani vaše deti?

Nie, vtedy už ukončili univerzitu, žili si svoj vlastný život a ja som bol v Tornali sám. Po dva a pol roku intenzívneho pitia prišlo prvé varovanie 13. januára 2013, keď som krvácal do čriev. Dali ma do poriadku, ale o tri mesiace neskôr, keďže som v pití pokračoval, som krvácal aj do žalúdka. Znovu ma zachránili, o tri mesiace neskôr som však znovu siahol po poháriku. Vtedy ma už upozorňovali aj lekári, no aj mne bolo jasné, že ďalšie krvácanie neprežijem.

Čo vás priviedlo k rozumu?

Týždeň pred mojimi narodeninami sa ma deti spýtali, aký darček by som chcel. Pochopil som, že môj alkoholizmus mal aspoň 50-percentný podiel na tom, že nás tu nechala matka mojich detí. A ja svojim trom nádherným deťom nedoprajem ani toľko radosti, že keď už nemajú mamu, nech majú aspoň otca.

Veľmi som sa hanbil, v ten piatkový večer som bol špinavý, smrdel som, bol som opitý a neoholený. Cítil som, že ak niekedy nastane tá chvíľa, aby som bol znovu otcom, ktorého mali radi, mali v úcte a tešili sa z neho, tak to bude teraz. V nedeľu popoludní som im povedal, že o týždeň, na svoje 59. narodeniny, pôjdem na liečenie a odtiaľ sa chcem vrátiť ako nový človek.

Uverili vám, že teraz sa naozaj všetko zmení?

Nie, vtedy ma neveriacky počúvali. Šiel som na odvykačku, o štyri dni neskôr mi zomrela mama.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Rozhovory

Slovensko, Zdravie

Teraz najčítanejšie