Denník N

November ’89: Naše zlé vlastnosti sú stále naším najväčším nepriateľom

Slovensko je aj po štvrťstoročí od Nežnej revolúcie ďaleko od stavu, keď by si mohlo spokojne povedať, že okrem revolúcie došlo aj k morálnej transformácii spoločnosti.

Autor je teológ a etik, žije v Chicagu

Uplynulo dvadsaťšesť rokov, odkedy pred zaplneným Václavským námestím zneli z balkóna Melantrichu slová piesne Marty Kubišovej: „zloba, závist, zášť, strach a svár, ty ať pominou, ať už pominou“.

Mnoho sa toho v poslednom štvrťstoročí zmenilo, ale žiadny súdny človek by si nedovolil povedať, že tieto deštruktívne prejavy ľudského správania pominuli. Naopak. Zdá sa, akoby si v našich srdciach a v spoločnosti vytvorili trvalý príbytok. Netreba ísť príliš ďaleko, aby sme sa o tom presvedčili – stačí nahliadnuť do internetových diskusií a nemusia byť ani na tému utečencov.

Modlitba pre Martu zostala nevypočutá po druhýkrát. A vypočutá vlastne ani byť nemohla, pretože negatívne ľudské vlastnosti samy od seba nikdy nepominú. Denne ich treba konfrontovať – najskôr v sebe samých a potom aj v druhých.

Keď Václav Havel vo svojom novoročnom prejave v roku 1990 povedal, že „naším najväčším nepriateľom sú dnes naše vlastné zlé vlastnosti“ a proti týmto treba bojovať, väčšina z nás jeho výzve nevenovala zvláštnu pozornosť. Dôsledkom je pokračujúca morálna kríza plynúca z narušenej morálnej štruktúry spoločnosti a prejavujúca sa na miestach a spôsobmi, ktoré asi netreba bližšie popisovať. S jej prejavmi sa stretávame denne.

Netrúfam si s istotou povedať, či je súčasný morálny stav spoločnosti lepší alebo horší, ako bol vtedajší. Je to nepochybne zaujímavá téma na analýzu, ale nemala by odkloniť našu pozornosť od omnoho dôležitejšej otázky – či je morálny stav taký, aký by mal alebo aspoň mohol byť. Nad odpoveďou netreba dlho premýšľať a prakticky všetci sa na nej zhodneme.

Omnoho menšia zhoda panuje v tom, kto je za tento stav zodpovedný a ako, respektíve či vôbec, ho možno zmeniť. Mnohí sa v prospech pozitívnej zmeny aktívne angažujú a zaslúžia si náš obdiv a úctu. Iní stratili záujem alebo silu ísť proti prúdu a žijú v exile – často vo svojej vlastnej krajine. Ďalší sa systému prispôsobili riadiac sa heslom „kto chce s vlkmi žiť, musí s nimi vyť“. Ale hlavnými tvorcami zlého systému sú tí, ktorí pri honbe za mocou, bohatstvom a slávou obetovali morálne princípy na oltár bohov, ktorí nemilujú a ani nesúdia.

Hoci to môže znieť ako klišé, morálny stav spoločnosti je najmä výsledkom každodenných morálnych rozhodnutí jednotlivcov, a preto kľúčom k jej morálnej obnove bude tiež jednotlivec. Každý z nás je súčasťou problému – hoci pochopiteľne nie v rovnakej miere – a každý z nás sa môže stať aj súčasťou jeho riešenia.

Treba realisticky priznať, že „zloba, závist, zášť, strach a svár“ budú v každej spoločnosti prítomné, pokiaľ bude človek človekom. Otázkou je, aká miera je pre nás únosná a do akej miery dopustíme, aby sa tak dialo. Bolo by chybou si myslieť, že morálna klíma na Slovensku je identická s tými v iných krajinách. Morálna ekvivalencia medzi jednotlivcami ani celkami neexistuje – Slovensko je na tom lepšie ako niektoré krajiny a horšie ako iné.

Ak sa napríklad pozrieme na spomínané necnosti, ktoré výrazne narúšajú medziľudské vzťahy a vplývajú na celkový stav spoločnosti, uvidíme, že sa inak prejavujú v Somálsku, inak v Spojených štátoch a inak na Slovensku. Naše hodnotenie bude vychádzať v značnej miere z našej osobnej skúsenosti – to moje zo skúsenosti osoby, ktorá prežila prvú polovicu svojho života na Slovensku, druhú v Spojených štátoch a na oboch miestach sa angažuje a cíti doma.

Hoci sa nedokážem stotožniť so stereotypmi ako „Slováci sú závistlivý národ“, faktom je, že miera prajnosti a dobrosrdečnosti v Spojených štátoch je na vyššej úrovni ako na Slovensku. Takéto konštatovanie by nás však nemalo viesť k aktivizácii niektorej z ďalších zlých vlastností, ktoré chceme, aby pominuli, ale k hlbšiemu zamysleniu sa, prečo sme takí, akí sme, a komu tým môžeme škodiť.

Zamýšľame sa nad tým, prečo je Slovensko plné múrov a plotov, spoza ktorých na okoloidúcich často zúrivo breše najlepší priateľ človeka, pred ktorým majitelia domov varujú tabuľkou „pozor, zlý pes“ alebo aj menej tradične „preskoč plot, bude z teba šrot“? Pred kým alebo čím máme vlastne strach?

Apoštol Pavol vyzýva veriacich, aby sa radovali s radujúcimi a plakali s plačúcimi. Schopnosť preukázať dobroprajnosť a súcit voči blízkym i vzdialeným patrí k fundamentom morálneho života. Prečo sa v krajine, kde sa taký vysoký počet osôb prihlásil ku kresťanskej viere, zdá také ťažké naplniť slová tejto výzvy? Prečo sme k sebe navzájom takí ľahostajní, málo úctiví či dokonca zlomyseľní?

Ak niekto poukáže na slabosti alebo zlé vlastnosti iného človeka (a máme ich všetci), reakciou môže byť agresia, racionalizácia zlého správania – alebo uvedomenie si previnenia a následný pokus o nápravu. Albert Camus, ktorého výročie narodenia si pripomíname, nám na konci svojej známej eseje L’homme révolté (Vzbúrený človek) pripomína, že „my všetci v sebe nosíme svoje žaláre, svoje zločiny a svoje skazy. Našou úlohou však nie je vypustiť ich na svet, ale bojovať proti nim v sebe a v iných.“

Je tu nielen ďalšie výročie Nežnej revolúcie, ale blíži sa aj advent – a s nimi nová príležitosť na reflexiu vedúcu k premene mysle a srdca, bez ktorej transformácia spoločnosti nebude možná.

Komentáre

Teraz najčítanejšie