Denník N

Nepopulárny francúzsky prezident Hollande prežíva svoj 11. september

Z Hollanda sa v piatok trinásteho stal prezident vo vojne. Foto – AP
Z Hollanda sa v piatok trinásteho stal prezident vo vojne. Foto – AP

François Hollande sa snaží vyvarovať podobných chýb, aké spravil George Bush po teroristických útokoch na Ameriku.

Reč francúzskeho prezidenta Françoisa Hollanda pred oboma komorami parlamentu, v ktorej opakovane hovoril o vojne proti terorizmu, označujú za najsilnejší prejav jeho politickej kariéry a prirovnávajú ho k rétorike amerického prezidenta Georgea Busha po 11. septembri. Napriek tomu, sú tam rozdiely.

Hollande sa zrejme poučil na chybách americkej vlády a vyhol sa niektorým problematickým výrokom. Nespomenul napríklad konflikt civilizácií, ale hovoril o tom, že džihádisti žiadnu civilizáciu nepredstavujú.

Problémy s popularitou

Na rozdiel od Busha je tiež v situácii, keď jeho krajinu zasiahli ľudia z jej vnútra, nie teroristi zo zahraničia. Rovnako ako Bush však aj Hollande prešiel rýchlou transformáciou z lídra, ktorého vnímali ako umierneného či nerozhodného, na „armádneho veliteľa“.

Rovnako ako Bush však riskuje, že sa to zvrhne proti nemu, pretože sľuby, ktoré dáva, sa nedajú len tak ľahko zrealizovať a pretože boj proti tým, čo nenávidia slobodu, môže zmeniť jej definíciu a zvádzať k jej ohýbaniu. Tiež platí, že intervencia v zahraničí môže ešte prehĺbiť sentimenty, ktoré sú potenciálne škodlivé až nebezpečné.

Ako upozorňuje Guardian, Hollande je jedným z najnepopulárnejších prezidentov v modernej histórii a po januárových teroristických útokoch na Charlie Hebdo a židovský obchod v Paríži jeho popularita ešte klesala. Teraz si to nemôže dovoliť.

Sú tri týždne pred regionálnymi voľbami a to, čo sa stalo, nahráva konzervatívnej opozícii pod vedením Nicolasa Sarkozyho (ten v minulosti prezidenta kritizoval za benevolentnosť a škrty v bezpečnostných zložkách či napadal multikulturalizmus) a ešte viac radikálnemu Národnému frontu Marine Le Penovej. Tá okrem toho, že v minulosti kritizovala nedostatočnú asimiláciu moslimskej populácie a imigračnú politiku, teraz vyťahuje utečeneckú kartu.

Čo sa dá urobiť doma

Hollande krátko po útokoch výrazne posilnil bezpečnosť, poslal do ulíc vojakov, hovoril o uzavretí hraníc a vyhlásil na tri mesiace výnimočný stav, ktorý policajným zložkám, ale aj justícii umožní rýchlo konať. Dá sa tak čakať viac domových prehliadok, zastavovanie podozrivých áut či ľudí na ulici.

Hollande sa nerozpakoval hovoriť o odoberaní občianstva ľuďom spájaným s terorizmom. Chce tiež novelizovať ústavu tak, aby lepšie reagovala na teroristické hrozby a v prípade mimoriadnych udalostí dávala prezidentovi mimoriadne právomoci.

To všetko s opatreniami uľahčujúcimi sledovanie internetovej komunikácie či odpočúvanie telefónov, ktoré sa prijali po atentáte na Charlie Hebdo, nenadchýna ochrancov súkromia a rovnováhy medzi zložkami moci, ale Hollandovi umožňuje zobrať body pravici. Opozíciu tiež dostáva do pozície, že nemôže odmietať to, čo sama navrhovala.

Ani rýchla akcia, silné reči a nasadenie policajtov a vojakov však nezakryjú to, že francúzsku tajnú službu útoky pristihli nahú. Hoci už dnes takmer každý vie, že všetkým teroristickým útokom sa jednoducho nedá zabrániť a že vlastne nevieme, koľko ich bolo prekazených, udalosti v Paríži boli šokom nielen pre svoju brutalitu a absolútnu nezmyselnosť, ale aj pre očividné zlyhania tajných služieb.

Tie nie sú schopné „odchytávať“ všetkých džihádistov vracajúcich sa zo zahraničia ani monitorovať ľudí podozrivých z extrémizmu. Niekoľkí z útočníkov v Paríži mali záznamy a viedli ich s poznámkou, že sú nachylní k radikalizácii.

Aj tak sa im podarilo stratiť sa z „radarov“. Veľmi amatérsky tiež pôsobí skutočnosť, že muža hľadaného v súvislosti s útokmi pristavili na hranici s Belgickom, ale potom ho pustili.

Zdá sa, že ani najnovšie ohlásené opatrenia francúzskej vlády asi problém nevyriešia. Minister vnútra Bernard Cazeneuve napríklad hovorí o zatváraní mešít, čo šíria nenávistnú agendu. Novinár televízie France 24 Wasim Nasr, ktorý sa špecializuje na džihádizmus, však hovorí, že je to podobne ako sledovanie moslimských kultúrnych centier len strata času. „Džihádisti, ktorí sa snažia spáchať teroristický útok, sa nebudú stretávať v mešite a tam o tom diskutovať, lebo vedia, že také miesto je intenzívne sledované. Bolo by hlúpe čo i len nad tým rozmýšľať,“ vysvetľuje.

Útoky odhalili aj nedostatočnú komunikáciu s partnerskými tajnými službami. Ak Hollande sľubuje, že bude proti džihádistom bojovať doma, nedajú sa očakávať rýchle a ani viditeľné výsledky.

Keď opadne prvotný šok, bude navyše čeliť otázkam o obmedzovaní osobných slobôd, súkromia aj o tom, či je dobré, že k niektorým úkonom prichádza bez súhlasu sudcu či po dohode s príliš benevolentným sudcom.

Čo sa dá urobiť vonku

Necelé dva dni po útokoch Hollande tiež ukázal, ako chce s džihádistami bojovať mimo Francúzska. Letecké nálety na Rakku označil za odvetu, ale vojenskí experti sa pýtajú, aký bol okrem psychologického efektu ich skutočný prínos, a zamýšľajú sa nad vhodnosťou termínu „vojna“, ktorý si francúzsky establišment veľmi rýchlo osvojil.

Negatívne konotácie, čo sa spájajú s americkou vojnou proti terorizmu aj so skutočnosťou, že sa pod ňu ukrylo všeličo a že sa vlastne nikdy nedobojovala, by velili Hollandovi, aby si na takéto vyjadrenia dával pozor. Zrejme pod silnou emóciou a vlnou vlastenectva však o vojne hovorí opakovane.

Dominique de Villepin, ktorý bol ministrom zahraničia, keď Francúzsko na veľké pobúrenie Spojených štátov odmietlo účasť v koalícii proti Saddámovi Husajnovi, vystríha pred pascou, do ktorej chce ISIS vlákať Francúzsko. Hovorí, že Francúzsko nemusí vyhlasovať vojnu „len preto, že banda fanatických vrahov vyhlásila vojnu jemu“.

Objavili sa aj otázky, či je takáto vojna vôbec legálna z hľadiska medzinárodného práva, keďže Islamský štát nie je štátny útvar.

Faktom je, že Francúzsko vojnu proti Islamskému štátu nemôže vyhrať samo. Iste nie leteckými útokmi na základne, ktorých obyvatelia, ak sú čo i len trochu zorientovaní, ich určite vyprázdnili ešte predtým, ako k nim doleteli francúzske bombardéry.

Hollande chce zvolať mimoriadne rokovanie Bezpečnostnej rady OSN, žiada o pomoc Európsku úniu a mení rétoriku smerom k Rusku, keď hovorí, že najväčším nepriateľom je ISIS, hoci pred útokmi bol na rovnakej úrovni Rusmi podporovaný sýrsky prezident Baššár Asad.

Francúzi by privítali aj širšiu koalíciu proti Islamskému štátu, ale nateraz to nie je vo výhľade. Rozpory medzi Rusmi a Američanmi sú očividné a Washington sa nechce v Sýrii viac angažovať.

Hovorí sa o tom, že by Paríž mohol požiadať o uplatnenie článku 5 Washingtonskej zmluvy, ktorý predpokladá, že ak je napadnutý jeden člen NATO, všetci ostatní sa postavia za neho. Udialo sa to v histórii len raz, práve po 11. septembri 2001 v USA. Nateraz sa to nezdá reálne, keďže Francúzi nepožiadali ani o bezpečnostné konzultácie podľa článku 4.

Ďalšie útoky na našu redakciu: Kaliňák po večeroch číha na Leška, Smer žaluje Martina M. Šimečku. Denník N v sledovaní každého kroku vlády nepoľaví, ale ak má pre vás práca našich novinárov a novináriek väčšiu hodnotu, ako je cena predplatného, môžete prispieť na ich prácu a obranu v sporoch darom. Vopred ďakujeme 🫶

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Útok v Paríži

Svet

Teraz najčítanejšie